Kultúra SK

Určite sa zhodneme na tom, že kultúra je pre každú civilizovanú spoločnosť životne dôležitá. Existuje mnoho skvelých definícií kultúry, ale pre potreby tohto článku stačí, ak si povieme, že jednoducho charakterizuje spoločnosť, kultivuje jej vnútorné aj vonkajšie vzťahy. Hneď vedľa (niekedy aj uprostred) je umenie, ktoré kultúre dodáva všetky potrebné ingrediencie k rozvoju a je na kultúre, čo si z nich vyberie.

Toľko teória a teraz konkrétne a o nás. Všetci, teda občania, aj ich volení predstavitelia tvrdia, že spoločnosť bez kultúry nemôže existovať. Už niekoľko volebných období je celkom viditeľný nezáujem, a ak, tak len formálny, zaradiť do volebných programov politických strán zásadné návrhy v oblasti kultúry, samozrejme aj s odvážnym finančným plánom. V iných oblastiach nie je problém sľúbiť čokoľvek. Prečo? Jednoducho, naši politici pozorne počúvajú hlasy svojich voličov. A tí sa nejako o kultúru nebijú. Prečo? Možno majú dojem, že je kultúry okolo nich tak akurát. Skúsme si len zľahka zmapovať, čo všetko má náš občan k dispozícii v rámci kultúry alebo, čo mu ten dojem vytvára.

Začnime štátnou správou. Všetko zastrešuje Ministerstvo kultúry. Jeho záber je obrovský. Spravuje pamiatky, digitalizuje archívy, chráni a zveľaďuje naše kultúrne dedičstvo. V jeho pôsobnosti je tridsať organizácií (múzeá, galérie, divadlá, knižnice, orchestre, centrá – osvetové, hudobné, rôzne ústavy, atď). Predĺženou rukou štátnej správy sú okresy. Máme ich 79 (slovom sedemdesiatdeväť) a v každom okresnom meste je minimálne jedno oddelenie, ktoré sa zaoberá kultúrou v danom rozsahu.

Poďme teraz na územnú samosprávu. Máme osem samosprávnych krajov a každý z nich má celkom slušne rozvinutý odbor určený na podporu a rozvoj kultúry, ktorý koordinuje v priemere 25 kultúrnych zariadení (múzeá, galérie, knižnice, divadlá, osvetové strediská). Máme 2 890 obcí a 141 miest. Aj tu je občan konfrontovaný s rôznymi typmi organizovania kultúry. Samozrejme inú kapacitu má hlavné mesto a inú malá obec.

Potom je tu oblasť, ktorej hovoríme verejnoprávna. Tu pochopiteľne dominuje Rozhlas a televízia Slovenska, so všetkým, čo si k tomu môžeme dosadiť, aj tú kultúru. Do tejto oblasti patria aj fondy (pre umenie, audiovizuálny, hudobný, literárny, výtvarných umení), ktoré síce bežný občan vníma okrajovo, ale vie o nich.

A ešte je tu školstvo, sieť stredných a vysokých umeleckých škôl, štátnych, aj súkromných.

Už len z tohto jednoduchého prehľadu je zrejmé, že občan – volič (mimochodom aj daňový poplatník a koncesionár) asi nemá obavu o rozvoj kultúry zo strany štátu. Na prvý pohľad to vyzerá, že pomaly aj v tej najmenšej vieske je pracovník kultúry pripravený okamžite vyhľadať a podporovať každý talent. Mimochodom, viete si predstaviť, že by túto štruktúru ovládla partia totalitne zmýšľajúcich ľudí. A mimochodom po druhýkrát, už sme ju tu raz mali a tá organizačná štruktúra je tak trochu aj ich dielom…

Ale život ide ďalej a nová doba priniesla nové možnosti. Najprv spontánne, neskôr už trochu koordinovanejšie vznikala alternatíva k štátom organizovanej kultúre. Individuálne motivácie vzniku môžu byť rôzne, ale spája ich snaha o nezávislosť, absolútnu slobodu, rýchlu realizáciu, nechuť spolupracovať s byrokratickým aparátom. Vznikla mimoriadne pestrá, dynamická, aj dravá scéna alternatívnej kultúry. Pretože jej charakteristickým znakom je vysoká miera autenticity a túžby po originalite, nie je namierená k masám (ospravedlňujem sa za ten výraz), ale hľadá podobne zmýšľajúcich priaznivcov. A tak vzniklo a vzniká množstvo menších aj väčších komunít, ktoré sa venujú tomu svojmu. Od pestovania autentického folklóru svojho mikroregiónu, cez experimentálne divadlo, až po punkovú slam poetry. Je úžasné sledovať, čo všetko dokázala vygenerovať táto scéna v priebehu troch desiatok rokov. Legislatívne operuje hlavne v priestore mimo štátom riadenej kultúry.

