Kultúra, vzdelávanie a cibuľa na masti

Vari nikto už dnes nemá pocit, žeby slová „kultúra“ a „vzdelávanie“ rezonovali v spoločnosti tak ako kedysi. Akoby dnes viac rezonovali slová ako „recepty“. Pohľad do nasledujúceho grafu google trends potvrdzuje, že nejde o pocit, ale o fakt. Červená krivka (frekvencia vyhľadávania slova kultúra na googli) a modrá krivka (vzdelávanie) výrazne a čoraz viac zaostávajú za žltou krivkou (frekvenciou vyhľadávania slova „recepty“). Stĺpce vľavo ukazujú priemery za celé obdobie od roku 2005 do júla 2015:

porovnanie kultúra recepty vzdelávanie

Je to teda tak, že recept na „cibuľu na masti“ je dnes pre spoločnosť  dôležitejší než napríklad názor na imigrantov, na ktorý má kultúra a vzdelávanie kľúčový vplyv?

V nasledujúcom texte sa pokúsim sformulovať komentáre k tomuto a zopár ďalším čriepkom nekonečných tém, akými kultúra a vzdelávanie sú. A k ich, so skromnou ambíciou, vybraným prienikom.

Legitímna frustrácia?

Akoby už dnes, po stáročiach, možno tisícročiach, neplatilo, že kultúrny a vzdelaný človek, kultúrna a vzdelaná spoločnosť je niečo, k čomu by sme mali smerovať, ak chceme byť evolučne úspešní. Niečo, čo rešpektujú všetci.Ale platí. Ibaže nie už tak jednoducho.

Asi aspoň približne akceptujeme definíciu kultúry akokomplexu zahŕňajúceho poznanie, mravnosť, umenie, zákony, vieru, zručnosti či zvyky a spôsob premeny zla na dobro. A asi akceptujeme vzdelávanie aspoň približne akotransfer tohto komplexu na iných členov spoločnosti. Potom nemôžeme predsa rezignovať na dlhodobú kľúčovú rolu kultúry a vzdelávania (aj) v budúcnosti ľudstva. Teda aj Slovenska. Práve kultúra a vzdelávanie sú aj dnes „zodpovedné“ za riešenie najdôležitejších problémov. A že dopyt po ich riešení stále existuje!

Veď aký je a má byť náš mravný postoj k Rómom a imigrantom? Alebo napríklad k tomu, či by sme mali pomôcť zadlženému Grécku? Ako sa postaviť k možnosti vyskladať dieťa z DNA troch ľudí prichádzajúcej z Británie? Ako sme sa doma popasovali s reflexiou deväťdesiatych tunelársko-klientelistických rokov a ich presahom do dneška? Čo so svadbami gayov? A môže sa o nich učiť v škole? Je násilná územná expanzia Ruska kultúrna? Ešte k tomu v teplákoch? Je ochrana vykopávok pod Bratislavským hradom adekvátna? Napríklad adekvátna našim zvykom? Prečo sú niektoré naše dediny neupravené, nepekné, kým kúsok vedľa sú čisté a krásne? Sú takto rozdielne iba na prvý pohľad, alebo aj na tie ďalšie?

Dopyt po odpovediach na tieto a milión podobných otázok je obrovský, dopyt po slove „kultúra“ ale paradoxne klesá hlboko pod záujem o recepty.

Spolupráca rezortov na reforme cieľov

Vyzerá to tak, že slová „kultúra“ a „vzdelávanie“ obsadili príliš veľké územie na to, aby mu mohli vládnuť. Ich definícia zahŕňa už takmer všetko, preto ich porážajú špecializované slová. Je to škoda, lebo nejde len o slová. Ide aj o pozitívne posolstvá, ktoré v sebe „kultúra“ a „vzdelávanie“ po stáročia niesli. Napríklad spomínaný úmysel meniť zlo na dobro. Najviac je dnes síce známy z romantických filmov, ale pre úspešnú spoločnosť je stále nevyhnutný.

Netrúfam si navrhovať všetky, ba ani veľkú časť podrobností „rebrandingu“ a zmien spoločenskej ponuky kultúry a vzdelávania, iba vyjadriť názor, že by sa zišli a že by sa rezorty kultúry a školstva mohli aj v tomto bode strategicky spojiť a viac spolupracovať. Osobitne v tomto bode potrebujú dvojnásobok  sily. Na rozdiel od takých rezortov, akými sú zdravotníctvo či spravodlivosť, v ktorých občan vidí „hmatateľné“ výsledky pri každej návšteve nemocnice či súdu. Na rozdiel od Ministerstva financií, ktorého ponuka spoločnosti, zjednoduším, je smerovanie k deficitu verejných financií pod tri percentá a verejnému dlhu pod 50 %.

