Mysli globálne konaj lokálne. Aj kultúra potrebuje zmenu deľby moci

Občania Slovenska žili desaťročia v režimoch, ktoré z nich, vďaka nekontrolovateľnej moci, spravili občanov Európy „druhej kategórie“. Moc sústredená v rukách centrálnej vlády a tá v područí vedúcich funkcionárov jedinej politickej strany manipulovala so životmi občanov a spôsobila úpadok ich životnej úrovne. Väčšina  zamestnancov štátu, ale aj mnohí obyvatelia sa viac ako na kvalitu svojej práce sústreďovali na absurdné velebenie funkcionárov a na odhadovanie toho čo si praje, alebo čo si myslí, „verchuška“.

November 1989 vytvoril priestor pre zmeny, medzi nimi aj pre zmenu spravovania štátu. Bohužiaľ mnohé zvyklosti dodnes pretrvávajú, napriek tomu, že vládu jednej strany nahradili stranícke koalície. Slabou útechou nám môže byť názor lorda Dahrendorfa, podľa ktorého potrebuje spoločnosť pre zmenu myslenia šesťdesiat rokov. Niet pochýb o tom, že sa demokraticky zmýšľajúcim politikom podarilo presadiť po roku 1989 viacero zmien. Naše zaostávanie za „západom“ sa zmenšilo. Bohužiaľ efekty reforiem sa vyčerpali a nastavené pravidlá postupne nasledujúce vlády zdeformovali. Nástup nových trendov a neschopnosť „správcov nášho štátu“ pružne reagovať na zmeny, zastavil rast životnej úrovne. Ak nepríde k zásadným zmenám, hrozí nám opäť prepad na perifériu úspešných štátov.

Za prechodným úspechom boli najmä dve stratégie, liberalizácia a decentralizácia. Ich aplikácia vychádzala z presvedčenia, že trvalú udržateľnosť systému a rozvoj zabezpečí spolupráca slobodných podnikateľov a silnej miestnej samosprávy. To umožní efektívne využiť potenciál obce, mesta, regiónu a pri rešpektovaní a využití  špecifík, zvyklostí. Rast populizmu, nekonečné spory politikov o charaktere štátu spôsobili, že sa od realizácie oboch stratégií upustilo. Ba naopak, zvýšili sa snahy o centralizáciu a reguláciu, o návrat „všemohúceho štátu“. Akoby sme si už nepamätali, ako nás takáto forma spravovania doviedla do krízy.

Zatiaľ čo sa roky straníci dohadujú o absurdnostiach, robia z nich témy, občania musia znášať dôsledky ich neschopnosti konať a využiť potenciál krajiny. Súčasný systém spravovania štátu výrazne obmedzuje možnosti občanov ovplyvňovať svoj život, život v ich obci, regióne, v štáte. Názory menšín, menších spoločenstiev, sú ignorované, namiesto deregulovania stále viac regulujeme, politici sa prepájajú s globálnymi mocenskými centrami a často obmedzujú práva človeka. Dalo by sa tiež povedať, že žijeme v období organizovanej nezodpovednosti. Stotožňujem sa s tvrdením profesora von Armina, ktorý v publikácii „Das System“ konštatuje: „Ak zastupiteľská demokracia znamená vládu ľudu a pre ľud (Abraham Lincoln) je jasné, že v súčasnosti nie je všetko v poriadku. Štát a politika sú v stave, že iba profesionálny optimista alebo pokrytec môže tvrdiť, že je to výsledok vôle ľudu.  Máme slobodu dodržiavať zákony, ku ktorým sme nikdy nedali súhlas, obdivovať nádheru ústavy, ktorej nikto nedal legitimitu, máme slobodu ctiť si politikov, ktorých občan nevolil a poskytnúť im štedro zo svojich daní na použitie, ktoré s nami nikto nekonzultoval. Politické stotožnenie sa a uspokojovanie potrieb, ktoré by malo byť v demokracii procesom zdola nahor (od ľudí do parlamentu,  je komplexne v hrsti straníckych vodcov“.