Ministerstvo vnútra registruje viac ako 27 tisíc neziskových organizácií, občianskych združení, spolkov a zväzov. Neexistuje presná štatistika, ale hrubý odhad naznačuje, že asi tretina z nich má viac, alebo menej niečo spoločné s kultúrou. Len pre ilustráciu,  môžeme tu nájsť rôzne zväzy a ochranné zväzy autorov a ich diel, umelecké agentúry, promotérov, organizátorov malých aj veľkých festivalov, záujmové združenia a spolky s kultúrnym poslaním. Ďalšou samostatnou kapitolou sú nadácie (firemné, grantové, operačné), ktoré tak isto komunikujú s kultúrou. A k tomu treba ešte priradiť rôzne druhy eurofondov a zahraničných nadácií, ktoré sú otvorené aj smerom k nám.

Toľko štatistiky, so snahou o prehľadnosť, zjednodušený pohľad na schému kultúrnej pavučiny na Slovensku.

Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, dovolím si v drobných zjednodušeniach pokračovať. Vžilo sa delenie na zriaďovanú a nezriaďovanú kultúru. Tá prvá je súčasťou štátnych štruktúr, tá druhá je mimo nej. Zriaďovaná kultúra má štátom garantovanú finančnú podporu, nezriaďovaná si musí pomôcť sama. Našťastie, až taká jednoduchá a striktná deliaca čiara medzi nimi nie je. Aj nezriaďovaná kultúra sa môže uchádzať o podporu štátu prostredníctvom fondov, grantov a podporných programov. Ale riziko, že nedostane to, čo potrebuje, tam je. Má však možnosť operatívne hľadať prostriedky aj v súkromnom sektore. Problém je, že túto možnosť majú aj tí v zriaďovanej kultúre… ale, k tomu sa ešte dostaneme.

Existuje aj ďalšia kategória, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou predznamenáva vývoj a smerovanie modelovania kultúry. Celkom prirodzene sa rozvinula na platforme alternatívnej, ak chcete nezriaďovanej kultúry.

Kreatívny priemysel, alebo dnes častejšie používaný termín Kultúrny a kreatívny priemysel (KKP). V podstate ide o všetky služby a činnosti spojené s podnikaním v kultúre v súkromnom sektore. Teda nielen umelci, autori, producenti, ale aj všetky podporné profesie potrebné pri výrobe filmu, nahrávaní hudby, produkcii divadla, organizovania festivalov … je tam naozaj množstvo profesií, ktoré v danom projekte pracujú. Samozrejme, spôsob takto organizovanej práce tu bol už dávno, ale nie v súkromnom, dokonca trhovom prostredí. Akútna potreba zistiť ako to vlastne s KKP u nás je, vznikla v strese pandémie a doteraz nevieme výsledok. Skúsme si pomôcť Kultúrnou štatistikou (Eurostat 2016), kde sa píše, že v Európskej únii bolo približne 700 000 kultúrnych trhovo orientovaných podnikov, ktoré zamestnávali približne 2,2 milióna ľudí. Toľko všeobecná informácia a toto už by nás mohlo zaujímať viac: registrované spoločnosti v KKP sú veľmi malé – v priemere sa jedná o entitu s jednou osobou, maximálne piatimi. Pri realizovaní veľkých projektov sa tieto mikropodniky spájajú do veľkých celkov stoviek, niekedy aj tisíc ľudí, upresňuje Eurostat. Teda ide o mimoriadne živý organizmus, ktorý je neustále v pohybe. Odhady, ako je to u nás, sa rôznia, mikropodnikov môžu byť niekoľko stoviek až po tisíce. Celoštátne štatistiky zamestnanosti sú zamerané na zber dát z podnikov, ktoré majú minimálne 5 zamestnancov, čo je v prípade KKP zriedkavé. Navyše v rámci štatistických klasifikácií ekonomických činností niektoré profesie KKP nemajú „svoju kolónku“. Mnohí sa venujú paralelne viacerým aktivitám, je ťažko určiť zamestnávateľa. Slovenské hospodárstvo je dlhodobo orientované na priemyselnú výrobu, čomu je podriadený aj zber dát. Zatiaľ nie je vytvorený systém, ktorý by dostatočne zmapoval atypické formy slobodného povolania, charakteristického pre KKP.

A teraz sa vrátim na začiatok tohto textu. Určite to so slovenskými voličmi nie je také zlé. Ako vidieť z predchádzajúcich odstavcov, kultúra je všadeprítomná a len tak to nevzdá, ale potrebuje podporu a investície, respektíve podporu, alebo investície? Už v samotnom význame slova podpora, je zakódovaná istá miera pasívneho udržiavania pri živote. Naproti tomu investícia je niečo, čo už teraz myslí na budúcnosť. A to je možno návod k použitiu. Podpora by mala smerovať do komnát, kde je uložené naše rodinné striebro, ktoré definuje našu kultúrnu kontinuitu. S investíciou to je podstatne zložitejšie. Pri nej treba poznať čo najpresnejšie súčasný stav a na základe tohto poznania určiť stratégiu do budúcnosti. A to by chcelo zásadnú revíziu, lebo ide o peniaze (o peniaze išlo aj doteraz, len som o nich taktne mlčal).

