Múzeá na rozhraní tisícročí

Komercia

Finančné zainteresovanie múzeí na programoch pre verejnosť sa zdalo byť dosť rozumné na to, aby ho múzeá prijali bez vážnejších pripomienok. Pôvodne sa totiž predpokladalo, že ich bude stimulovať ku skvalitňovaniu tvorby programom pre verejnosť a s tým spojenú starostlivosť zbierky a prehlbovanie znalostí o nich. Problém bol len v tom, že nikto nestanovil mantinely, ktoré by udržali programy múzeí v kultúrnotvornej oblasti. Hodnotiacim kritériom úspešnosti múzea sa stala návštevnosť a počty podujatí pre verejnosť. Nebola hodnotená odborná úroveň, ani účinnosť či prínos v oblasti vedy, poznania, výchovy. Touto metodikou administratívneho hodnotenia sa začalo preorientovávanie priorít múzeí od vnútorných odborných činností na vonkajšie. Manažment postupne preniesol ťažisko záujmu od zbierkotvorby, starostlivosti o svoje fondy a ich odborné spracovanie na exploatáciu toho, čo má reálne múzeum k dispozícii.

Úporná snaha vybrať čo najviac vstupného síce udržala príjmy múzeí na istej úrovni, no tie múzeám nijako nepomohli zveľadiť svoje statky. Naopak viedlo, a stále to vedie k amortizácii priestorov, ujme na exponátoch, zastaveniu odborného rozvoja múzeí.

Ne/metodické riadenie múzeí

Smerovanie kultúry, úroveň kultúrnej produkcie, stav jednotlivých kultúrnych sektorov, vývoj inštitúcií je dôsledkom politického a ekonomického smerovania spoločnosti. No spoločenská pozícia jednotlivých kultúrnych segmentov je do značnej miery dôsledkom aj ich schopnosti presvedčiť spoločnosť o svojej nezastupiteľnosti a význame.

V prípade “kultúrneho produktu” nikdy nešlo o to, aby nadbiehal ľudovému ne/vkusu, ale o to, aby čo najlepšie plnil svoju kultúrnotvornú funkciu. V sektore pamäťových a fondových inštitúcií do značnej miery aktualizovali svoj “produkt” knižnice. Pochopili, že v informačnej spoločnosti môžu mať svoje nezastupiteľné miesto len vtedy, ak zmenia predmet svojich služieb. V posledných 2-3 rokoch aj SNG pochopila, že spoločenskú dôležitosť si môže udržať, iba ak prispôsobí svoj program dobe a začne pracovať aj s vlastným digitálnym obsahom.

Žiaľ, múzejníctvo roztrúsené v stovke zariadení, ktoré na výkonnej úrovni väčšinou nemajú ani skutočnú právnu subjektivitu ani odbornú metodickú oporu, je na tom v súčasnosti najhoršie. Bez akejkoľvek zjednocujúcej vízie sa ocitá v hlbokej ideovej kríze. Príčin je viacero, no hlavnou je absencia aktuálnej teoretickej bázy – muzeológie 21. storočia. Dôsledkom toho je výpadok odbornej metodiky zodpovedajúcej súčasným podmienkam a jej priemet do legislatívy.

Zánik odborného metodického riadenia múzeí prebehol v rokoch 1990-2005, kedy sa z niekdajšieho rešpektovaného metodického orgánu – z Ústrednej správy múzeí a galérií stalo najprv odborné pracovisko jedného z múzeí (SNM). Postupne sa personálne zdecimovalo a degradovalo z prostredníka medzi MK SR a múzeami na administratívne pracovisko riaditeľstva SNM.

Vedúca úloha byrokracie

Pri strate vízie, úpadku teórie a zastaraní legislatívy prevzala funkciu absentujúcej modernej metodiky administratíva. Z odborného riadenia inštitúcií sa postupne prešlo na riadenie administratívne. Keďže pre hodnotenie odbornej činnosti múzeí neexistuje žiadna relevantná metodika, múzeá hodnotia sami seba tak, aby ich výsledky boli vzhľadom na prostriedky skvelé. Týmto spôsobom sa v poslednom období múzejníctvo nielenže vzdalo možnosti definovať si ciele a tým určovať spoločný kurz, ale eliminovalo aj možnosti vlastného odborného vzostupu.

Pripusťme, že skutočný rozvoj múze a ich vplyvu na verejnosť, nie je v programe vládnucich elít. Potom nie je v záujme výkonnej moci ani moderné a odborne silné múzejníctvo, ktoré by mohlo mať vplyv na formovanie vedomia spoločnosti.

