Monitoring IKP

Bez Antigony by sme boli iní

Stretnutie Claudiom Magrisom v Krakove
“Musíme poznať aj Stalina” – povedal významný taliansky spisovateľ Magris v rozkošnej a bohatej diskusii v Medzinárodnom kultúrnom centre v Krakove, keď uvažoval o význame pestovania kultúrnej pamäti. Ak sa nepoučíme z literatúry, ako sa riešia konflikty a ako vyzerajú ich súvislosti, nebudeme vedieť nielen návody na riešenia, ale bez vedomia kánonov literatúry a kánonov postáv budeme len súčasťou nezmyselnej obsesie súčasnosťou – zdôraznil. Nebudeme chápať ani ďalší kontext – pocit globálnosti, ktorý je dôležitý. Strata pamäti je nielen strata súvislosti, ale aj strata tradície a schopnosti dialógu medzi generáciami. Až teraz začínajú vychádzať knihy o tom, čo sa dialo v 90. rokoch, pretože ľudstvo sa v zásade živí tým, čo sa už stalo. Nesmieme zabúdať a tomu musíme v dnešnom svete prispôsobiť aj vzdelávanie – dodal.

Storočnica

13. septembra 2016 oslávila storočnicu svojho narodenia Magda Husáková- Lokvencová. Vysoká škola múzických umení v Bratislave si jej pamiatku uctila exkurziou “putovaním po jej stopách” v Bratislave. Išlo “o spoznanie miest, ktoré sa vpečatili do jej života, a ktoré poznamenala svojou prítomnosťou.” (Právnická fakulta UK, divadlo Nová scéna, Slovenské národné múzeum, Divadelný ústav). S oboma priezviskami sa spája dobrodružný a fascinujúci životný príbeh ženy, ktorá milovala umenie. Mnohí ju poznajú predovšetkým ako manželku Gustava Husáka, s ktorým ju spájal romantický príbeh gymnaziálnej lásky. Popri štúdiu réžie na bratislavskom konzervatóriu, študovala právo a po doštudovaní sa zamestnala v Moskovskej banke. Tesne po druhej svetovej vojne získala miesto na Novej scéne najprv ako herečka a asistentka réžie, neskôr ako samostatná režisérka. Jej život bol silne poznačený manželovou politickou kariérou a jeho zatknutím, ktoré poznačilo jej umeleckú kariéru. Počas pobytu Gustava Husáka vo väzení v 50. rokoch ako pracovníčka Slovenského národného múzea vytvárala divadelnú zbierku, ktorou položila základy dnešného Divadelného ústavu. Neskôr sa jej podarilo vrátiť sa ku kariére režisérky. S Husákom sa rozviedla až po jeho návrate z väzenia, lebo odolala všetkým brutálnym tlakom, aby to urobila, hoci jej najväčšou oporou bol herec Ctibor Filčík. Husákovho úspechu ako československého prezidenta sa našťastie nedočkala. Zomrela predčasne v roku 1966. My v IKP skláňame hlavu pred touto prvou slovenskou režisérkou.

Múr nárekov – 1. pokračovanie

Už skončil aj filmový festival v Benátkach, ale my nariekame – zase sme neboli v Cannes! Zase žiaden slovenský film v hlavnej súťaži. A to sa po červenom koberci premávajú modelky, manželky amerických hercov a slovenské režisérky nikde. V IKP budeme sledovať, koľko rokov bude trvať, kým sa peniaze z Audiovizuálneho fondu zhodnotia na tom mäkučkom, čistom, červenom koberci. A tak sa do Cannes vybrala polovica Slovenského filmového ústavu – a samozrejme, FilmEurope. Tomu vďačíme za to, že v rekordne krátkom čase si každý slovenský divák môže vybrať, či pôjde na pozvaním do Cannes nepobozkaný slovenský film, alebo na film Kena Loacha Ja, Daniel Blake. A tak ako v literatúre platí, že bez Nobelovej ceny je národná literatúra len provinčná, tak bez Zlatej palmy z Cannes sú slovenské filmy zaujímavé len pre tých pár tisíc divákov na BE2CAN.

