Kultúra nás môže naučiť, ako žiť radostne

„Bytie človekom je byť niečím iným ako byť kameňom, zvieraťom alebo Bohom”, napísal Ortega y Gasset. Oni sa predsa nesmejú, hoci zanietení psíčkari budú tvrdiť, že ich miláčik má veľký zmysel pre huncút….joj nie, toto slovo predsa podľa etymológie bolo veľmi vulgárne, teda pre žartíky.

 

Je radosť nejaká konštantná veličina, rozdelená vo svete v konštantnom množstve a teda, keď jej má niekto menej, tak ten druhý má z nej viac? Alebo ide, ako rád tvrdí profesor Putna, o pomstu starých bohov z dávnej minulosti, ktorí nám tu zanechali pozostatky panteizmu, deizmu, sekulárny humanizmus, skepsu, pornografiu a samozrejme, humor. Aby sme sa občas zasmiali, zaradovali v tomto slzavom údolí a aspoň na chvíľu prestali byť úzkostlivo malomeštiacki.

 

„Nerob priveľa, ak chceš žiť radostne”, radí nám Demokritos, filozof z hlbín staroveku.

Opusťme teda fňukanie nad zneucťovaním kultúry zábavou, už je to dávno „démodé” teda, po slovensky, vyšlo to už z módy. Ešte pred druhou svetovou vojnou lkal P. A. Sorokin v knihe Krize našeho věku, v tých časoch veľmi populárnej a za komunistov prísne zakázanej:

Umenie sa stáva čím ďalej, tým viac tovarom, vyrábaným pre trh a jeho motívom je „humanae laudis amor“ a „temporalis premii cupiditas“ – teda určené ako úžitkový predmet, na oddych, rozptýlenie a zábavu, k podráždeniu unavených nervov a pohlavnej rozkoši. Miesto toho, aby umenie povznášalo dav na svoju úroveň, klesá na úroveň obecného stáda. Hodnoty náboženské a morálne sú zriedka zábavné a rozptyľujúce v zmysle „víno a ženy“.

Každý taký tovar má ale krátky život. Božské hodnoty pomaly miznú z predstavivosti publika. Hranica medzi skutočným umením a púhou zábavou sa stráca a dokonalé meradlá dokonalého umenia miznú a sú nahradzované falošnými kritériami psedoumenia. To sa nazýva senzitívnym umením. Ide po povrchu, je loďou bez kormidla, hnanou raz sem a raz tam nárazmi rozmarov, trhu a vlastnej túžby po senzácii.” (1936) Pokojne by to mohlo ako lament nad našou kultúrou vyjsť aj dnes.

 

Chceme show, show, show, ozýva sa zo všetkých izieb. Ešte aj politické protesty a občianske hnutia v snahe pritiahnuť ľudí, vytvárajú priestor pre zábavu, stánky s občerstvením, aby ľudia mohli chodiť od šenku k mikrofónu a späť. Karneval. Zábava je ako droga. Aké množstvo potrebujeme denne vstrebať, aby sme sa cítili šťastní a uspokojení? Hedonizmom dneška je odmietanie asketizmu, utrpenia alebo nebodaj vykupovania hriechov. To naposledy robila Matka Tereza. Zhodili sme dlhé sukne, parochne, prísne uviazané kravaty a odhalili sme smiešne časti našich tiel. Dokonca sa ich snažíme nabotoxovať, zbaviť sadla, pomocou drog vypracovávať svaly, ktoré mali kedysi iba manuálne pracujúci a tvárime sa, že je zábavné byť karikatúrou samého alebo samej seba. Bulvár nás presviedča, že sa nemáme za čo hanbiť a mali by sme sa konečne prestať riadiť takouto nepotrebnou emóciou. Žiadne červenanie sa, všetko je dovolené, najmä na úkor druhých. Asi sa budú trápne brániť, keď zverejníme všetko z ich súkromia a my sa budeme z nich smiať, lebo je to zábava a okrem toho to prináša obrovský zisk. Peniaze, many. Voľakedy to boli škriepky pre galérie, kde chodili tí najchudobnejší, dnes aj deti chcú byť youtubermi a zosmiešňovať seba či druhých ako dávni príživníci, dodávatelia atrakcií, upíri na cudzích životoch. Ale kto by sa dnes bál výsmechu? Na sociálnych sieťach pokojne napíšeme čokoľvek s hrúbkami, úprimne až do kostí. Aj starí ľudia, ktorí kedysi ukrývali prejavy staroby pod šatkami a kabátmi a muži si sťahovali pásmi vyčnievajúce bruchá, dnes pokojne chodia ulicami a vrážajú do nás pupkami, ktoré nesú známky neoperovaných hernií. A tak sa veselíme a sami zo seba robíme radostne terče posmechu pre druhých.

Nebáť sa posmechu, to je dnes kľúčovou súčasťou kultúry. Čokoľvek bizarné je báječné, veď aj veriť v hocičo sme pripravení. Vždy pripravení!

