Kulturák

Sú typickou súčasťou našich slovenských miest, obcí, dedín, mestských častí. Často sa na seba podobajú ako vajce vajcu. Kulturáky. Fenomén, ktorý považujeme za jedno z najtypickejších dedičstiev doby minulej. Možno máme pocit, že sú vynálezom socializmu, ale pri hlbšom pátraní zistíme, že myšlienka kultúrnych domov a osvetových centier je predsa len o niečo staršia a ani nám neprináleží hlásiť sa k nej ako k jej autorom, skôr sa môžeme pasovať do role jej developerov. Ani táto úloha však nie je zanedbateľná, keď sa pozrieme na potenciál siete kultúrnej infraštruktúry, ktorou v súčasnosti na Slovensku disponujeme. Môžeme sa pohoršovať nad kvalitou, zdôrazňovať po stýkrát nutnosť revitalizácie, ale zároveň to môžeme považovať za jednu z veľmi zaujímavých výziev pre celý sektor kultúry.

Myšlienky, ktoré podnietili vznik kultúrnych centier v takej forme, ako ich v súčasnosti poznáme, sa datujú na obdobie prelomu 19.-20. storočia v pokrokovom Francúzsku. Živé revolučné, osvietenské myšlienky potrebovali priestor a čas, aby mohli byť šírené. V tomto období sa stretávame s volaním po čoraz hlasnejšej ľudovej osvete (resp. po “povznesení” ľudových vrstiev, či ľudovom vzdelávaní).

“Propagátori osvety chápali štát ako garanta výchovy občanov. V osvetovom úsilí hrali významnú úlohu kultúrne domy (Maisons de la culture), ktoré sa od roku 1930 začali šíriť po celom Francúzsku. V rámci týchto inštitúcií začali pôsobiť tzv. kultúrni animátori, ktorých úlohou bolo vytvorenie pozitívneho vzťahu ľudových vrstiev ku kultúrnemu dianiu.” (Dudová, Kaplánek, Macková, Mnohotvarý fenomén animace). Po druhej svetovej vojne sa stretávame s označením Maisons des Jeunes et de la Culture – teda Domy mládeže a kultúry. Cieľom týchto zariadení bolo vzdelávať a motivovať ľudí k tomu, aby sa stali aktívnymi a zodpovednými občanmi. Pôvod spomenutých Domov nachádzame vo francúzskom oslobodeneckom hnutí počas druhej svetovej vojny. Ľudová osveta sa mala stať akýmsi “kultúrnym náboženstvom”, postaveným na myšlienke národného zmierenia, ktorá bola živená predstavou “veľkého Francúzska”. Najväčší rozvoj tejto myšlienky nastal v období tzv. gaulizmu. Ministrom kultúry sa stal André Malraux, ktorý sa snažil decentralizovať a demokratizovať kultúru, inak silno centralizovanú do Paríža a okolia. Ľavicovo orientovaný Malraux vedomo a strategicky budoval sieť kultúrnych centier (Maisons de la culture) vo väčších francúzskych mestách. Tak chcel dosiahnuť sprístupnenie kultúry masovejšiemu publiku. Úsilie čo najviac rozšíriť kultúrnu sieť sa datuje na obdobie 50-60tych rokov 20.storočia. Problémom dlhodobej udržateľnosti kultúrnych centier bolo veľké finančné zaťaženie, ale ich postupná revitalizácia a premena na multikultúrne centrá, či divadelné scény od začiatku 90tych rokov prináša ovocie pre rozvoj francúzskej kultúry dodnes.

