Na čo sme pozabudli a čo nás dohnalo, alebo personálna politika, hlupák

Všade čítame a dozvedáme sa, že sme hodení do obdobia nebývalých zvratov a veľkých zmien. To je pre časť pamätníkov nepríjemné, najmä ak si idealizujú čas normalizačnej nudy. Čas, v ktorom každá zmena bola podrobená ideologickej cenzúre. Režim normalizácie nakázal dodržiavať pár jasných a zrozumiteľných pravidiel:

  1. ži si svoj život doma a nestaraj sa o to, čo sa deje na verejnosti.

  2. ak to dodržíš, nebudeme sa ti dívať na prsty.

  3. Pamätaj, že tvorivosť a kritické myslenie sú zakázané na večné časy.

  4.  Howgh!

Kto tieto zásady dodržiaval, mal pocit istoty, bezpečia a stability. Aj v kultúre.

 

Námestia v novembri 1989 zaplnili najprv herci, hudobníci, výtvarníci, sociológovia a ochranári, pokým spisovatelia, tí svetlonosi národa, sa opíjali v Klube spisovateľov. Nevedno, či zo žiaľu, hnaní výčitkami svedomia, alebo od radosti. Áno, nie všetci, dalo by sa povedať, že väčšina sa netešila zmenám a strach ich prinútil nevystúpiť na pódiá, neukazovať sa príliš a rodičia rýchlo sťahovali svoje nerozumné deti z Bratislavy a Košíc domov. Do konca života si to ponesú vo svojom mentálnom DNA.

 

Ale ako je možné, že aj po 30.rokoch od toho bájneho novembra, od nástupu novej generácie, je práve oblasť kultúry  – teda aj vzdelávania, náboženstva, nielen umenia – najmenej modernizovaná (reformovaná). Jednotlivé kroky niektorých ministrov na MK SR nie sú schopné nahradiť celkovú zmenu zmyslu a významu kultúry pre život nášho spoločenstva. Prežili sme síce aj čiastočné decentralizačné pokusy, ale zabudli sme, že ich súčasťou mala byť aj zásadná, strategicky dôležitá politika každej organizácie, ktorá chce zvládnuť zmenu a ovplyvniť vývoj do budúcnosti, tá tak zaznávaná personálna politika. Ona zavádza zásady, ktoré si môžeme prečítať v každej lepšej príručke, ona je rozhodujúca pre politiku obnovenia orientácie na kvalitu pracovníkov v kultúre bez ohľadu na to, v ktorej časti republiky budú pracovať.

 

Samozrejme, musíme počítať s rezistenciou vo vzdelávacích inštitúciách i kultúrnych organizáciách, ale preto sa nemôžeme uzavrieť pred dynamicky sa meniacimi podmienkami a okolnosťami. Sme síce dnes už pár rokov časťou európskeho priestoru, ale nemôžeme  preskočiť, alebo negovať organizačnú kultúru, ktorú sme čiastočne zdedili po predošlých režimoch a čiastočne tradične živelne prijímame podľa toho, ktorá politická strana nám ju vnucuje. Úlohou mnohých z nás je stále

a. “PREŽIŤ”,

b. “VYBAVIŤ SI”,

c. “NEVYTŔČAŤ”.

Veď postov a funkcií v kultúre je na Slovensku tak málo. Zdá sa, že tých 30 rokov bolo ešte málo na to, aby sa zmenilo naše mentálne údolné (Tälermentalität po nemecky) nastavenie, ten strach pred modernizáciou našich tradícií a narácií.

Úspech decentralizácie riadenia kultúry, snaha zbaviť sa tendencií utiekať sa so všetkým k najvyšším v Bratislave, je závislý od výchovy a podpory osobností v regiónoch, ktorí budú spôsobilé a pripravené ujať sa funkcií nielen v kanceláriách riaditeľov kultúrnych inštitúcií v Gemeri, ale aj vo funkciách kultúrnych referentov v samosprávach v Humennom.

Úlohou Ministerstva kultúry SR bolo napísať zákony a ich vykonávacie predpisy tak, aby sa nemohlo stať to, čoho sme boli svedkami  v Trnave v Galérii Jána Koniarka, v Stredoslovenskej a Východoslovenskej galérii pred desaťročím, pred nekompetentnými straníckymi kamarátšaftmi v samosprávach všade, kde sa človek len pozrie. A keď sa k tomu pripojí nemožná, priam likvidačná politika odmeňovania ľudí v kultúre a vzdelávaní, obraz sme domaľovali tými najčiernejšími farbami. Pracovnoprávne záležitosti a úroveň financovania, nedielna súčasť normálnej personálnej  politiky padá na všetkých, ktorí kedykoľvek od roku 1993 riadili rezort kultúry a školstva. Za takejto tristnej situácie je snaha o plánovanie rozvoja ľudských zdrojov, motivovanie mladej generácie, aby vstúpila do kultúrnych inštitúcií, vytváranie priestoru pre benefity ako veľmi potrebnej časti personálnej politiky len hádzanie hrachu o stenu. Bez pravidiel, ktoré sa premieňajú na “dobrý zvyk” sme svedkami, ako sa tým najsmiešnejším a zároveň hnusným spôsobom snaží ministerska kultúry zbaviť riaditeľa rešpektovanej kultúrnej inštitúcie. Radšej sa zbaví celej inštitúcie a premení ju na súčasť vojska. Aj to je dôsledok zabudnutej  a pohŕdaním častovanej personálnej politiky v oblasti kultúry.

A tak celá decentralizácia, ktorá mala posilniť úlohu kultúry v štáte prenosom kompetencií a zodpovednosti na regióny a osobnosti v nich, prispieť k modernizácii našej mentality a našich zastaralých a brzdiacich narácií, končí na aktivitách nadšencov, jednotlivcov v údoliach, ktorých nám priblížil v tento pandemický rok Marek Adamov na bicykli.

Magda Vášáryová