Majú pamiatkari konflikt s pamiatkami?

Možno sa to zdá byť trochu odťažitá téma v čase, keď živej kultúre ide o prežitie a ministerstvo kultúry o ňu už záujem ani nepredstiera a viac ako s kultúrnou obcou si rozumie s rezortom obrany. Práve preto by nebolo dobré, aby verejnosť podľahla ilúzii, že pri kultúrnych pamiatkach ide o výnimku. Aj tie imaginárne financie z Fondu obnovy majú saturovať náklady na verejné práce, v lepšom prípade stavebné náklady a aj to len preto, že sú stavebné, nie preto, že majú niečo s kultúrnym dedičstvom. Kultúrnemu dedičstvu v relevantnom kontexte sa dostáva zo strany politikmi artikulovaného verejného záujmu rovnako málo pozornosti. Čiže žiadna pozornosť. Problematika kultúrnych pamiatok a ich ochrany dlhodobo nepatrí medzi top témy verejného diskurzu. A keď už aj občas nejaká vášnivá verejná debata vzplanie, zväčša prebieha viac v emotívnej, ako vo vecnej rovine. A samotní aktéri konkrétneho sporu akoby hovorili rozdielnymi jazykmi. Nezaangažovaná verejnosť je atakovaná morálnymi apelmi a zjednodušenými kategorickými súdmi. Už vyše tridsať rokov si lámem hlavu nad tým, prečo je to tak, prečo sa nevieme zhodnúť aspoň na základných veciach. Hoci – ako unisono tvrdíme – ide nám o to isté, o Naše pamiatky. Nuž, ako to už býva, všetko súvisí so všetkým a chyba nebýva len jedna a len na jednej strane.

Azda najväčším problémom je mentálne nastavenie našej spoločnosti. Skutočnosť, že máme problém s artikulovaním svojej identity a reflexiou vlastných dejín, je neodškriepiteľným faktom. To určuje aj podobu vnímania vlastného kultúrneho dedičstva, kde sme stále konfrontovaní s rezíduami viacerých deformít. Ako to súvisí s pamiatkami? Nuž zásadne. Kultúrne pamiatky sú totiž substanciálnou súčasťou kultúrneho dedičstva. Čosi ako komprimovaná podoba jeho hmotnej dimenzie. Zjednodušene, aká reflexia kultúrneho dedičstva, taký prístup k pamiatkam. Prednosť tak často dostávajú úplne iné záujmy.

Rozpor medzi meritórne v zákone deklarovanou ochranou pamiatkového fondu a jej aplikačnou praxou, má rôzne podoby. Problémom nie je len absencia autentických vlastníckych vzťahov a s tým spojená ľahostajnosť. Je to aj rôznorodosť „iných“ záujmov, ktorým občas stoja pamiatky v ceste. Priamym dôsledkom býva iluzórnosť reálnych kompetencií samotných pamiatkarov v komplikovaných rošádach mocných aktérov a bahne bezbrehej právnickej kreativity. Ale kontraproduktívny môže byť aj dobre myslený aktivistický romantizmus, ignorujúci racionálne a odborné argumenty.

Ako je vôbec možné, že aj pamiatkam naklonenú časť spoločnosti občas rozdelia spory? Príčinou je komunikačná bariéra, prameniaca z rozdielneho vnímania predmetu ochrany. Laický názor sa zväčša formuje na základe toho, čo je prvoplánovo zrozumiteľné a uchopiteľné, čiže staré, pekné, v lepšom prípade „jedinečné“. Podlieha teda subjektívnemu vkusu, ktorý má individuálne limity. Zmes uvedených a mnohých ďalších príčin sa podpisuje pod priam kruciálny kognitívny omyl, kedy si v duchu podvedomého sofistického relativizmu – povedané slovami filozofa J. M. Bocheńského – zamieňame hodnotenie s hodnotami. Nepochybne, v istom zmysle hodnotenie patrí priam medzi základné ľudské práva a má naň nárok každý bez obmedzenia. No zároveň platí, že za tých vyše stopäťdesiat rokov organizovanej podoby sa ochrana pamiatok stala aj na našom území autonómnou oblasťou. Komplexnou a najmä odbornou. Prináleží jej teda z titulu odbornosti a aj v súlade s literou zákona rozhodovať vo veci definovania pamiatkových hodnôt.

Žiaľ, z rôznych dôvodov komplexnejšia a hlbšia hodnotová analýza robí občas problém aj samotným odborníkom, pamiatkarom. V tomto ohľade treba priznať, že proces formovania modernity ochrany pamiatok na Slovensku stále prebieha. A má tiež svoje peripetie. Predovšetkým je to súvzťažnosť vymedzenia samotného predmetu ochrany a metodiky ochrany definovaných pamiatkových hodnôt. Nie náhodou naznačujem čosi ako potrebu následnosti v uvedenom vzťahu. Pamiatkari totiž v deväťdesiatych rokoch usilovali predovšetkým o vytvorenie špecializovanej štátnej správy. Menej energie im zostalo na prípravu ako s tou vytúženou guľatou pečiatkou zachádzať.