Aj u nás sa v 60tych rokoch plne ujala myšlienka takto inštitucionalizovanej kultúry, aj keď začiatky premeny osvetových spolkov na prvé domy kultúry sa datuje už po roku 1948. Väčšina “kulturákov” bola postavená v rámci zákona č. 52/1959 Sb. O osvětové činnosti a následně rozpracování zásad rozvoje, úprav a výstavby kulturních zařízení klubového typu (KD) v Usnesení vlády č. 3 z roku 1961. To všetko bolo upresnené československou štátnou normou č. 73 5252 o projektovaní kultúrnych domov, ktorá bola platná až do konca 80. rokov 20. storočia. Išlo o výstavbu osvetových zariadení klubového typu. V súčasnosti ich často nazývame komunitnými centrami, z ktorých sa však pomaly vytráca povinný osvetový charakter. Pôvodné kultúrne domy mali slúžiť obyvateľom štvrtí ako miesto pre oddych a vykonávanie voľnočasových aktivít. Práve v týchto miestach sa mal odohrávať kýžený spoločenský a kultúrny život občanov v marxisticko-leninskom duchu. Priestory mali byť variabilné, obyvatelia v nich mali používať kino, knižnicu, divadlo, spoločenské priestory, čitáreň, dielne, laboratóriá a herne.

Osvetové centrá sa postupne premenili na kultúrne domy, “Rozsah a kategórie kultúrnych domov pre určitú lokalitu sa mali stanoviť na základe štúdie o dislokácii kultúrnej a spoločenskej činnosti a potrieb obyvateľstva a územného plánu obce. Kultúrny dom najväčšieho rozsahu mal obsahovať divadelnú časť s příslušenstvom*7, kino s príslušenstvom*8, hudobnú časť (koncertnú sieň, šatne), klubovú a společenskú časť (napr. tanečnú sálu), administratívnu a doplnkovú časť (napr. kancelárie, reštauráciu, jedáleň*9. Osvetové zariadenia klubového typu mali byť vybudované do konca roku 1970, a to buď úpravou existujúcich priestorov, alebo novou výstavbou. Predpokladalo sa, že kultúrne domy základného typu (II. kategórie) budú budované predovšetkým v rámci akcie Z a nebudú stáť v priemere viac než 1 000 000 Kč, kultúrne domy III. kategórie do 5 000 000 Kč, v mestách maximálne 8 – 10 000 000 Kč.” (Marie Novotná: Vznik kulturních domů v letech 1948 – 1989).

V súčasnosti teda na Slovensku disponujeme širokou sieťou takto vybudovaných kultúrnych domov, či osvetových centier. Podľa štatistického zisťovania by ich malo byť 1828. Z toho 778 uvádza, že nevykonáva kultúrno-osvetovú činnosť. Aké prekvapujúce, ale prečo a čo tam dnes je, vám štatistika neozrejmí. Z praxe vieme, že kvalita obsahu a kultúrnej ponuky je značne rozdielna od “kulturáku” ku “kulturáku”. Nájdeme kultúrne domy, ktoré sú vedené profesionálne, majú dramaturgiu a plány. Nájdeme kultúrne domy, ktoré slúžia ako sála pre organizovanie svadieb, plesov, cvičí sa v nich zumba. Zrezignovali zo svojho kultúrno-vzdelávacieho a osvetového charakteru a sú voľnočasovými centrami. Častým argumentom pre tieto zmeny je finančná náročnosť týchto zariadení. Mnohé z nich sú postavené bez ohľadu na energetickú hospodárnosť a vyžadujú náročnú prestavbu. A pritom kultúrne stánky nemajú prioritu pri rozdeľovaní rozpočtov na investície v obciach a mestách proti chodníkom, kanalizácii a osvetleniu. Môžeme sa utešovať faktom, že ich máme a je ich dosť, teda nemusíme ich stavať. To, na čo sa sústrediť musíme, je ich centrálny plán obnovy – úloha pre Ministerstvo kultúry SR a naplnenie kvalitným obsahom.

Francúzi sa snažia o to isté už dve desaťročia a pozitívne výsledky postavenia a imidžu súčasného francúzskeho umenia a kultúry sú viditeľné na každom kroku.

Takže je tu opäť čas sa inšpirovať a rozvíjať naše biedne “kulturáky” tak, ako sme si kedysi adoptovali a rozvíjali francúzsku socialistickú myšlienku vytvorenia ich siete.

Jana Javorská