Napriek opakovaným sklamaniam po zmenách vlády, si mnoho občanov neuvedomuje, že čím viac oblastí ich života odovzdajú na rozhodovanie politikom, čím viac verejných služieb od nich požadujú, tým viac strácajú možnosť žiť svoj vlastný život a tým sú pre nich služby drahšie. Výdavky na spravovanie štátu a jeho zadĺženosť neustále rastú, pričom vďaka prerozdeľovaniu zdrojov cez centrálnu vládu značnú časť zdrojov, ktoré pochádzajú z daní a odvodov občanov, skonzumuje štátna administratíva a časť z nich „sa stratí“.  Vytvárať nové úrady, v ktorých platia Parkinsonove zákony, je najväčším hobby každej centrálnej vlády. Občania stále veria, že sa raz podarí zvoliť „dobrých politikov“ pričom im uniká, že aj „dobrý politik“ sa v zle nastavenom systéme zmení. A ak je tam pridlho, tak sa mu nakoniec dokonale prispôsobí a dokonca „vylepšuje“ systém tak, aby mu umožnil vládnuť čo najdlhšie. Príklady máme aj na Slovensku dostatok. Stačí pripomenúť neochotu zmeniť volebný zákon, posilniť prvky priamej demokracie, vzdať sa kompetencií a financií v prospech obcí a regiónom. Koncentrácia moci v rukách pár desiatok ľudí pretrváva a tak ako zničila kvalitu života viacerých generácií Slovákov v minulosti, ničí ju aj teraz. Prečo by inak toľko ľudí odchádzalo zo Slovenska a väčšina mladých ľudí by to radšej skúsila v zahraničí? Darmo ich budeme lákať späť, ak nepríde k zmene spravovania štátu a nebude jasná vízia jeho budúcnosti. Kto iný ako politici s nekontrolovateľnou mocou, s minimálnou možnosťou postihu za zle odvedenú prácu, s istotou vlastných príjmov, môžu za blbú náladu v spoločnosti, za stratu dôvery medzi ľuďmi, za rast neznášanlivosti a nekultúrnosti, ale aj za chudobné regióny, za enormné zadlžovanie občanov, za stav demokracie. Nechcem generalizovať, mal som možnosť spolupracovať s viacerými politikmi, ktorých si vážim za to čo dokázali presadiť, ale pri pohľade na mnohých si spomeniem na tézu Josepha Schumpetera z roku 1942: „akonáhle sa typický občan dostane na politickú dráhu upadá na najnižšiu úroveň myslenia a koná tak, že v iných oblastiach by sa to považovalo za infantilné, stáva sa „primitívom“. Jeho spôsob rozmýšľania je asociálny a preafektovaný.“

Mnohých od ochoty presadzovať zmeny odradzujú následné vyhlásenia „o spackaných reformách“. Netreba zabúdať, že väčšinou ich šíria tí, čo k zmenám ničím neprispeli, ale vďaka nim sa dostali k moci, k vplyvu, k majetkom. Príkladom je aj zmena spravovania štátu. Už samotný názov, reforma verejnej správy, bol nepresný a spôsoboval problémy v komunikácii. Nešlo o zlepšenie vtedy existujúcej štruktúry verejnej správy, o zmenu počtu krajov. Išlo najmä o zmenu deľby moci v štáte, nové rozdelenie právomoci, zodpovednosti a k nim prislúchajúcich finančných zdrojov. Cieľom zmeny, s použitím stratégie decentralizácie, bolo vrátiť ľuďom čo najviac  slobody v rozhodovaní o tom ako chcú prežiť svoj život, ako naložiť so spoločným majetkom, ako využiť dane, odvody a poplatky, ktoré platia a vytvoriť podmienky pre uplatnenie schopností, vedomostí, kreativity ľudí v ich obcí, regióne, na Slovensku. Napriek posunu, proces zastal a preto patríme k najviac centralizovaným štátom v Európe, centrálna vláda prerozdeľuje takmer 80% našich spoločných zdrojov. O tom, že ich neprerozdeľuje dobre svedčí nespokojnosť obyvateľov.

