Médiá v mobile

Vie dnešná mileniálna generácia, že existujú noviny? Že čítanie nie je presúvanie obrázkov s textami palcom na obrazovke mobilu? Vedia, že práca novinára neznamená sedieť pri počítači a overovať si informácie na Googli?

Dramatické zmeny v mediálnom prostredí nie sú bublinou, ale realitou. Stali sme sa nadšenými spotrebiteľmi informácií, dokážeme preletieť denne desiatkami internetových stránok, vymieňame si vtipné poznámky na sociálnych sieťach, ale zároveň sa nám zdá, že práve nie sme tam, kde sa niečo deje. Mediálne prostredie postihla dramatická nadprodukcia vedúca k desivej povrchnosti.
Pravidelne robievam so študentmi prvého ročníka jeden malý test, ukážem im dva obrázky – na jednom je Marek Hamšík, na druhom Peter Kažimír. Otázka je jednoduchá: kto je na obrázku. Kým pri Hamšíkovi je 100 % úspešnosť, ministra financií pozná možno jeden – dvaja z dvadsaťčlennej skupiny. Pritom futbalista nemá žiaden priamy vplyv na život študentov, kým minister financií priamo ovplyvňuje chod štátu, v ktorom žijú. Falošný pocit informovanosti zosilňuje množstvo informácií, ale aj ich priam vírusový tlak. Ak sa niečo stane, všetko ustupuje do úzadia a médiá sa venujú len jednej dominantnej téme. Množstvo informácií o svete pritom vôbec nezaregistrujeme. Navyše najmä medzinárodné udalosti sa dnes preberajú z profesionálnych informačných sietí spravodajských agentúr, takže médiá publikujú totožné informácie z rovnakých zdrojov.
Kritické myslenie konzumentov médií, ktorí sa narodili na prelome tisícročí a dnes sa stávajú dospelými, je ovplyvnené primárne tým, že vyrastali už v plne digitalizovanom mediálnom prostredí. Ich vnímanie prevalcovala vizuálna kultúra postavená na flešových obrázkových správach doplnených krátkym textom. Tento búrlivý revolučný prelom sme nestihli reflektovať ani v školskom systéme, a tak sa dnes pozeráme na skupinu detí, ktorí v škole dostávajú informácie z hlbín systémov 20. storočia a pritom žijú – neuvedomujúc si to – v matrixe končiaceho sa druhého desaťročia 21. storočia.

Otvorenosť aj ako slabina
Otvorený prístup k internetovému mediálnemu obsahu, teda možnosť uverejniť na webe to, čo chcete, je nádherná idea. Avšak jej temnou stránkou je naozaj možnosť uverejniť na webe to, čo chcete.
Kým jestvoval profesionálny mediálny svet, všetko prechádzalo profesionálnou prípravou – v televízii, rozhlase aj v tlači. Isto, podľa charakteru spoločnosti médiá kontroloval štát, ideologicky či ekonomicky.
Internet však vypustil do sveta džina informačného terorizmu, významným spôsobom zmenil tvorbu mediálneho obsahu, pričom tú najdramatickejšiu zmenu presunu a konzumu informácií spôsobili sociálne siete a naša neustála prítomnosť vo virtuálnom svete pomocou smartfónov.
Výsledkom nie je iba zmena nosiča rovnakých informácií, ale významná zmena nárastu šírenia obsahu, ktorý ešte pred dvadsiatimi rokmi tlel len na okrajoch spoločnosti. Obsahu, ktorý jestvoval len v uzavretých komúnach a nemal žiaden priestor a ani šancu na medializáciu, pretože redakčná mediálna prax tradičných systémových médií (tlač, rozhlas, televízia) racionálne filtrovala konšpiračné teórie, fašistické názory, bludy a hlúposti. Vznik neredigovaného informačného prostredia šíreného v digitálnom prostredí nás prichytil nepripravených a neschopných vnímať informácie kriticky.
Nárast informačného terorizmu – od antivakcinátorov až po extrémistov – spôsobuje postupne zmeny v tradičných štruktúrach demokratickej spoločnosti. Práve nové médiá a spôsob šírenia informácií môžu za také udalosti, ako sú nárast organizovaných teroristických útokov, popularita fašistoidných a nacionalistických strán, ale aj brexit a neschopnosť riešiť jednoznačne, čo spôsobil.
A tu nastáva problém konzumu otvoreného mediálneho obsahu, ktorý prijímajú mileniálni konzumenti. Prichádzajú totiž nepripravení kriticky myslieť, zato užasnutí ľahkou dostupnosťou informácií, ktoré sa tvária šokujúce, utajované pred nami. A teda príťažlivé.
Rozdiel medzi klasickými médiami a internetovými stránkami je v tom, že kým médiá pripravovali viac-menej profesionálne pripravené skupiny ľudí zaštítené formálnou organizáciou vydavateľa či vysielateľa, drvivú väčšinu internetového obsahu nevyrábajú mediálne zručné skupiny ľudí. Webovú stránku si môžete urobiť vo vlastnej réžii a nikto ju nekontroluje. Pritom pod slovom kontrola tu nemyslíme nejakú úradnú moc, ktorá by mala či mohla zakazovať nejaké obsahy.

