Monitoring

Cezar – cena pre architektov

V popise ceny nájdeme vetu, ktorá nás v IKP vždy nadchne. Ide aj “o kultúrnu hodnotu stavby”. Hurá! nevyrušilo nás z nadšenia ani malé “s” v slove Slovensko na ich web stránke. Nebuďme malicherní. Snáď to opravia, keď to už nekontrolovali. Porota hodnotila rodinné domy, veď tam sa deti učia kultúre. Pozreli sa aj na kvalitu bytových domov – aj tam žijú kultúrni ľudia. Nasledujú priemyselné stavby a rekonštrukcie, opravy a potom už interiéry a pár exteriérov – ale nenašli na hodnotenie ani jednu budovu, ktorá by slúžila kultúre. nestaviame knižnice, budovy pre filharmónie, nové múzeá, galérie (koľko rokov už nemáme tú slovenskú s malým “s”?) Nemohli by architekti začať protestovať a povedať, že chcú projektovať aj také “nevýnosné” budovy ako múzeá ako komunitné centrá? Keď už neprotestujú, že sa tepláreň Dušana Jurkoviča zmení na kancelársku budovu. Treba predsa hlavne zarábať!

 

Igric – kde sa schádzajú všetci filmári, pokiaľ netočia, alebo sa nedurdia, že teraz nedostali.

 

Tento rok v malom priestore na Malej scéne. Ale hlavnou osobou nebol niekto malý, ale priamo Juraj Jakubisko. Mnohí by ho chceli napodobňovať v jeho rannej fáze, keď si písal scenár, kameroval, režíroval i strihal sám. Ale kto je taký geniálny a plný fantázie, ako bol on? Točiť bude určite do konca života, veď má nové srdce. Dúfame, že nie Svätopluka, radšej zase rozprávku, tam môže použiť svoju nekonečnú fantáziu. Svätopluk je síce tiež rozprávková bytosť, ale mýty nepustia a tak všetci vieme, ako to bolo. Nemali by sme ale zabudnúť, že Juraj nemohol roky točiť na Slovensku, bol kultúrnym vyvrheľom, lebo šancu dostávali tí, ktorí dnes nielen nedostávajú ceny. Niet za čo by ich mali mať. A toto je tá najhoršia tradícia slovenskej kultúry a umenia a našej kultúrnej politiky. Vytesňovať dobrých za pomoci ministrov kultúry, aby bolo miesto pre podpriemerných straníkov.

 

Dosky – najreprezentatívnejšie ceny pre divadelníkov

 

Dlhé róby, zlaté ozdoby budovy Opery SND, kamery RTVS v priamom prenose, to všetko spôsobuje glamour Divadelných dosiek. 19. ročníkov sme chodili do Nitry, aby sme sa v komornejšom prostredí nielen porozprávali a ocenili, ale aj dobre zabavili. a je nám za tými časmi ľúto. Prečo musí byť všetko v periférnej Bratislave? O 80 kilometrov ďalej ako Nitra aj pre Divadlo Pôtoň, nášho favorita a kolektív, ktorý je dlhodobo mimo pozornosť našej kultúrnej politiky. Kto by chodil z Tatra banky do Bátoviec, však? A pritom je to projekt nielen divadelný, ale aj kultúrne zúrodňujúci dedinské prostredie a projekt možného využitia nezmyselne veľkého kultúrneho domu z 50tych rokov so záhradou. Doteraz nemáme víziu, čo s nimi. Ale Ditteovci vedia. Bez pomoci kultúrneho centra a ministerstva. Gratulujeme.

