Kvalitná výuka, kvalitná prax?

Ing., Ing. arch. Ema Kiabová

 

Množstvo známych sa ma (ako doktorandky na Katedre architektúry SvF STU) pýta, či sú výstupy z mojich výskumov  publikovaných v periodikách či na konferenciách uplatniteľné aj pri projektovaní. Mojou reakciou  býva otázka, či dokážu aj oni aplikovať vedomosti zo školy pri výkone ich povolania, na čo často dostávam rozpačité reakcie. Toto kritické zrkadlo súčasného spôsobu výuky ma doviedlo k presvedčeniu, že na škole by sa malo viac času venovať práve projektom, ktoré študentov čiastočné (ak nie úplne) dostanú do kontaktu s praxou.

Moja dizertačná práca (pod vedením doc. Jany Gregorovej) sa ťažiskovo venuje téme kultúrnej udržateľnosti, ktorej nástrojmi je práve pamiatková ochrana, zameranej aj na technickú stránku . Spôsoby zachovania našej kultúrnej identity a teda zároveň aj autenticity historických staviteľských diel začínajú byť čoraz viac  skloňované na rôznych fórach, kedy sa problematika obnovy ako takej stáva záujmom širšej verejnosti. Zásadným problémom je stále sa formujúca priepasť medzi Stavebným zákonom a Pamiatkovým zákonom, kedy architekt často rozumie požiadavkám oboch z nich, no ich realizovanie sa navzájom vylučuje.

Ako priviesť život do národnej kultúrnej pamiatky, keď kvôli pamiatkarským požiadavkám nebudem vedieť zabezpečiť vyhovujúci komfort užívateľa? Ako priviesť život do národnej kultúrnej pamiatky, keď splnením legislatívnych požiadaviek na vnútorný komfort užívateľa stratím jej kultúrno-historické hodnoty?

Čo je v mojej doktorandskej práci ťažiskové a pre prax výsostne potrebné, je najmä spôsob prístupu k tomuto „rozkolu“ – snaha minimálny zásah do originálnej podstaty pamiatky, čo má za následok snahu o uplatnenie maximálnej  reverzibility všetkých nových prvkov. Tento spôsob aplikovania neinvazívnych zásahov na zabezpečenie súčasných požiadaviek bez ohrozenia pamiatkových hodnôt má však nielen architektonickú stránku. Spolu s požiadavkami na uplatňovanie optimálneho komfortu pri pamiatkach vznikajú prieniky aj s technickými disciplínami. Menovite aj s technickým zariadením budov.

Téma riešenia neinvazívnych zásahov v oblasti technických zariadení budov pri pamiatkovo chránených objektoch  je síce zdanlivo jasná, no doteraz neriešená a opomínaná.  Uplatniteľnosť optimálnych riešení pre prax môže nastať až vtedy, ak sa vyškolia stavební špecialisti, ktorí dokážu priniesť atypické riešenia zohľadňujúce  požiadavky  technického  aj pamiatkového charakteru.

Práve interdisciplinárna spolupráca  je kľúčom ku kvalitnej výuke. Tá totiž zabezpečí, aby teoretický výskum nebol   venovaný iba jednej z oblastí. Študent, pedagóg či výskumník potrebuje aplikovať svoje vedomosti riešením prípadových štúdii ako komplexných projektov s presahom do všetkých dotknutých sfér, aby medzi záväznými požiadavkami relevantných zákonov  nevznikali priepaste, ale mosty vedúce k preklenutiu spomínaných disproporcií v prospech vyváženého riešenia. Ak sa to podarí, môžeme to tiež považovať za ďalší vklad do upresňovania limitov obnovy pamiatok v intenciách trendu kultúrnej udržateľnosti.