Dôsledkom je priveľa subjektivity v rozhodovaní jednotlivých pamiatkarských úradníkov. Extrémom môže byť rigidný purizmus, neschopnosť reflektovať skutočnosť, že sa odohráva dvadsiate prvé storočie a že aj pamiatky sú jeho súčasťou. V tomto zmysle je do značnej miery namieste pichľavé konštatovanie, že tu nie sme kvôli pamiatkam, ale pamiatky kvôli nám. Žiaľ, zväčša sa už nedopovie, čo by tak asi mala znamenať tá druhá časť výroku. Opačným extrémom je, keď pamiatkari príliš skoro hodia flintu do žita, respektíve sú príliš ústupčiví a benevolentní. Za taký prístup neutŕžia o nič menej kritiky a rozhorčená verejnosť sa domáha ich lynču. Aj tu si však treba uvedomiť, že chránený súbor pamiatkového fondu je a aj vždy bude len istou selekciou.

 Skutočne nemožno chrániť všetko. Všetko v zmysle všetkých historických objektov, ale ani všetko v zmysle všetkého v rámci konkrétnej pamiatky. Chrániť nemožno hlava-nehlava a z princípu.  Otázka, ako chrániť, sa tak nedá oddeliť od vymedzenia toho, čo a prečo vlastne chceme chrániť. Som presvedčený, že platí takéto opačné garde. Pokiaľ si to čo chceme chrániť najprv zadefinujeme dôsledne, teda určíme, čo je na danej pamiatke ochrany hodné a „nedotknuteľné“, vyplynie z toho, ako to máme chrániť. Možno tak predísť absurdným konfliktom aktuálnych elementárnych nárokov na užívanie pamiatky a životný štandard s iracionálnym staromilstvom. Zároveň to umožní ustrážiť zachovanie podstatných pamiatkových hodnôt pri komplikovaných a rozsiahlych stavebných aktivitách, najmä vo vzťahu k širším mestským územiam. To už ale hovoríme o kľúčových pojmoch, pamiatkových hodnotách a metodike ich ochrany. Samotná prax potvrdzuje, že bez relevantného vymedzenia predmetu ochrany by celý výkon špecializovanej štátnej správy ochrany pamiatok stál na vode. Nie náhodou je súčasťou odbornej činnosti pamiatkových úradov aj inventarizácia pamiatkových hodnôt. Vyžiadala si to prax. Súčasná legislatíva je podľa môjho názoru v zásade dobre nastavená, čo sa týka vyčlenenia špecializovanej štátnej správy, kompetencií a povinností jednotlivých subjektov (zostáva len dúfať, že to nepochová pripravovaný nový stavebný zákon). Do budúcnosti by však aj v legislatíve mal byť kladený väčší dôraz na definovanie predmetu ochrany. Až následne by sa malo formovať to, čomu hovoríme metodika.

Rozhodovanie pamiatkarov bude vždy vnímané subjektívne. Ináč bude zásah do vlastníckych a užívateľských práv pociťovať majiteľ pamiatky a ináč sa to bude javiť milovníkovi pamiatok. No samotné rozhodovanie pamiatkových úradov by vedome subjektívne byť nemalo. A aj keď nejde o exaktnú vedu, je dôležité vystavať ochranu pamiatok ako disciplínu na obhájiteľných a zrozumiteľných princípoch s dôrazom na predmet ochrany. Samozrejme s prihliadnutím na individuálne špecifiká jednotlivých pamiatok. Je to aj cesta, ako kultivovať spoločenskú reflexiu ochrany pamiatkového fondu. A tam máme obrovské rezervy. Nie náhodou sú zo strany verejnosti vnímané veľmi vlažne a rozpačito práve tie najhodnotnejšie, aj v európskom kontexte vydarené obnovy pamiatok.

Na otázku z nadpisu článku, či majú pamiatkari konflikt s pamiatkami, som jednoznačne neodpovedal. Zámerne, doslova v súlade so svojim vedomím a svedomím. Som totiž presvedčený, že taká odpoveď ani neexistuje. A ak niekto takúto odpoveď má, tak alebo veci neprimerane zjednodušuje, alebo účelovo zavádza. Ale aj vlastnou krvou podpíšem, že naša krajina má konflikt sama zo sebou. Prinajmenšom, čo sa kultúrneho dedičstva týka.

Rastislav Šenkirik (autor je kulturológ a v období rokov 1984 – 1995 aktívne pôsobil v oblasti ochrany pamiatok)