Roky počúvame ako je kultúra na „chvoste záujmu“ pri zostavovaní štátneho rozpočtu. Je to možno aj logické, pretože jej rozmanitosť komplikuje vytvoriť jednoliatu lobistickú skupinu, ako je to v iných oblastiach. Najčastejšie diskutovanými témami v oblasti kultúry na Slovensku sú inštitucionálny rámec a financovanie. Kultúra na Slovensku má svoju tradíciu, slovenskí rodáci prispievali a prispievajú k svetovému umeniu. Kultúra je to, čo by malo stmeľovať komunitu, región, štát. Práve vrátením právomoci a financií obciam a mestám sa vytvoria podstatne lepšie podmienky aj pre plnenie jej úlohy, pre zachovanie zvykov, vytvorí sa priestor pre nové trendy v kultúre,  pre kreativitu. To samozrejme neznamená ústup centrálnej vlády. Tá má zlepšovať rámcové podmienky, podporovať inštitúcie a projekty národného a medzinárodného významu.

Realizácia stratégie decentralizácie mala tiež zabrániť návratu totality. Rozloženie moci a vplyvu medzi viaceré úrovne verejnej správy a možnosť občanov voliť svojich zástupcov do každej úrovne, bráni úplnému „ukradnutiu štátu“ a nastoleniu nedemokratického režimu. To, že majú občania v niektorých regiónoch horšiu dostupnosť služieb nie je nedostatkom stratégie, ale neschopnosť politikov, ktorí v danom období spravujú štát, región, obec. O tom, že zmena deľba moci nevonia tým čo sú práve pri nej a ku ktorej sa dostali práve vďaka existujúcemu systému, je logické. Prečo by si kapry vypúšťali rybník. To však neznamená, že neexistuje objednávka na zmenu. Nespokojnosť ľudí so súčasným stavom je zrejmá. Miera dôvery v demokratické inštitúcie, ale aj všeobecná dôvera patrí na Slovensku k tým najnižším v Európe.  Je priam dojemné, ak tí, čo prispievajú k likvidácii dôvery zakladajú komisie na jej obnovenie, motivujú občanov k účasti na referende o povalení vlády. Ak by to mysleli vážne, poučili by sa v lepšie spravovaných štátoch s vysokou mierou dôvery občanov v inštitúcie a zrealizovali by zmeny. Museli by priznať, že príčinou súčasnej situácie je spôsob a forma spravovania štátu, nevyhovárali by sa na iných, alebo na slovenské „gény“. Naše hodnoty, identita, správanie sa je podmienené najmä prostredím, v ktorom vyrastáme, ktorom sa pohybujeme. Tak ako totalita zdeformovala myslenie ľudí a ich vzťah k prostrediu, v ktorom žili, to isté robí aj súčasný systém a jeho predstavitelia, na ktorého čele stojí všemohúca centrálna vláda. Museli by pripustiť, že centralizácia, skôr či neskôr, spôsobí kolaps celého systému. Museli by priznať, že štát je iba prázdna nádoba, ak na jeho spravovaní, skutočne a nie iba formálne, neparticipujú občania. Nakoniec súčasná pandémia, ale aj reakcie na klimatickú zmenu a iné celosvetové trendy,.. sú jasným dôkazom neschopnosti centrálnej moci flexibilne a spravodlivo riešiť problémy a preferencie obyvateľov. Ak by si nositelia moci porovnali politický systém a mieru dôvery v inštitúcie ľahko by zistili, že tam kde sa uplatňuje princíp subsidiarity, kde je väčšina rozhodovania o službách ponechaná na obyvateľov obcí a regiónov, tam existuje vyššia dôvera, viac šťastia.