Buďme realisti, toľko očakávaný a propagovaný Plán obnovy s kultúrou príliš neráta. Treba si poradiť s tým, čo máme. Domnievam sa, že by sa tam ešte niečo našlo.

Všetkým, aj kultúre by výrazne prospelo zjednodušenie administratívy štátneho aparátu. Jasne zadefinovať, čo spravuje štátna správa a čo samosprávy. Zvonku, ale aj zvnútra to často vyzerá, že mnohé aktivity sú identické, navzájom sa prekrývajú a vyznať sa v nastavených pravidlách žiadostí o podporu sú neprehľadné. Zavádzanie digitalizácie u nás zatiaľ prináša viac byrokracie, ako rýchlej výmeny informácií. Ale keď raz budeme mať jednotnú databázu pre potreby všetkých kultúrnych inštitúcií, môžeme sa dopracovať k rýchlym a operatívnym rozhodnutiam. A čas sú tiež peniaze.

Samostatnou kapitolou je Kultúrny a kreatívny priemysel. Chápem, že mnohým umelcom tento názov nie je po chuti, ale asi je najbližšie k tomu, ako živá kultúra dnes funguje. Mnohé európske krajiny už majú vypracovaný systém štátom garantovaných investícií do tejto oblasti. Investíciou je napríklad aj zníženie daní, pretože KKP je predovšetkým o poskytovaní služieb, nie o výrobe a výmene tovaru. K tomu dopracovaný zákon o sponzoringu, ktorý jasne motivuje partnerov k finančnej podpore kultúrnych projektov. Pre začiatok, by aj toto stačilo.

Potenciál Kultúrneho a kreatívneho priemyslu je však oveľa väčší. Dokáže dať prácu mnohým profesiám, zdanlivo nesúvisiacim s kultúrou. Každá produkcia s divákmi potrebuje napríklad propagáciu, niekto musí postaviť scénu, zariadiť osvetlenie a ozvučenie, dopraviť a ubytovať účinkujúcich. A to nehovorím o realizácii veľkého festivalu, kde sa po tri dni stretáva 30 tisíc ľudí, alebo o niekoľkoročnej práci na celovečernom filme. Celkom prirodzene sa kreatívny priemysel prepája s kultúrnym turizmom. Koncert na hradnom nádvorí, ukážky z historických hier, alebo súčasný jazz, to všetko môže zatraktívniť pobyt klienta cestovnej kancelárie. Najlepšie zahraničného. Kultúrny turizmus je v Európe veľkou témou, analyzujú sa možnosti, aby sa tie najoptimálnejšie čo najrýchlejšie realizovali v praxi. Napríklad kultúrna stratégia Prahy sa opiera o niekoľkoročný výskum merania ekonomického dopadu kultúrneho priemyslu a kultúrneho turizmu. Dobrým príkladom je aj Chorvátsko. Našli rezervu v živých koncertoch a tak v letných mesiacoch zdvojnásobili počet festivalov na pobreží. Všetky boli vypredané. Domnievam sa, že v tejto oblasti máme veľké rezervy, ale aj veľký potenciál (čo tak rozhýbať projekt Good Idea – Slovakia). Ešte by sa našlo všeličo na debatu, ale dnes už to necháme tak.

Všetko je už rok znehybnené, zamrznuté, kultúra má omrzliny minimálne druhého stupňa a leto je zatiaľ v nedohľadne. Štátny aparát dopláca na roky bujnejúcu byrokraciu a v situácii, kedy musí rýchlo, jednoznačne a rozhodne reagovať, beznádejne zlyháva. A všetko, ako už veľakrát predtým, si odnesú tí na konci reťazca, tí, ktorí to naozaj musia urobiť, lebo inak by bolo zle. A dokážu to, vynájdu sa, vydržia aj nemožné. Klobúk dolu. A takto si tu žijeme. Dnes ide naozaj o život, ale naša stará hra na prehadzovanie horúceho zemiaku (máme aj iný prímer, ale zostanem kultúrny) pokračuje akoby nič.

Kultúra určite prežije, lebo ona prežije všetko, aj nás, má to vo svojom DNA. Na nás však je v akom bude stave. Či ju dôstojne vyštafírujeme do sveta 21. storočia, alebo jej bude trčať slama z čižiem. Nespoliehajme sa donekonečna, že nejak bolo a nejak bude. Samozrejme, vždy sa nájdu tí, ktorým to nie je jedno a potiahnu tým správnym smerom. Ale to nie je riešenie. Naozaj to chce poriadnu inventúru, aspoň trochu sebareflexie a veľkú dávku empatie.

Pavol Danišovič