Mediálna výchova. Nezáujem.

V Rukoväti slovenskej kultúrnej politiky I.-III. sme v IKP v časti venovanej dostupnosti kultúrnych služieb a ochote publika participovať na nich narazili na paradox – súčasná spoločnosť je technicky a technologicky čoraz vyspelejšia, napriek tomu bojuje s všeobecne panujúcim nezáujmom (nielen) o kultúrne služby. Porovnávali sme pritom domáce dáta a ukazovatele s európskymi výsledkami. Nezáujem sa ukázal ako najväčší problém pri nami sledovaných návštevách divadiel, čítaní, dokonca pri pozeraní televízie. Bojovať s praktickými problémami, ako je nízka kúpyschopnosť, fyzické bariéry, nedostatočná infraštruktúra, či nízka dostupnosť informácií vyžaduje mnoho energie, financií a plán. Ako však bojovať s NEZÁUJMOM?
Som členkou technologicky vyspelej spoločnosti, ktorá má nepretržitý prístup k nekonečnému množstvu informácií. Nemusím nikam ísť, ani vyvinúť väčšie úsilie, stačí zopár klikov na obrazovke v mojom vrecku. Percento populácie, ktorá nevlastní mobilný telefón, prístup na internet, nepoužíva sociálne siete, sa už v súčasnosti dostáva do znateľnej menšiny. Napriek tomu dochádza k prehĺbeniu neurčitej a prítomnej letargie.
Akoby sa získavanie informácií stalo cieľom, pričom nezostáva čas a energia na ich využitie v praktickom živote. Problému sa venuje teoretik W. James Potter, ktorý definuje štyri hlavné problémy, ktoré vznikajú pri kontakte s médiami: informačná presýtenosť, falošný dojem informovanosti, falošný dojem kontroly, falošné presvedčenia. Je náročné zvládnuť informačný pretlak, myseľ sa s ním vysporadúva tak, že jednoducho vypína svoju pozornosť. A tak ste sa určite už pristihli, že sledujete dookola tie isté programy, tú istú hudbu, články, správy, …, výsledkom však je, že sa o nové veci ochudobňujeme. Pritom v danom množstve informácií nie je skutočná rozmanitosť, médiá často navzájom preberajú rovnaké informácie, ktoré bombardujú z rôznych strán. Rovnaká správa nás tak zahltí niekoľkonásobnou silou (princíp reklamy). Takto “informovaný” konzument na konci klikne, že nesúhlasí s rúbaním ďalšieho porastu vo svojom okolí, “zosharuje” informáciu o nešťastne zastrelenej medvedici v Tatrách, pridá nahnevaný komentár k počínaniu neobľúbeného politika, dá “like” na verejnú zbierku pre obete … (doplňte si). Bodka. Klikom sa akcia na záchranu zemegule končí. Informácie si, zdá sa, nevyberáme my, nachádzajú si nás samé a kontrolu nad tokom informácií majú viac ich tvorcovia, ako my sami. “Nadbytok mediálnych obsahov si vynucuje náš pasívny postoj a automatické reakcie, takže v konečnom to nie sme my, kto reguluje proces mediálnej komunikácie, ale skôr tí, ktorí nám mediálne obsahy ponúkajú.” (http://medialnavychova.sk/neco-o-me/)
A vieme, kto vytvára obsah, obživu pre naše mysle?
Narozdiel od množstva celebrít, programov, správ, vieme o našich tvorcoch obsahov žalostne málo, napriek tomu im zverujeme do opatery jednu z najcennejších komodít, ktorú vlastníme, a to svoju slobodu – slobodnú voľbu, schopnosť nezávislého rozhodovania na základe kritického myslenia.
Poznanie informačných zdrojov, tokov a spôsobu narábania s nimi je prvou lekciou mediálnej výchovy a prvým krokom k schopnosti kriticky posudzovať dôveryhodnosť získaných informácií. Okrem pôvodu informácií musíme ďalej klásť dôraz na ich výber, porozumenie, triedenie, ukladanie a používanie. Mediálna výchova teda znamená porozumenie získavaniu a toku informácií a ďalej rozvíja schopnosť práce s nimi, vracia nás od pasívneho prijímania k pôvodnému aktívnemu vyhľadávaniu informácií uvedomujúc si vlastné záujmy, nie záujmy vlastníkov médií, či priateľov na sociálnych sieťach. Alebo akýchsi trolov, ktorí nám za akýmkoľvek účelom podsúvajú názor.
Patrím ku generácii , ktorá to má z hľadiska dostupnosti všetkého ľahšie ako ktokoľvek pred nami. Zároveň na nás dopadá tlak zodpovednosti túto výhodu správne a pozitívne využiť. Zatiaľ sa táto ťarcha na spoločnosti podpisuje všeobecným nezáujmom, mohla by na tom niečo zmeniť mediálna výchova?

Jana Javorská