Múr nárekov – 2. pokračovanie

Experiment s knižnicou
Veľmi často v IKP nariekame nad skutočnosťou, že prioritou kultúrnej politiky dnešných čias nie sú knižnice a ich rozvoj. Kričíme, lamentujeme, ruky spíname, a nič. A pritom v roku 1979 začala stavba experimentálnej Okresnej knižnice v Čadci. Je pravda, že trvala skoro 4 roky. Ale už v roku 1987 skorodovala nosná konštrukcia. Zle jazyky tvrdia, že stavbári prijali združený socialistický záväzok, ktorý spôsobil, že neutesnili strechu. Ale konečne prišiel rok 1989. A v roku 2001 prestalo do knižnice zatekať. Dnes môžu veľkorysé priestory, elektronizáciu, návštevnosť závidieť mnohé aj štátom riadené knižnice. Keď dobre počítame, tak výstavba a sprevádzkovanie priemernej knižnice trvá na Slovensku zhruba štvrťstoročie. To znamená, že ak by sme dnes v Bratislave začali uvažovať o stavbe moderného kultúrneho “Auparku” s knižnicou, mediatékou, prípadne aj s bratislavským 700-ročným archívom, dožijeme sa ho niekedy v roku 2040, ak tu ešte budeme. Štvrťstoročie trvá na Slovensku presadenie a uskutočnenie normálnej myšlienky. A to vraj žijeme v dynamickej dobe…

Koho bieda

Konečne sme si po čase prečítali Slovenské národné noviny. Peter Štrelinger, slovenský spisovateľ, po vyjadrení hlboko zakorenenej nedôvery voči Georgovi Sorosovi, ktorého obvinil zo zosnovania všetkých farebných revolúcií vo svete, vylial si kýbeľ svojho srdca a zdôveril sa, prečo ho opustili manželky. Otvorene, priam bulvárne, priznáva, že sa im nevenoval. Prečo? Lebo celý život “ďobkal do klávesnice”, čím si “zničil chrbticu”, má “zvýšený krvný tlak, opuchnuté oči aj nohy” A cez to všetko nemá peniaze. A pritom sa o jeho problémy americká ambasáda nezaujíma.

Historici u Jurkoviča

V IKP sme pozorne sledovali, o čom hovorili naši historici v Skalici a ako ich diskusiu ovplyvnila jedinečná architektúra Dušana Jurkoviča. Mimoriadne pozitívne sme prijali slová historika Dušana Kováča, že nám chýba “kritické myslenie o sebe samých”. Účastníci konferencie sa venovali vede, vzdelávaniu, školstvu, i iste pálčivým problémom, ale podľa našich správ na kultúru nedošlo, hoci my si myslíme, že historiografia a výsledky bádania historikov sú neoddeliteľnou súčasťou kultúry nášho národa tak ako vzdelanie a veda. Preto voláme, preto kričíme – nezabúdajte na základ nášho civilizačného ukotvenia a kritického myslenia – kultúru a umenie. Tiež sú odsúdené byť menej pálčivým problémom spoločnosti, ako vy historici. Zatiaľ sme aspoň pripravili Kultúrny kyslík, číslo 10 o architektúre, ktorú my v IKP považujeme za neoddeliteľnú súčasť kultúry. (http://ikp.sk/kulturny-kyslik-32016/)

Nová expozícia rukopisu Pan Tadeusza vo Wroclavi

Adam Mickiewicz si najviac chránil tento rukopis, ktorý dokončil v roku 1834 v Paríži. Od jeho smrti v roku 1855 rukopis putoval z Paríža do Krakova, potom do Lwova, až kým neskončil v Ossolineum vo Wroclavi v novej, veľmi modernej expozícii. Na jednej strane nás potešila, na druhej sme si uvedomili, že sme skôr priaznivci kontemplatívnych múzeí a interaktívne obrazovky, vhodné pre teeangerov, nás skôr rozčuľovali. Ale nové múzeum na hlavnom námestí stojí za návštevu a najmä prinúti uvažovať, aká bude budúcnosť múzeí. Budú to inštitúcie na premýšľanie a vzdelávanie, alebo na zábavu?