Jediným účinným spôsobom obrany proti akémukoľvek nátlaku je zjednotenie síl. Zriadenie Zväzu múzeí na Slovensku (ZMS) bolo týmto motivované. Práve ZMS malo zastupovať múzeá v presadzovaní ich spoločných záujmov a obhajovať ich pred nevhodným tlakom zriaďovateľov či riadiacej administratívy. To by však mohlo fungovať len za predpokladu, že existuje zjednocujúca idea. Môže sa tak stať iba ak si predstavitelia múzeí uvedomia situáciu múzejníctva aj s jej možnými negatívnymi dôsledkami a zjednotia sa v cieľoch, ktoré chcú dosiahnuť pre zadekvátnenie jeho postavenia.

Komunikácia

Či si už chceme/nechceme, dokážeme/nedokážeme povedať, faktom je, že nám chýba efektívna komunitná komunikácia. Komunikácia, ktorú podmieňuje pocit spolupatričnosti a vzniká z vnútornej potreby utvrdzovať sa vo svojich názoroch, alebo ich korigovať v otvorenom dialógu. Zdá sa, že takúto vnútornú potrebu už nemáme. Málo sa stretávame a keď máme možnosť priamej komunikácie zaoberáme sa bežnými problémami a vyhýbame sa aktuálnym chúlostivým témam.

Za dôležité považujem diskusie on-line. Mohli by byť veľmi podnetné. Umožňujú diskutovať anonymne a preto prinášajú pripomienky, ktoré by identifikovaný účastník z obavy pred zamestnávateľom nepredniesol. Tie mávajú v “demokratickom” systéme oveľa väčšiu cenu ako oficiálne stanoviská. Sprostredkovanie znalostí a skúseností prostredníctvom štvrťročníka v retro štýle je fajn, no dnes už nestačí jediný komunikačný kanál pre tak širokú odbornú komunitu ako je múzejníctvo. Bez jeho webovej verzie sú informácie jednostranné, chýba spätná väzba na články a hlavne slobodná diskusia.

Samostatnou a špecifickou oblasťou komunikácie je múzejná prezentácia. Je to jedna z najobľúbenejších tém štúdií, seminárov, konferencií. Je spoľahlivo zakotvená v teoretickej báze z 80.-90. rokov 20. storočia a preto resumé väčšiny výstupov z tejto témy je žalostne anachronické. Teória múzejnej prezentácie v súčasnej podobe poskytuje akurát tak veľmi kvalitnú argumentáciu pre obhajobu ideovo, koncepčne, interpretačne, esteticky, technicky a technologicky zastaraných programov pre verejnosť. Žiadne z našich múzeí sa dodnes ani len nepokúsilo uplatniť pri tvorbe výstav a expozícií nové prezentačné technológie. Pre múzeá je práca s digitálnym obsahom kľúčová otázka prežitia v nasledujúcom období a jeho komunikácia je jedinou priamou cesta k obnoveniu významu múzeí pre verejnosť.

Spoločenská hodnota múzea

Už sme konštatovali fakt, že predošlom období začali múzeá preferovať vonkajšie činnosti, čím sa chceli zviditeľňovať a ak už nie zvyšovať, tak aspoň udržať príjmy zo vstupného. Či už si to uvedomujú alebo nie, robia tak na úkor vnútorných činností – na úkor rozširovania, spracovania a ochrany zbierkových fondov. Príjmy síce môžu v tom, ktorom roku múzeu ekonomicky pomôcť, no fondovej inštitúcii v konečnom dôsledku spôsobuje orientácia na vonkajšie činnosti viac trvalej ujmy, ako okamžitého prínosu. Zabúdame totiž, že spoločenská hodnota múzea nie je v jeho príjmoch a jej ukazovateľom nie je návštevnosť. Skutočnou spoločenskou hodnotou múzea sú jeho zbierkové fondy – miera ich komplexnosti, spracovanosti a kondičný stav. Spočíva teda v tom, na čo dodnes nemáme stanovenú žiadnu relevantnú metodiku hodnotenia. Nepríjemnou a dnes už aj naliehavou otázkou je: kam že sa uberá naše múzejníctvo? Zriaďovatelia ho tlačia do zabezpečenia príjmov a metodický orgán ani ZMS k tomu nemajú čo povedať. Pritom za príjmy zo vstupného si sotva môže múzeum oprášiť staré expozície, ba nevykryjú mu ani náklady na realizáciu lacných výstav. Iba čo vonkajšie činnosti odčerpávajú odborné kapacity, ktoré sú z tak roka na rok oslabované. A tak múzeá namiesto zvyšovania svojej spoločenskej hodnoty len napĺňajú administratívne ukazovatele. Lenže tým sa pomaly ale isto znižuje ich odborná prestíž, strácajú sa ich kultúrnotvorné funkcie a teda klesá aj ich skutočná spoločenská hodnota. To má vplyv na prerozdeľovanie verejných zdrojov, čo sa prejaví v poklese reálneho finančného príspevku na činnosti.

