Kultúrna vojna ante portas – a my čo?

Mali sme v histórii rôzne vojny. Tridsaťročnú, veľkú, druhú veľkú, studenú. Pravdepodobne sme zažili mnohokrát aj kultúrnu vojnu, ale nepoužívali sme pre ňu militaristické termíny. Volebné práva pre ženy z roku 1919 boli presadené bezprostredne po prvej veľkej, a slovo vojna sa radšej po verdunských hekatombách obetí nepoužívalo. Dnes, tridsať rokov po skončení studenej a sedemdesiat po skončení druhej svetovej, sa vraciame k termínom, akoby sme prestali cítiť z odstupu zápach bômb a preliatej krvi. Zabudli sme. Čo sa teda deje na poli kultúry nielen u nás, ale aj v Európe, že začíname písať, hovoriť a nakoniec aj všetci myslieť v kontexte vojny v oblasti kultúry.

 

Je to už niekoľko rokov, čo predstaviteľka ľavicovo-konzervatívnej strany KDH zrušia galeriu v centre Bratislavy kvôli vystaveným obrazom aktov. V mene morálky a pohoršenia z existencie ľudského tela, ktoré bolo aj je už stáročia inšpiráciou pre umelcov. Tie tisícky madon kojacich Ježiška s odkrytým prsníkom, by zrejme cez ňu neprešli. A to sme ešte o blížiacom sa konflikte, ktorý prerastie vo vojnu, netušili. Je preto namieste položiť si otázku, aký postoj v tejto otázke zaujalo Ministerstvo kultúry a minister. Odpoveď je jednoduchá – žiaden. K tomuto exemplárnemu prípadu kultúrneho postoja možno priradiť aj výmeny kvalitných riaditeliek a riaditeľov krajských galérií (Trnava, Banská Bystrica, Košice) v mene poskytnutia priestoru „tým našim, pravým slovenským umelcom”. Postoj ministerstva, „éto net naše délo”, čo znamená, že my sa staráme bezprostredne len o to, čo aj predtým. A možno aj práve preto neboli tieto posuny vo vnímaní autonómnosti a modernizačných tendencií v infraštruktúre slovenskej kultúry považované za prvé výstrely, prvé náznaky kultúrnej vojny, ale len za udržiavanie si strane naklonených voličov. A možno práve preto zostala slovenská kultúrna verejnosť pasívna v duchu hesla „čo sa mňa osobne nedotýka, na to nereagujem”, „to nie je moja vec”.

Osemdesiattisícový pochod za referendum pod heslom ochrany života nebol a nie je dodnes len problém medicínsky alebo ľudskoprávny. Je prvým útokom v kultúrnej vojne, ako ukazujú príklady zo susednej krajiny, z Poľska. Argumenty sa tentoraz netýkajú nahých mužských tiel, ale materníc dospelých žien. Ale podhubie je to isté. Kultúrne. V zmysle vnímania dnešných problémov, dnešných postojov časti spoločnosti, dnešných reakcií na posuny v kultúre v Európe. Ak by niekto nadobudol dojem, že zápas o kultúrny posun sa týka len extrémnej pravice a jej snahy zakonzervovať, izolovať Slovensko, mýli sa. Tento zápas, ak nechceme stále opakovať slovo vojna, sa vedie aj na inej fronte, kde nie je „klid”. Na jednej strane je tu viditeľná snaha ospravedlniť hrôzy represívneho komunistického režimu v päťdesiatych rokoch 20. storočia v mene zdôrazňovania tragédie bývalých komunistov, ktorých z rodnej strany vyhodili na začiatku 70. rokov v zápase o „normalizáciu“ života a kultúry v Československu. Spolu s touto snahou sa vedie tichý boj o interpretáciu fašustických i komunistických dejín Slovenska.To nie je len zápas virtuálny a politický (viď ĽSNS), ale najmä kultúrny. Boj o slová a ich významy, mená a ich cenzurované životopisy, o hrob Tisa a sochu na Dukle. To len na ilustráciu, aby sme si boli vedomí, že to je tá časť kultúrnej vojny, ktorá sa neprezentuje mnohotisícovými pochodmi a na bilbordoch, ale je rovnako neúprosná a zničujúca ako všetky ostatné fronty tento vojny.

 

Jedným z frontov, v súčasnosti mediálne najviditeľnejším, je vojna o symboly a slová pod značkou „Istanbulský dohovor”. Teda medzinárodný záväzok, ktorý sme bez veľkej pozornosti verejnosti podpísali, ale ktorý sa ako dobrá munícia teraz mimoriadne hodí. Už dávni nejde o akúsi machovskú snahu môcť žene jednu „strihnúť“ bez výčitiek svedomia. Ide o výhru v jednej bitke tejto kultúrnej vojny a zároveň o vyčistenie obrazu, kto na ktorej strane barikád stojí. Kto je zradcom, kto zatiaľ vyhráva informačnú vojnu a kto sa zakopal v kultúrou opevnených zákopoch. Je zaujímavé si uvedomiť, že kultúra a jej súčasť, umenie, nie je v takýchto súbojoch vždy príkladom nestrannosti, čistoty úmyslov a dobrej vôle, či dokonca európanstva, ale skôr len instantný prach do kanónov.

 

Vyzerá to na to, že táto vojna potrvá dlho. Jednu generáciu, vravia optimisti, počítajúc s úmrtnosťou veteránov. Zabúdajú, že „vstanou noví bojovníci“ a aj s Bohom na čele. Bez ohľadu na to, či ten boh je pre pre nich Tiso alebo Stalin. A nepriateľom Brusel, alebo globalizácia.

 

Magda Vášáryová