Decentralizácia nie je cieľ, je to stratégia, ktorá zásadne ovplyvňuje politický, sociálny a hospodársky charakter štátu. Má rôzne formy. Od privatizácie, cez presun úloh na obce, regióny až po odovzdanie právomocí do rúk občana napr. formou štátnej podpory v odkázanosti. Nakoniec bez toho aby sme si to uvedomovali decentralizácia už dlhšie mení náš životný štýl. Netelefonujeme na pošte, nechodíme do banky, nemusíme do kina, online sledujeme koncerty zo svetových pódií, nemusíme zakaždým k lekárovi, nakupujeme cez internet. Dokonca existujú aj lokálne meny. Iste má aj svoje negatíva, nie je to ideál, ale celkové efekty prevažujú. Mnohí sa domnievajú, že taký malý štát ako Slovensko je lepšie spravovať ako jeden celok, že sa tým obmedzia duplicity a zvýši sa efektívnosť verejných výdavkov. Niektorí vychádzajú z toho, že malé štáty sú homogénnejšie, poniektorým na to stačí excelovská tabuľka. Ale to neplatí pre Slovensko.  Sme štátom ekonomicky, topograficky, religiózne, ale aj mentálne rozdielnym. Sme štátom s desiatkami nárečí, rozdielnych kultúrnych zvykov. Využiť tento potenciál nikdy centrálna vláda nedokáže. Prečo by sa mal každý rok odohrávať súboj či uvoľní viac zdrojov na podporu ľudovky alebo jazzu, na balet alebo činohru, na opravu hradov alebo výstavbu nových zariadení? Prečo má centrálna vláda rozhodovať ktoré formy kultúry podporí? Iba tým rozširuje priestor pre klientelizmus a v snahe vyhovieť čo najviac žiadateľom je výška podpory často nižšia ako náklady spojené so žiadosťou a vyúčtovaním.  Omnoho lepšou cestou je ponechať viac zdrojov občanom a obciam. Nechať im možnosť rozhodnúť aj o podpore kultúry, ktorá je súčasťou ich života, alebo urobiť napríklad z kultúrneho turizmu prioritu svojho rozvoja. Budú obce a regióny „kultúrnejšie“ a menej kultúrne. Ale to už bude rozhodnutie ich obyvateľov. Podobne ako v mnohých iných štátoch, ale aj v slovenskej histórii.

Čo môže mať úspech na západe nemusí byť riešením pre juhovýchod Slovenska. Preto mnohé plošne prijímané rozhodnutia narážajú na odpor. Často obyvateľom regiónov nevadí to, že majú nižšie platy, ale zlá atmosféra, prehlbovanie nedôvery a rast závislosti od rozhodnutia centrálnej vlády. Výsledkom presadzovania unifikovaných riešení je neustála novelizácia zákonov, ktoré narazili na problémy v praxi, neschopnosť centrálnej vlády riešiť chudobu vo viacerých regiónoch, v poslednom období ani testovanie, vakcináciu. Existujú ďalšie dôvody prečo treba pokračovať v procese odovzdania práv a zodpovednosti občanom. Nielen ako reakcia na neriešené problémy súčasnosti, ale aj z dôvodu nových globálnych trendov, nástupu technológií, požiadavky reagovať na klimatickú zmenu a rastúci význam lokálnej ekonomiky.

Zmena spravovania však nie je možná bez ochoty a vôle občanov prevziať na seba viac zodpovednosti za svoj život. Prestať sa spoliehať na „štát“ a neodovzdávať ľahkovážne svoje právo na rozhodovanie politikom. Ani tým na miestnej a regionálnej úrovni. Ľudia by si mali viac uvedomiť, že už dnes môžu mnohé veci ovplyvniť, že sú spoluvlastníkmi obcí a miest (aj regiónu, aj štátu), v ktorých majú trvalý pobyt a že kvalita života v nich je najmä ich zodpovednosť. Mali by mať stále na zreteli, že ľudia, ktorým zverili správu štátu rozhodujú o našom spoločnom majetku, o našich spoločných peniazoch, že zadlžujú nás všetkých, naše deti. Mali by požadovať vysvetlenie prečo a na čo boli, sú a budú naše majetky a peniaze využívané, aký to bude pre nich mať prínos alebo dopad na ich život. Napríklad aj to ako dopadne na ich peňaženky často nezmyselná zástavba mimo zastavaného územia obcí. Mimochodom vo švajčiarskych obciach sa práve z ekonomických dopadov na obec a jej obyvateľov o rozširovaní zastavaného územia, o rozsiahlejšej zástavbe v obci, robí referendum. Preto by sme mali požadovať také zmeny systému, ktoré nám kontrolu umožnia. Mali by sme sa ich pýtať, prečo prevzali mandát ak sa o rozvoj obce, mesta, regiónu, štátu o kvalitu života v ňom nedokážu postarať. Prečo prevezmú mandát a potom začnú zháňať ľudí, aby im povedali čo majú robiť. To ako keby sa pilot lietadla žiadal cestujúcich, nech sa prihlásia tí, čo vedia lietadlo riadiť.