Komu dôveruješ?
Politik je osoba, ktorá za naše peniaze má spravovať spoločnosť čestne, spravodlivo a užitočne pre jej rozvoj. Lenže ak sa pozrieme na galériu politickej moci po roku 1992, narazíme skôr na skupiny, ktorých cieľom bolo skôr privatizovať, ťahať zo štátu financie a organizovať činnosť štátu v prospech „svojich ľudí“. V demokratických spoločnostiach jestvuje ale mediálna moc, teda postoj médií kontrolujúcich svojou činnosťou chod vlády. Za médiami a ich činnosťou je mnoho kvalitnej práce dokonca aj v medzinárodnom prostredí, ktoré priviedli k pádu vlády i firmy, ktoré klamali a podvádzali.
Lenže od vzniku Slovenskej republiky počúvame od vrcholných predstaviteľov štátu smerom k médiám najmä urážky. A je jedno, či bol predsedom vlády V. Mečiar, M. Dzurinda alebo R. Fico a predsedami parlamentu a prezidentmi ďalší politici, médiá sa veľmi rýchlo dostali do sporu s mocou, keďže strážili krehké mantinely demokracie. Ale neustále útoky na „mediálne prostitútky“ vytvorili dojem, že médiá sú tie, ktoré klamú. Dokonca aj činnosť súdov sa nezameriava na ochranu slobody slova, ale na ochranu osobnosti a často aj vo veľmi sporných prípadoch sa postavila na stranu osobnosti a nie ochrany slobody slova. Legislatívne právo u nás je stále mierne naklonené na stranu moci a nie na ochranu médií.
Lenže ľudia potrebujú dôverovať. Moci sa dôverovať nedá, aj keď sa usmievame a tlieskame mocným, vieme, že je to len preto, aby sme si ukradli to svoje. Médiám sa dôverovať nedá, lebo hoci aj napíšu pravdivý príbeh o únose syna prezidenta či rozkrádaní eurofondov mafiami, nič sa nestane a do väzenia ide lekár, čo si zobral kačku a slivovicu. A tak dôverujeme len blízkym a virtuálnym blízkym. Dôveryhodnosť totiž významným spôsobom vychýlili sociálne siete. Skupiny ľudí, s ktorými sa stýkate, si vyberáte podľa názorovej príbuznosti. Dôverujeme známym, priateľom, kamarátom, s ktorými zdieľame sociálny priestor a správame sa tak trochu ako stádo ovečiek. Ak sa do nášho košiara dostanú informácie od vodcovských typov, dôverujeme im a necháme sa nimi zvádzať. Ak sa objavia informácie, ktoré sú proti nášmu presvedčeniu, tak také informácie radšej ignorujeme a ľudí si mažeme z profilu na sociálnej sieti.
Mileniáli majú stovky kamarátov a žijú v sociálnych bublinách. Nedôverujú starším – ani ľuďom, ani systémom – lebo nie sú módni, nie sú trendy a veď jedny na druhých hovoria, že sa klamú. Mileniálnou životnou náplňou sa stáva rýchla doba, úspech na sieti a humor, víťazstvo v počítačovej hre. A frustrácia z nemožnosti mať nové technologické vymoženosti.
Otvorenosť spôsobuje aj virálnosť internetového priestoru, teda schopnosť informácie šíriť sa internetom extrémne rýchlo, prekračujúc komunity, krajiny. Neraz sú to práve tie najstupídnejšie mikrovideá, ktoré dokážu extrémne rýchlo zaujať a vďaka sociálnym sieťam schvátiť ako horúčka sociálnej siete. Rovnako ako vírus zasahujú často bez rozdielu vzdelania, rozhľadu, národnosti.