Skúšam upozorniť na netradičné priestory pre spoluprácu kultúry a školstva aj preto, lebo Slovensko je malá krajinka. Keď už máme takmer všetky ministerstvá a iné úrady v takom počte ako veľké krajiny, nemôžeme si dovoliť zamestnávať na nich aj rovnaký počet ľudí. Nemôžeme si preto dovoliť takú hlbokú a dlhodobú špecializáciu v jednotlivých rezortoch, akú si môže dovoliť napríklad Nemecko. Potreba pružného vytvárania medzirezortných tímov je v malých krajinách vyššia než vo veľkých.

Nepochybujem, že ak niektoré rezorty majú spolupracovať medzi sebou úzko, tak sú to práve tieto dva. Kultúra a školstvo. Určite viac, než rezorty školstva a vnútra, ktoré do seba zarážajúco hlboko prerástli v uplynulom štvorročí, keď veľká časť školstva prešla pod rezort vnútra. A nemusia sa ani spájať tak, ako je to napríklad na Cypre, vo Fínsku, Španielsku, Rakúsku, Grécku, Japonsku, Holandsku, či vo Švédsku.

Spomínanú potrebu zmien spoločenskej ponuky, reformy cieľov, vidno aj z medzinárodného porovnania financií, ktoré Slovensko vkladá ako podiel zo svojho bohatstva do sektorov kultúry, vzdelávania či vedy. Teda tých, ktorých názvy hovoria (ministrovi financií, ale aj daňovníkom) tak veľa, až strácajú predstavu, čo si pod nimi majú konkrétne predstaviť. Pritom Slovensko momentálne prežíva zázračné časy. Časy, v ktorých má väčšie problémy peniaze minúť, než ich zohnať. Len z eurofondov dostaneme v novom programovom období 15 miliárd eur. Zhruba 2 miliardy ročne. Presvedčivú ponuku by malo byť z čoho financovať. 

Práca s dátami a efektívnosť

Návratnosť investícií v rámci ekonomických rezortov, napríklad investícií do priemyselných parkov, do stimulov pre zahraničných investorov, do výstavby diaľnic je technicky relatívne ľahko merateľná, pretože je relatívne ľahko merateľný výsledok. Rezorty kultúry a vzdelávania majú spoločnú veľmi zložitú merateľnosť výstupov. V mnohých prípadoch takmer nemožnú. Ako sa dá vyčísliť prínos filmu Markéta Lazarová? Integračný, výchovno-vzdelávací, socializačný, humanizačný, zábavný…? Napriek tomu si myslím, že zvyšovanie efektívnosti má aj v rezortoch kultúry a vzdelávania dôležitý význam. Aj v nich platí, že sa treba pokúsiť merať výsledky každého investovaného eura, ktoré sa aspoň zhruba merať dajú. Niežeby sme dostali výsledky ako v chémii alebo vo fyzike, ale lepšie podklady pre rozhodovanie by sa pripraviť dali. S pozitívnym dopadom na zníženie miery neistoty v rozhodovaní.

Kultúra a vzdelávanie majú aj v tomto smere veľa spoločného. Príklad: kľúčové štúdie zaoberajúce sa morálkou (teda zásadným pilierom kultúry, a teda aj vzdelávania) pracujú s meraním hĺbky dôvery medzi ľuďmi. Podľa aktuálnej štúdie OECD odpovedalo na Slovenku kladne na otázku, či sa dá dôverovať iným ľuďom najmenej vysokoškolsky vzdelaných respondentov spomedzi skúmaných krajín OECD (graf nižšie). Príklad merateľného problému oboch predmetných rezortov, problému, ktorého riešenie sa dá monitorovať a vyhodnocovať odpočet plnenia cieľov a návratnosť investícií naň vynaložených. Veď dobre, dobre, nie ako v chémii alebo v automobilke. Ale presnejšie než na základe klebiet šírených často z klientelistického zákulisia.

bb

OECD Education at a Glance 2014

Iný príklad: v materiáloch Ministerstva kultúry sa nachádzajú aj upozornenia na nedostatočnú prípravu pracovníkov kultúry rezortom školstva. Po niekoľkých rokoch snahy však už Ministerstvo školstva prišlo s databázou stredných škôl, ktorá každej z nich priraďuje jej pridanú hodnotu. Pekne ju vidnona nasledujúcom grafe. Na osi „x“ vidno priemernú úspešnosť žiakov strednej školy „na vstupe“, teda ich výsledky v závere základnej školy, v Testovaní 9. Na osi „y“ zasa vidno priemernú úspešnosť žiakov strednej školy „na výstupe“, teda ich výsledky v závere strednej školy, na maturitnej skúške.

