Kultúrna turistika alebo čie je naše kultúrne dedičstvo?

Od roku 1993 prežívame turistický boom. Cieľom sú najmä historické mestá, ktoré sa dostali do pozornosti hlavných turistických operátorov sveta. Otvorenie Slovenska prinieslo aj kapitálové investície po rokoch stagnácie a izolácie. Okrem pozitív sa však veľmi skoro ukázali aj negatíva komercionalizácie historických centier, sťahovanie sa domácich preč od hord turistov, voluntaristické nakladanie s národnými „svätyňami“, pokusy developerov mimo zásad nakladania s dedičstvom, čo spôsobilo prvé konflikty. A nešlo len o kúpanie sa opitých mladíkov v historických fontánach.
Je teda kultúrna turistika motorom rozvoja historických mestských centier a pamiatok, alebo sme zameškali nastaviť už pred rokmi jasné pravidlá a predvídať aspoň časť problémov, ktoré už sú alebo na nás ešte len čakajú? Až sa mi nechce položiť otázku, dopredu zbytočnú, prečo sa Ministerstvo kultúry SR nezapojilo a neiniciovalo nadrezortné stretnutia, ak nevyšiel podnet z Ministerstva hospodárstva? A má byť vôbec záujem o kultúrnu turistiku aj časťou kultúrnej politiky MK SR?
Kultúrny cestovný ruch na Slovensku sa v prevažnej miere viaže na návštevy bohatého kultúrneho dedičstva, ktoré sme zdedili (ak sme ho predtým barbarsky nezničili) po generáciách ľudí a národov, ktoré žili na našom dnešnom území. To však od nás vyžaduje zmeniť naše národné rozprávkové kánony a prihlásiť naše územie k európskemu kultúrnemu dedičstvu. Vytvoriť právne aj ekonomické rámce, ktoré si vyžadujú veľký kompromis medzi ochranárskymi inštinktmi a odstraňovaním zbytočných prekážok. Na jednej strane ochrana autentickosti, ktorá sa ešte zachovala, a na druhej hranice „macdonaldizácii“, uniformizácii okolia našich pamiatok. Tak či onak, chytáme psa za chvost, pretože nedokážeme byť natoľko dynamickí ako je turistická branža. Musíme si byť vedomí, že nezachovávame všetko, čo sme zdedili, ale len to, čo sme si vybrali ako „naše dedičstvo“. Preto sa neustále potkýname o rozdiely v interpretácii kultúrneho dedičstva a jeho využívania. Zákonite dochádza ku konfliktom, lebo turisti môžu vyžadovať inú interpretáciu dedičstva ako domáci. Kultúrne dedičstvo z pohľadu turistov je rôzne, ale čo potrebujú najviac, je, aby sme reagovali selektívne a rýchlo.
Na udržanie pozornosti potrebujú návštevníci sériu produktov rôznej kvality, nakoniec, aj tak najviac času v múzeách strávia turisti podľa posledných výskumov v priľahlých obchodoch s kópiami. A to všetko podlieha ešte pani móde. Kultúrna turistika je totiž veľmi konkurenčné prostredie a mení sa rýchlo, najčastejšie smerom k eklektizmu. Ako to vlastne je? Pamiatky predsa turistov nepotrebujú, ale kultúrny cestovný ruch pamiatky potrebuje. Dokážu sa naše lokálne komunity dohodnúť, čo a čiu históriu turistom ponúknu, čo a čiu históriu chcú turisti vidieť a ktorú časť pamiatok skryjú pred konzumáciou? V tom kultúrna komunita veľmi zaostáva za ochranármi prírodných krás, ktorí sa už viac-menej dohodli, čo chrániť a kam pustiť turistov. Treba počítať aj s tým, že v porovnaní so storočiami dedičstva, má turista vyhradený čas niekoľko hodín, alebo nanajvýš dva dni na návštevu. Bohužiaľ, všetko musí byť pre nich ešte aj zábavné.
Voľný čas a s ním spojená turistika sa stali po 1. svetovej vojne po presadení osemhodinového pracovného času závažným sociálnym výdobytkom. Stanovením hraníc času, stráveného prácou, sa demokratizoval aj priestor, kde ľudia mohli tráviť svoj voľný čas. A keď k tomu pribudli voľné soboty, víkendy sa stali takou samozrejmosťou ako splachovacie záchody. Turizmus sa stal zdrojom peňazí i pliagou zároveň. 20. storočie umožnilo cestovnému ruchu stať sa masovou záležitosťou, na ktorú má právo každý. Musíme si ale odpovedať na zásadnú otázku: je kultúrna turistika naozaj zviazaná s kultúrou, alebo je len atrakciou, zabalenou v peknom kultúrnom obale minulosti? Urýchľuje degradáciu priestoru, alebo ho pomáha udržiavať a chrániť? Smerujeme k „Mac-svetu“, kde je všetko viac-menej rovnaké, rovnaké obchody, rovnaké atrakcie? Dá sa tomu zabrániť? Dokážeme vytvoriť podmienky na duchovné a fyzické poznávanie našej kultúry? Aké výlučné právo máme my na kultúrny kapitál nášho územia? Vnímame vôbec napríklad territorial pissings maďarskými vencami po celom Slovensku?
V hodnotení IKP 10 rokov ministra kultúry M. Maďariča sme kriticky poukázali na fatálne oneskorený nástup kultúrneho a kreatívneho priemyslu na Slovensku, a to nás ešte čaká púťový a masový muzeálny kultúrny priemysel. Čo s tým?

Magda Vášáryová