Digitálne ochorenie
Nemecký psychológ Manfred Spitzer vo svojej knihe Kybernemoc upozorňuje na to, že digitálne prostredie sa podobá droge. Digitálna komunikácia – internet, smartfóny, sociálne siete – pôsobí totiž v hlave podobným spôsobom, ako návykové látky a spôsobuje závislosť. Zasahuje centrá v mozgu, ktoré majú na starosti radosť, eufóriu, emócie a pokiaľ nie sú dostatočne zásobované podnetmi, spôsobujú nám frustráciu, nepokoj. Toto nie sú tvrdenia, ale výskumy, s ktorými Manfred Spitzer operuje, aby nám ukázal, že náš kybernetický priestor je viac než nebezpečný, ak nás ovládne. A ovláda mnohých.
Jeden z veľkých civilizačných zlomov pre ľudstvo bolo uvedomenie si budúcnosti, plánovania toho, čo robiť, vedomej prípravy na neskoršie činnosti. Ale fakt je, že kým ľudstvo sa chce správať programovo, plánovite, tak na úrovni jedinca sa často rozhodujeme s vedomím prítomnosti a nie pre budúcnosť. Okamžitý zážitok je pre nás dôležitejší, než budúce prínosy či straty. Veď prečo si nedať teraz kopček zmrzliny, veď to hádam neovplyvní môj život o dvadsať rokov. A prečo nepozrieť, čo je nové na Facebooku, svet sa nezrúti, keď si len tak pozriem pár statusov a odkazov od kamarátov.
Práve táto okamžitosť chutného zážitku, emócie vyvolanej fyzicky (zmrzlinou, ale dosaďte si spokojne pohárik či kokaín), alebo zážitku virtuálneho zdieľania spoločného priestoru (sociálne siete, internet, smartfón…), vedie k závislosti. Keď nemáme okamžitý vzruch, sme nesvoji, nespokojní. Ale keď sme vo virtuálnom prostredí, zrazu vieme zistiť na všetko rýchlu odpoveď, sme zdanlivo socializovaní, orientujeme sa v množstve problémov, vieme sa stať odborníkmi na čokoľvek. A ten pocit vlastnej moci komentovať, kontaktovať sa, nadávať, vyjadrovať „slobodne“ svoje názory je tak intenzívny, že ak ho nemáme, stávame sa frustrovanými. Keď vidím, ako si študenti pod lavicou kontrolujú svoje smartfóny, vidím závislých ľudí.

Pohlcujúca multimedialita
Dnešná mediálna realita obsadzuje naše oči a uši, zamestnáva aj ruky. Prostredníctvom kontaktu s obrazovkou sme zdanlivo viac pohltený do nefyzického, virtuálneho sveta obrazoviek. Digitálne prostredie je zároveň interaktívne a hravé, takže nás stále oblažuje novými „zábavnými“ obsahmi, ktoré nás svojou zábavnosťou pohlcujú a zbavujú nás kritického odstupu. Veselé mačiatko či drastická bondage? Nájdete všetko, takže nemusíte odchádzať do iného zábavného priestoru.
Stále intuitívnejšie a ľahšie využívanie virtuálneho priestoru vedie aj k zmiešavaniu a spájaniu mediálneho obsahu, videoklipovému strihu, preskakovaniu z témy na tému, čo je typickou črtou povrchného 21. storočia. Nové médiá sú rýchlejšie, nečakajú na analýzu, chcú zahlcovať novým a novým. Kreativite pri zaujatí internetového konzumenta sa medze nekladú, čím rýchlejšia, povrchnejšia, nápaditejšia informácia, tým lepšie. A nezabúdajme, že na zaujatie máte osem sekúnd, ak ste nechytili konzumenta, nasleduje prepnutie.
Bežný mladý spotrebiteľ mediálneho obsahu vníma internet ako jedno spoločné médium, do obsahu ktorého prichádzajú správy z rôznych webových stránok. Od spopularizovania sociálnych sietí sa pre mnohých stali dokonca práve tieto personalizované stránky vstupnou bránou k informáciám. Keďže tu žijeme v komunitách, s „priateľmi“, sme dôverčivejší k obsahu, ktorí pridávajú, „zdieľame“ informácie od bulvárnych škandálov politikov po recepty na bazový sirup, pričom sa stratila štrukturácia mediálneho obsahu. V tradičnom mediálnom prostredí ste mali dôležité, zásadné na prvých stranách novín, kým balast vo vnútri s viditeľne inou grafikou. Internetová obrazovka zrovnáva informácie a rozhodnutia, či budete čítať vedeckú analýzu alebo konšpirátorský článok zostáva len na dostatočne pútavom titulku, ktorý sa objaví v sociálnej sieti.