Mnohým sa zdá, že je pre ich život jednoduchšie, ak sa do politiky nebudú starať. Neuvedomujú si, že rozbité cesty, málo peňazí na služby, ale aj na kultúrnu činnosť sú dôsledkom zlých rozhodnutí tých, ktorým sme zverili moc rozhodovať o našich daniach, odvodoch, ale aj spoločnom majetku. Zabúdame, že to všetko platíme a platiť budeme. Že zaplatíme aj za to, čo zo spoločného iní ukradli. Je zrejmé, že nemá každý čas a chuť sa denne venovať analýze rozhodovania politikov. O to viac by sme sa mali snažiť, aby sme nenechali toľko moci v rukách pár jedincov v centrálnej vláde. Skutočná a pôvodná demokracia je založená na priamom vzťahu medzi voličmi a volenými. Čím viac právomoci bude vrátených na miestnu úroveň,  tým viac môžeme priamo ovplyvniť svoj život, ale aj život budúcich generácií. A preto je potrebné spájať sily a prevrátiť pyramídu vládnutia.

Doba sa zásadne mení. Sme v bode zlomu. Nič už nebude ako bolo a snaha obnoviť zastaralé je cestou k opätovnej kríze. To platí aj pri spravovaní štátu. Stále viac vedomostí z celého sveta dokážeme získavať vďaka internetu a môžeme ich pretaviť do miestneho zámeru, do akcie a v čase, keď je to potrebné. Rastie globalizácia znalostí, ktoré možno okamžite aplikovať v konkrétnych miestnych podmienkach. To umožňuje obciam, mestám, regiónom, ak sú správne nastavené rámcové podmienky, zvýšiť svoju hospodársko-politickú nezávislosť, posilniť autonómiu a sebestačnosť, prakticky vo všetkých oblastiach. Kultúru nevynímajúc. Obzvlášť teraz, v ére zlyhania centrálneho plánovania a úpadku politických strán.

Som presvedčený, že záchrana demokratického systému je tam, kde vznikol, na lokálnej úrovni. Cieľom realizácie stratégie decentralizácie nikdy nebol „slabý štát“, čo sa centralisti snažia podsúvať. Práve naopak. Štát je silný vtedy, ak sú silné obce, mestá a regióny, pretože vtedy na jeho rozvoji môže participovať podstatne viac obyvateľov. Súčasné nevhodné rozdelenie moci, permanentný spor koalície a opozície, ale aj rôzni „influenceri“ a lobisti   spôsobujú, že každé rozhodnutie centrálnej vlády otriasa celým štátom.  Preto je potrebné žiadať, aby aj súčasná centrálna vláda naplnila svoje tézy z programového vyhlásenia a nastavila nové podmienky, novú deľbu moci v štáte. A nielen medzi parlamentom, exekutívou a súdmi, ale najmä tú vertikálnu. Aby umožnila obnovu štátu bottom up.  Potom je šanca, že hodnotou sa stane opäť zodpovednosť, že tu vznikne priestor pre schopných a nie pre chytrákov a prefíkaných. V takto vystavanom štáte je možné podnikať úspešné kroky proti klientelizmu a korupcii, adaptovať sa na nové trendy vrátane klimatickej zmeny. Potom môže byť Slovensko štátom efektívnym s nízkymi daňami a odvodmi. Ak je problém obrovský, riešením je jeho rozdelenie na viac menších. A preto je nevyhnutná čo najširšia participácia občanov, posilnenie miestnej samosprávy. Že to nie je utópia svedčia príklady spravovania štátov, v ktorých sa centrálni politici nehrajú na mesiášov. Nie, že by mali vždy z toho radosť, ale delia sa o moc, lebo veria v schopnosti jednotlivcov. Práve v štátoch s vysokou mierou decentralizácie, existuje viac dôvery a nižšia miera korupcie. Ak vnímame nové trendy je vertikálna deľba moci čoraz dôležitejšia aj preto, že centrálni politici majú stále väčšie problémy vládnuť demokraticky a objavujú sa prvky návratu autoritárstva. Aj v takom tradičnom priestore demokracie, akou je Európa.

Viktor Nižňanský