Hľadajme argumenty:

Ako v múzeách evidujeme a vedomostne zhodnocujeme kultúrne dedičstvo

1. Za 20 rokov sme nedokázali urobiť ani komplexný zoznam predmetov v zbierkach múzeí!!! Preto dnes netušíme (alebo len tušíme), čo si tak, v akom stave a v akom počte majú múzeá v zbierkach. Pritom dôvodom financovania činnosti múzeí je práve správa hmotného kultúrneho dedičstva. Spoločnosť dodnes nemá žiadnu kontrolu nad jeho počtom, hodnotou, komplexnosťou, stavom. Tak ako si chceme odôvodniť spoločenskú potrebnosť? V roku 1994 vznikol v MMB moderný projekt AMIS – aby múzeá prešli z kartotékovej na digitálnu evidenciu zbierok a zabezpečil sa tak prehľad vo fondoch múzeí. V roku 2005 začalo SNM realizovať projekt Centrálnej evidencie múzejných zbierok (CEMUZ). V priebehu rokov 2005 – 2007 prebehli konverzie dát a základné školenia pre prácu s programovými aplikáciami. Vyvíjali sa nástroj a metodika súbežne s rozvojom technológií a medzinárodnými metodickými odporúčaniami. Práce v odbornej rovine pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. V roku 2010 – teda v období, keď sa digitalizácia stala prioritou pamäťových a fondových inštitúcií prešlo postupne do útlmu jediné funkčné metodické pracovisko zamerané na múzejnú informatiku a digitalizáciu a SNM v roku 2011 pracovisko CEMUZ zrušilo.

2. 20 rokov zaostávame v správe zbierok za súčasnou logistikou – papierová evidencia, ručne písané signatúry na predmetoch a tým pádom neprehľadnosť – z hľadiska súčasnej logistiky je to “totálny chaos” a to hlavne tým, že neiniciujeme modernizáciu metodiky a prispôsobenie legislatívy.

Pritom v roku 2009 bola spracovaná metodika využitia elektronických technológií na správu zbierok, v rámci projektu Digitálne múzeum boli digitalizované predmety vybavené RFID tagmi, ktorými sú automaticky identifikovateľné v katalogizačnom systéme ESEZ 4G. Cieľom toho bolo navigovať múzeám, aby pokračovali v modernizácii správy zbierok – aby mohli zriaďovateľovi argumentovať potrebu modernizácie depozitárnych zariadení. Múzeá však k tomu neviedol žiadny metodický orgán ani správca; nikto ich, neinformoval, neinštruoval metodicky neusmernil ako využívať automatizovaný depozitárny systém, ktorý už 5 rokov je plne funkčným modulárnym nástrojom ESEZ4G. Uloženie predmetov v nevhodných priestoroch (často prašných, vlhkých, bez klimatizácie, bez vykurovania… bez kontroly klímy) nevhodných úložných zariadeniach, alebo bez zariadení (podlaha, drevené police, v lepších prípadoch skrine), bez prehľadu a možnosti vizuálne kontrolovať signatúry (často nevhodne napísané – pri prezentácii bývajú zakrývané, odstraňované).

Kde je metodika vhodného uloženia objektov kultúrneho dedičstva? Kde sú nejaké relevantné usmernenia, či priam pokyny, ako sa majú múzeá správať k zbierkam – záväzné aj pre zriaďovateľov?

3. Aktívna ochrana zbierok sa stala závislá na milosti či nemilosti zriaďovateľa – resp. ľudí, ktorí prerozdeľujú financie zriaďovateľa a ktorí často nevedia o tom, v akom stave sú zbierky a akú starostlivosť potrebujú. Kde je nejaká metodika vyhodnocovania podmienok, ktorá umožnila analýzu skutočného stavu? Kde je nejaký program uvedenia ochrany zbierok do žiaduceho stavu? Zaoberá sa vôbec niekto perspektívou či udržateľnosťou zbierkových fondov v takejto situácii?

Takto by sme mohli pokračovať ešte dlho vo výpočte regresov a zaostávaní múzejníctva za globálnym vývojom. Ak múzejníctvo zaostáva, je pochopiteľné, že aktivitu prebrala administratíva. Ak nedostáva podnety od odborníkov z múzejnej oblasti, od metodického orgánu múzeí, pretože žiadny neexistuje, tak jej vlastne ani nemôžeme vyčítať že akceptuje podnety z komerčnej a technologickej sféry.

Ako ďalej?

Na túto otázku nemám pripravenú žiadnu a už vôbec nie usmerňujúcu odpoveď. Takže, žiadne hotové riešenia. Tie môžeme spoločne hľadať, ak k tomu nájdeme spoločnú vôľu. Ak nie, tak sa vlastne nič nedeje. Tento príspevok zostane len nevypočutým volaním po odbornej orientácii múzejných inštitúcií. Položme si však jasnú otázku: Komu tu záleží na kultúrnom dedičstve? A malo by vôbec?

Stanislav Mičev