Selektívne vnímanie
Nepochybne má internetové prostredie množstvo pozitív, ktoré urýchlili, zjednodušili a otvorili svetu množstvo „zakázaných“ a neprístupných informácií. Vďaka internetu je omnoho jednoduchšie zdieľať informácie od bankového tajomstva po prešľapy politikov, o čom svedčia „úniky“ informácií typu Wikileaks alebo Panama Papers.
Na druhej strane je priam diabolským pokušenie zverejniť čokoľvek, neoverené informácie, urážky, konšpiračné teórie, teroristické vyhrážky či súkromnú korešpondenciu. To, že internet dovolil „všetko“ neznamená, že je „všetko“ aj eticky správne. Skúste však určiť hranice. Bezbrehý optimizmus otcov internetu, ktorý sa preniesol na súčasných používateľov, vás nepochybne okamžite označí za nepriateľa, cenzora a bytosť hodnú verejného pranieru.
Jedným z obrovských problémov súčasného sveta informácií na internete je ich prebytok. Množstvo informácií, ktoré pribúdajú na webe, nás zaťažuje svojou nadbytočnosťou. Lenže zároveň nás znecitlivuje voči všetkým informáciám. Kým útok na newyorské dvojičky bol mediálnym šokom, dnešné teroristické výčiny a štátne prevraty sú udalosťou v správach, že sa voľačo stalo. Informačný nadbytok sprevádza selektívne čítanie a vnímanie. Z toho, čo k nám prichádza, si vyberáme také, ktorým rozumieme, ktoré nás zaujímajú. Internet sa stáva hypermarketom, ktorý ponúka ohromne veľa, ale my hľadáme len to, čo tak trochu poznáme. Vyberáme si to ovocie, ktoré vieme, ako chutí.
Tento hypermarket informácií nám spôsobuje pocit presýtenia a dojmu, že sme informovaní. Myslíme si teda, že vieme všetko, čo potrebujeme k svojmu životu, ba aj viac a programovo si nevšímame informácie, ktoré by nám mohli byť na niečo užitočné.
Kým my si myslíme, že si vyberáme, že máme kontrolu nad mediálnym obsahom, pravda je taká, že internetové „pozadie“ sleduje nás a nastavuje nám taký tok informácií, ktoré sú vybrané pre nás umelou inteligenciou. My sa správame omnoho pasívnejšie, lebo predsa informácie nemusíme až tak prácne hľadať, nájdu si nás.
Toto je jeden z faktov, ktorý nevnímame, ale mali by sme na neho upozorňovať spotrebiteľov informácií. Je to iná mediálna situácia. Kým tradičné médiá nastavovali svoj obsah a snažili sa zacieliť na spotrebiteľa svoju ponuku, v ktorej sme vyhľadávali, čo nás zaujíma, dnes naše minulé preferencie naučili umelú inteligenciu ponúkať nám to, čo by nás mohlo zaujímať skôr, ako sa pre to rozhodneme.

Čo potrebujeme zmeniť?
Zmena konzumentského správania a života vo virtuálnom svete je primárne zmenou našich návykov. Problémom však nie je fakt toho, že by sme to nedokázali, ale naša pohodlnosť.
Nastal čas prestať dehonestovať médiá, čo je jeden zo znakov nevyspelej spoločnosti. Médiá sa nezlepšia, keď ich budú najvyšší predstavitelia okiadzať, pretože dnešný svet je svetom internetu a médií, bez ktorého sa nepohneme. Život na lazoch s dvoma kozičkami, kravkou a lánom zemiačikov je síce idylický, ale nemožný.
Potrebujeme sa naučiť akceptovať hypermarketovú ponuku médií, vnímať informácie ako čosi, čo máme vedieť kriticky sledovať a chápať. Súčasťou masmediálneho diania je plnoprávne aj balast, popkultúra, šport, life-style témy, ale bohužiaľ aj informácie o nenávisti, terorizme, adorácii sily a rasizme. Práve tu by sme mali obrátiť svoju pozornosť a zaviesť čosi ako redakčný systém, možnosť redigovania a upratávania informácií.

Martin Kasarda