Nemecký romantizmus v našich končinách „for ever“

Pre nás, ktorí sme na Vianoce najprv spievali „Oh, du liebe Gott“ a až potom „Stromček, stromček“, to nie je problém. Ale poďme si v tomto pochmúrnom predzimnom čase položiť pár zaujímavých otázok z oblasti našej kultúrnej tradície a kultúrnej politiky, ktorá z nej vychádza.

Pri predvianočnom oprašovaní knihy Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti a pri vyrevovaní holohlavých spoluobčanov o Slovanstve s nemecko-talianskym pozdravom ako našom prirodzenom kultúrnom zvykosloví, by bolo načim zamyslieť sa, ako slávili naši slovansko-slovenskí predkovia. Kde sme podeli našu vlastnú tradíciu oslavovania túžobného návratu slnka, keď sa už toho Slovanstva tak túžobne dovolávame. Nuž priznajme si, že oslavovanie Vianoc a starých Slovanov akosi nejde dohromady. Už niekedy v 8.storočí sme prestali sláviť náš originálny Kračún, páliť v noci kmene a konáre, aby sme svetlom prilákali slnko a komu by dnes prišlo na um, že 23.decembra sa okrem vítanej „obžernej“ hostiny otvárali hroby a mŕtvi sa bežne prechádzali medzi našimi predkami ako duchovia. Prestierali sme prázdne miesto pre mŕtvych pri „obžerskom“ stole, čo činíme dodnes, ale nie pre duchov, ale v mene humanizmu pre príchodzieho, napríklad utečenca. Ach, zabudli sme, aké to je dnes nepopulárne. A po našom článku prázdne miesta pri stoloch určite hneď zmiznú spolu s ľudskosťou v nás. Vianoce, Nevianoce! Ženská časť IKP ale navrhuje, aby jedinou obnovenou tradíciou Kračúna, ktorú by sme mali vrátiť do našich zvykov na Vianoce, bol slovanský zákaz ženskej práce 24. decembra po tom, čo sa napiekli sviatočné koláče. Aby pracujúca žena neprivolala nešťastie a zlých duchov do domu. Hlasujeme za!

Priznajme si, že dnes sme vlastne Nemci s americkým akcentom vo všetkých kultúrnych tradíciách, či si to uvedomujeme, alebo nie. Dnešný náš národný program Štedrého večera, darčekov pre deti a všetkého okolo nám „vnútil“ protestantský Nemec Martin Luther v roku 1535 a snažil sa tým vymazať pôvodne dôležitejší obdarovací ošiaľ na svätého Mikuláša, ktorý bol darovacím rituálom, dychtivo očakávaným, deťmi katolíckymi. Počítajme – Bach a Händel v kostoloch, rozprávka „Nußkräcker“ E.T.A. Hoffmana v televízii a balete, čím viac tým opulentnejšie adventné vence v našich domácnostiach, tradícia zo severného Nemecka z roku 1839, ozdobený stromček, ktorý stojí na zemi, zo 16.storočia, „Weihnachtsmann“, náš Ježiško z 19.storočia, atakďalej. K tomu „Lebkuchen“ a „Stollen“ na stole, a jedenie vianočného pečiva. Aj „Stefanstag“ 26.12. nie je náš. Pokračuje to Tromi kráľmi a to všetko navoňané „Glühwein“ a „Stille Nacht, heilige Nacht“ z roku 1818 z každého rádia. Jediné, čím sme sa ubránili vplyvu nemeckej kultúry je náš národný vianočný kapor a slovenská kapustnica. Držme sa ich zubami-nechtami, lebo spoza nemeckej tradície sa už jasne črtá ďalšia kultúrna kolonizácia, tentoraz z USA. Nie sú to naši susedia, a my Slováci sme antiamerikáni, ale ich vianočné filmy už hegemonicky vtisli na dvere našich domov vianočné vence, výzdobu bytov od Kevina, panteistické „We wish you a Merry Christmas“ síce zo 16.storočia, ale s podmanivým hlasom Binga Crosbyho z 20.storočia, „Jingle Bells“ z roku 1850 a k tomu „Let it Snow“ Franka Sinatru.

Nie sme jediní, ktorí by mohli protestovať proti „náplave“ cudzej kultúrnej tradície do našej národnej, tentoraz už nie slovansky pohanskej s pečeným cestom ako symbolom prosperity, ale kresťanskej, teda kresťanskej západnej, treba podčiarknuť. Spor o to, kedy sa vlastne Syn Boží narodil a kedy by sme to mali sláviť, sa tiahol stáročiami a bol veľmi dramatický. V máji alebo v marci, hádali sa teológovia od prvého storočia nášho letopočtu. Kedy vlastne tá Panna porodila Boha, tak ako kedysi bohyňa Anat v Egypte. Kedy sa zmenil Syn Slnka na Syna jediného židovského Boha? Nakoniec sa začal 25.december sláviť až v roku 336 – 354 a Kristus sa stal skutočným Slnkom v Ríme. Germáni sa prispôsobili až vo 8.storočí a preniesli túto tradíciu svojimi mníchmi k nám. Mária Panna sa objavuje na obrazoch po pôrode až po roku 431. Maľované obrazy popôrodnej atmosféry nás a naše kultúrne zvyky ovplyvňovali asi tak, ako dnes televízne programy. Stačí sa pozrieť na obrazy Giotta, Altdorfera, Goyu a hneď zistíme, kto bol prvotným žriedlom podobenstiev na obrazoch v našich kostoloch a chrámoch, na ktoré pozeráme počas Polnočnej omše. To všetko začalo prekážať puritánom, ktorí sa odmietli prispôsobiť kultúrnej kolonizácii a vyplávali do Ameriky. Odmietli cudzie zvyky, sprofanované vymysleniny zbavené kresťanstva a najmä vianočné sviatky, orientované na zbožňovanie rodiny. Áno, odmietali zbožňovanie rodiny. Sentimentalita vianočného príbehu a hŕby peňazí okolo im kazili rozjímanie nad Bibliou. Zakázali koledy a v roku 1659 aj Vianoce ako celkom nebiblické sviatky. Mali pravdu v tom, že v Biblii sa kupodivu nepíše, kedy sa Kristus vlastne narodil, preto toľko hádok. A v USA, kde sú dnes Advent, „Thanksgiving“ a Vianoce obchodným boomom s exportným „Black Friday“, uzákonili 25.decembra ako štátny sviatok až v roku 1856.

Ale zákazy pokračovali. Komunistický režim v strednej a východnej Európe sa snažil zlikvidovať Vianoce, chodilo sa do práce a inteligenti boli v 50.rokoch kontrolovaní, či nemajú stromček. Pamätám si, balili sme ho vždy ráno do deky a večer zatemňovali okná, aby neboli vidieť sviečky. Ježiška nahradil rusky hovoriaci Dedo Mráz z Kamčatky. V dnešných časoch zakázali Vianoce v roku 2015 v Somálsku a následne v Brunei a Tadžikistane. Uvidíme, ako dlho im to vydrží. Lebo dnes sú Advent a Vianoce všade na svete, aj u Židov, aj keď majú termínovo blízko svoju Paschu i v moslimských krajinách. Veď kto by nechcel krásne vyzdobený byt, darčeky previazané mašľou, blikajúce romantické svetielka, voľno a peniaze v kasách obchodov. A všetci spievame „Stille Nacht, heilige Nacht“. My teda Tichá noc, svätá noc v doslovnom slovenskom preklade. Pokojné Vianoce, Slovensko!

 

Magda Vášáryová