cc

Ak si čitateľ pozrie pravú časť grafu (stredné odborné školy), zameria sa na priemernú úspešnosť žiakov vstupujúcich na stredné školy a vyberie si napríklad úroveň 65, tak vidí, aký je rozdiel medzi jednotlivými školami zobrazený na osi „y“. Žiaci s rovnakým výsledkom na konci základnej školy sa na jednej strednej škole dostali na Maturite tesne na 30 %, na inej takmer na 65 %. Presne takto si môže rezort kultúry vyhodnotiť úspešnosť jednotlivých stredných škôl, ktoré sú preň dôležité. Vzhľadom na to, že Ministerstvo školstva zatiaľ zverejnilo uvedené dáta len anonymne, kľúčovým je spojenie databáz oboch rezortov, resp. poskytnutie databázy rezortu kultúry. Takáto spolupráca oboch rezortov by mohla viesť k efektívnejšiemu dosahovaniu cieľov oboch rezortov.

Od memorovania ku kritickému mysleniu a provokáciám

Veľa sa hovorí o tom, že v škole sa žiaci stále rovnako ako kedysi učia skôr encyklopedické vedomosti než kritické myslenie. No, nie je to celkom pravda, ale o inom chcem teraz písať. Učiť kriticky myslieť znamená pripustiť v diskusii aj názory, ktoré spoločnosť polarizujú, provokujú. To bol a je u nás problém. Osobitne u štátom financovaných častí oboch rezortov. Ku kľúčovým otázkam dnešnej spoločnosti sa málokedy vyjadrí prezidentom vymenovaný profesor veľkej univerzity. Kľúčovým spôsobom, mám na mysli. Napríklad k spomínanej expanzii Ruska, k neochote Grécka splácať dlhy, k migrantom. Štátom financovanému umeniu sa zasa občas vyčíta, že sa vyhýba polarizujúcim témam. Akoby ozajstné problémy socializmu boli v dobových filmoch skritizované hlbšie než ozajstné problémy Slovenska v čase rozhodovania o základnej zahranično-politickej, politickej a ekonomickej orientácii krajiny.

Krátky život kritických, provokatívnych názorov je pekne vidno na dvoch pokusoch priniesť ich za ostatné „štvorročie“ do učebníc základných škôl:

Do šlabikára sa dostal príbeh rozvedenej mamičky, jej syna a ich suseda, ktorý si nakoniec mamičku berie za manželku.

Autori štvrtáckej učebnice etiky si zasa povedali, že by bolo dobré, aby si ľudia navzájom lepšie rozumeli a že sa to týka aj chlapcov a dievčat. Napadlo im, že by si chlapci mali predstaviť sen o tom, že sú dievčatami a naopak.

Reakciu spoločnosti dobre vidno už v titulkoch novín: „Rozvod v šlabikári nariadil Čaplovič prepísať“ a „Deti mali “snívať, že sú opačné pohlavie”. Pellegrini mení obsah učebnice!

Niežeby som si myslel, že sa do učebníc má dostať všetko. Iba som chcel ilustrovať mechanizmus, akým sa tvoria. Konečné slovo má v ňom minister a ten je priamo napojený na väčšinu voličov. Máloktorý politik nezvažuje, do akej miery ju má provokovať. A ten, čo nezvažuje, je málokedy dlho v politike.

Väčšina môže samozrejme chcieť, aby sa do vzdelávania a do kultúry dostali iba názory, ktoré jej neodporujú, ktoré ju neprovokujú. V poriadku. Pri učení sa periodickej tabuľky chemických prvkov sa nič také iste nestane. Ani pri jej sfilmovaní.

Ak chceme, aby kultúra, umenie a vzdelávanie tak trocha ťahali väčšinu spoločnosti dopredu a to aj v tých nezodpovedaných otázkach, tak nemôžeme súčasne chcieť, aby kultúru, umenie a vzdelávanie ťahala cez politikov väčšina spoločnosti.

Podobný problém sme mali s prudko rastúcim verejným dlhom. Máloktorý politik chcel súťažiť v tom, o koľko ho zníži, o koľko skráti výdavky verejnej správy. Tak sa zákonom prijala „dlhová brzda“, ktorej súčasťou bolo vytvorenie maličkej, ale nezávislej Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá má na starosti brániť záujmy Slovenska v prípade, že sú v rozpore s názormi väčšiny. V oblasti verejných financií. Možno, že aj kultúre a vzdelávaniu by sa podobná zišla.

Eugen Jurzyca