 

anasoft litera – najlepšia kniha roku 2017

 

Každý rok oceňujeme spoločenskú zodpovednosť firmy Anasoft, ktorá vytvorila, udržuje a čím ďalej tým viac propaguje slovenskú literatúru na Slovensku. Považujeme to za výnimočný počin. Hľadali sme aj tento rok v rôznych kníhkupectvách nominované knihy, ale od Bratislavy ďalej to bolo ťažšie a ťažšie. Pohľad na útle knižočkyslovenských autoriek a autorov, strácajúce sa pri hrubých knihách prekladov zo zahraničia, signalizuje, že na veľký román musíme zase rok čakať. Román, ktorý by mal šancu zúčastniť sa napríklad Booker Price v Británii alebo National Book Award za preklad v USA. Keď sa tam mohla tento rok dostať Oľga Tokarczuk z Poľska svojou knihou “Bieguni”, snáď to nie je tak nesplniteľný cieľ. Musíme v IKP zmapovať, čo museli urobiť vydavatelia, čo autorka a čo štátna kultúra, aby sa to stalo. Analýzu ako recept prinesieme v KK na budúci rok. Snáď to pomôže. Už len ten román.

Slovak Press Photo

 

Jediná cena, ktorá je medzinárodná, hoci len v našom regióne. A jej stránka má aj anglické summary. Sympatická je pre nás nielen tým, že tento rok vyhrala Grand Prix snímka občianskeho protestu na námestí SNP v Bratislave a niektorý z tých svietiacich mobilov by mohol patriť aj nám z IKP, ale aj preto, že je to občianska iniciatíva, úspešná a dobre propagovaná a nie oficiálna kultúrna politika MK SR, ktorá si spí ďalej sladkým spánkom. Čo by sme si predstavovali ako inováciu ministerstva? Napríklad pomoc pri vyvážaní fotografií do zahraničia , výstavy ocenených nielen v kultúrnych centrách MZV a EZ, ale aj v prestížnych galériách na západ od nás. Napríklad.

 

Cena Oskára Čepana

 

Nadácia Centrum súčasného umenia (nezverejníme zakladateľa ani náhodou, je na S) a ďalšia súkromná iniciatíva Collective? ( veľmi nedohľadateľných) stoja za veľmi známou cenou pre výtvarníkov do 40dsiatky. Inak, neo-konceptuálne stratégie sme mali možnosť niekoľkokrát vidieť aj v našom sídle v Pistoriho paláci a veľmi nás prekvapilo, že si ich neprišli autori vziať a museli sme ich po čase vyhodiť. Umelecké dielo. Srdce nám krvácalo nad tou site-specific inštaláciou s protiamerickým tínejdžerským vyznením. Keď sme si čítali hodnotenia porotcov, nemohi sme sa zbaviť dojmu, že nakúkali neustále do slovníka cudzích slov (ako jeden známy výtvarník), aby sme im nerozumeli. Zaujalo nás hodnotenie “hybridná umelecká stratégia”. No, je to lepšie, ako hybridná vojna, ale…

 

Cena Hudobného fondu

 

Odovzdávaná skromne v Zichyho paláci zaslúžilým hudobným skladateľom. Žiadne slovenské Grammy a žiaden Bruno Mars. Ale cena Jána Levoslava Bellu, a od ceny Kafendu až po novú cenu Gejzu Dusíka, ktorá znamená prielom tvorcov populárnej hudby medzi vážnych skladateľov. Ale nekonali sa žiadne revolúcie. Cenu dostal Pavol Zelenay, ktorý pána Dusíka poznal ešte osobne. Všetci poznáme jeho melódie a Duchoňov či Kostolányiovej hlas. Ale gratulácie sa náležia. Keby pán Dusík žil teraz a pán Zelenay mal 30 rokov, boli by na vrchole všetkých hitparád. A nemuseli by sme vypínať povinné kvóty v rádiách.

 

Krištáľové krídlo

 

Prečo sme zaradili aj toto ocenenie do nášho zoznamu? Hoci nejde o hodnotenie odbornej poroty, ani o možnosť hodnotenia pôsobenia našej kultúrnej politiky, ale o nájdenie tých umelcov, ktorí to ešte nedostali?  Nuž, nemôžeme obísť fakt, že vyše polovica cien je určená pre známe umelkyne a umelcov, ktorí boli v televízii a ľudia si ich pamätajú. A okrem toho RTVS to zaraďuje nie ako Dosky na Dvojku, ale priam na Jednotku, takže ceny budia väčšiu pozornosť, ako ktorákoľvek z cien za dielo. Takže tak.