 

Miroslav Horníček, slávny dnes by sa povedalo zabávač (ten by nám dal) rozlišoval dva druhy smiechu. Jeden je ten náš, naše žartovanie a ten druhý ten, ktorý nám pripravili druhí, a ten nás bude do konca života desiť. Mohli by sme sa aj zamyslieť, akým spôsobom nás ovplyvnil český Švejk, ktorý sa stal súčasťou našej kultúry a stal sa aj veľmi dobrým vývozným tovarom českého humoru, tento druh hospodského myslenia a chytráctva, toto živelné darebáctvo. A akým spôsobom sme prežuli židovské poňatie humoru? Dodnes sú ich vtipy jedny z najlepších, aj keď sme sa nehodným spôsobom zbavili ich tvorcov.

 

Ešte si pamätáme strach bohorovných náčelníkov pred karikatúrou a rehotom. V Roháči mohli byť iba primerané vtipy, vtedy sme ich volali komunálne. Napríklad o tom, že nedostať toaletný papier alebo mäso, to bolo veselosti, keď sme sa mohli nad vlastnou úbohosťou aspoň zasmiať. Kto nás zvedie tentokrát?

 

Potrebujeme zmiznúť z biedermeiera, kde bolo všetko len také provinčné napodobňovanie a cenilo sa to, čo bolo primerane skryté. Aj naša dnešná tendencia k etnocentrizmu, presadzovaná ministerkou kultúry, či kým vlastne zo Smeru, je okrem snahy pritiahnuť voličov so zapadnutých dediniek len dôkazom vidieckej arogantnosti a retrográdnosti. Postaviť ľudovosť proti elitám je to, čo opísala Hanna Arendt ako začiatok fašizmu.

 

Zmysel pre humor je vzácny druh talentu a ak to nie je len obyčajné strieľanie si z druhých, tak si vyžaduje veľkú dávku životných skúseností a spracovaných zážitkov. Smiech a spoločné zdieľanie veselosti vyžaduje elasticitu myslenia, tvorivosť tých, čo zábavu produkujú a prispôsobenie sa rôznych ľudí jednej atmosfére. Kultúra zábavy môže byť teda akési moderné poriadne lepidlo spoločnosti. Dobré heslo – „spoločným smiechom k zjednotenému národu”. Ale čo iné by nás malo dokázať spojiť lepšie? Pôsobivé fasády sú dnes na smiech.

 

Mnohí si kladú otázku, prečo násilie, ukrutnosť a vulgarita prináša ľuďom radosť a smiech. Dokonca pocit satisfakcie. Preto, lebo sa cítime byť menejcenní a ponížení? Preto, lebo panuje presvedčenie, že obete nemôžu páchať zlo a teda prevziať zaň zodpovednosť? Ako sa zbavíme týchto spoločenských osýpok, aby nás nebola hlava a žalúdok od nahromadenej nenávisti a zlosti a aby sme neboli nosiči nákazy a nenainfikovali nimi spoločnosť. Vyvolávanie smiechu a dobrej nálady je charitou? Smiech a zábava, podporená alkoholom, ako psychická kultúrna hygiena? Potrebujeme „zaklínačov humoru”, aby vrhali do priestoru kultúry veselé slová a ironické narážky ako účinné vakcíny. Autoritárski mocibažní medzi nami bez zmyslu pre humor budú mať aspoň dôvod dokazovať, že humor spôsobuje autizmus.

 

Humor bol vždy súčasťou zápasu o slobodu a bol to zápas vedený kultúrnymi prostriedkami proti násiliu a zlu. Aj keď sa často stávalo, že humoristi sa nechali najať, lebo dostali zaplatené. Ako napísal významný kritik kultúry F. X. Šalda – posluž a táhni!

Odvážme sa byť odvážni a otvorení hlúpostiam všetkého druhu ako naši predkovia. Veď čo tí vystrájali po nociach a holiach cez karnevaly a svätojánske noci! Aké erotické rozprávky si hovorili pri ohni. Škoda, že sa nezachovali v originále pred tým, než ich naši národovci prepísali v duchu biedermeierovskej morálky. Mali by sme v nich vzpruhu vzoprieť sa pátosu a problémom a konečne si zatancovať v našom kráľovstve. Potrebujeme si oživiť aj túto časť našej kultúrnej pamäti a použiť ju ako základ životného optimizmu, ktorý posilní v spoločnosti pocit dôvery a spojenia.

 

Slovenský národ aj zo všetkými prímesami sa nevyznačuje len náboženským vzťahom k valaške a gätiam, ani príslušnosťou k jednej zemi a jednej krvi, lebo to nie sme, ale určite sa vyznačuje chápaním humoru a vzťahom k zábave. Veď spoločné chápanie vtipu je priam hradbou proti kultu nenávisti a rasizmu. Budovanie zvyku spoločnej citlivosti, čo smiech je, je ako úžasný body-building, aby sme získali väčšie svaly, väčšiu slobodu mysle tak, ako to napísal Daniel Coyle v knihe The Culture Code – Tajomstvo najúspešnejších skupín.

Zaveďme kultúru veselých slávností a na chvíľu zabudnime na zodpovednosť za osud sveta. Ako napísal v siedmej knihe odstavec 38 Marcus Aurelius, sediac u nás doma na skale: „Je pochabosťou zanevrieť na beh sveta, veď svet si to vôbec nevšíma.”

 

Ako bolo, tak bolo, ale ešte nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo.

 

Magda Vášáryová