O Popoluške alebo Smutná realita kultúrneho bádania na Slovensku

Pozerám sa von oknom a tam sa deje, ba priam rýchlosťou blesku mihá, 21. storočie, rok 2020. No a potom sa pozriem dnu a nestačím sa čudovať. Ako keby sme niekde ostali stáť na zastávke, vlak odišiel, nie pred minútou, dvomi, niekedy dávno, no a my tam stojíme v tom ošumelom priestore a čakáme na Godota. Presne takto pateticky by som charakterizovala stav súčasného bádania v oblasti kultúry.

Aby som to uviedla do kontextu, tak v prvom rade je tu slovo kultúra. Ach… to slovo si tu nesie takú ťažkú karmu, že byť ním, zbalila by som si kufor a odišla niekam, kde sa snáď bude dať dýchať kultúrny kyslík. Pretože kultúra je niečo tak zaznávané, zneužívané a opovrhované, že je to priam neuveriteľné na to, že žijeme vo vyspelej civilizovanej spoločnosti. A už vôbec najnepochopiteľnejšie je to, že sa tým (kultúrou) chce niekto živiť, niekto by to chcel študovať a niekto dokonca robiť výskumy v oblasti kultúry. Načo? Takýto elitársky a v praxi nevyužiteľný odbor? Však nám stačia iné, kde je kultúra okrajovou súčasťou.

Napriek môjmu zdanlivému pesimizmu, viem, že na Slovensku sú ľudia, čo to myslia vážne, čo tomu zasvätili život, čo naozaj patria medzi osobnosti, ktoré vedia. Nielen „akože“, ale naozaj. Lenže je to málo. Kdesi sme zamrzli? V kultúre, ktorá je obrovskou studnicou poznatkov a môžeme ju skúmať samu o sebe, vzťahy medzi kultúrami tzv. interkultúru, popkultúru, subkultúry, procesy v kultúre, kultúrnu politiku,… a áno, aj jednotlivé cudzie (iné ako naša) kultúry…ach priestor široký, veliký. Keby sme sa toho nebáli a pri slove cudzia /súčasná kultúra nemali husiu kožu.

Skúšam to. Presviedčať, že to má význam, že inde sú celé pracoviská a u nás jeden človek – jediný odborník; že u nás niet knihy k témam, ku ktorým sa inde chrlia celé edície. Že to my sme sa obmurovali, zamrzli; že to, čo ešte ako tak prežíva, normálne a bez výčitiek rušíme a hádžeme tomu poleno za polenom. Chýba systematická príprava doktorandov, budúcich výskumníkov, ktorí by aj chceli bádať, ale nie je kde, resp. nie je za čo, alebo si za svoju túžbu študovať a bádať musia zaplatiť. Lebo peniaze sa v školstve proste vyparujú rýchlejšie ako voda na horúcom slnku.

Neviem presne ako je to inde, na iných slovenských univerzitách, chcem si uchovať ilúzie a veriť, že ich podmienky sú lepšie. Že univerzita im vytvára podmienky na solídny výskum, akceptuje ich výsledky a netlačí ich do publikovania výstupov nasilu, aby mali samý karent, Wos a podobné „kategórie“ v ktorých my bádatelia rozmýšľame a o ktorých snívame (alebo sa nám o nich sníva). My totiž už publikujeme jedine na „úrovni“ najlepšie hodnotených časopisov sveta, žiadne trápne domáce konferencie, žiadne domáce publikácie, sme lepší ako na Oxforde s Harvardom. Naše poznatky produkované na našich excelentných pracoviskách špičkového vybavenia s odborne nepoddimenzovanými pracovnými tímami, potrebujeme publikovať jedine, ale že jedine, v quartile 1 podľa scimaga! Aby…a teraz príde tá rana, nie aby sme šírili poznanie, udržiavali vedu živú, prišli so zásadnými zisteniami, my to robíme iba preto, aby sme zarobili. Na naše platy, na naše pracoviská, na nás samých. Takže sme ako škrečky, ktoré behajú v koliesku a raz to už nevydržia. Lebo, neviem ako iní, ale ja nemám podmienky ako na prestížnej univerzite a moje bádanie je skôr o slávnej slovenskej vlastnosti, že viem inteligentne využiť to, čo mám k dispozícii. Svet to celkom fascinuje.

A tak ako sa pozerám z toho okna, hovorím si, že ja to skúsim po svojom. Že tá kultúra za to stojí. A tak hľadám možnosti, využívam znalosti a moju odbornú spôsobilosť v cudzích jazykoch a kultúrach, no a funguje to. Zrazu mám výskumné projekty so zahraničnými univerzitami, ktoré spôsobujú vrásky nášmu trochu príliš klasickému systému, no mne to prináša radosť. Aj my môžeme a vieme robiť vedu, výskum, v oblasti, ktorá má väčší potenciál, ako si vieme predstaviť. Moji kolegovia zo zahraničia nevedia, že sa tu borím s problémami, ktoré u nich neexistujú, riešim veci, ktoré by mali byť automatizované, a môj pracovný tím som prevažne iba ja a nadšená kolegyňa, ktorá ma nechce nechať v štichu. Ale aj tak vieme dosiahnuť výsledky, dokonca také tie do tých super časopisov, ale nie preto, aby sme zarábali. Hľadáme v tom zmysel. Lebo kultúra má mať zmysel.

Neviem prečo je kultúra Popoluškou, čakám na ten deň, keď niekto príde, vôbec to nemusí byť princ, úplne postačí nejaká obyčajná bytosť, a potom ďalšia a ďalšia a povedia, že ju berú aká je, že má svoju hodnotu a chcú s ňou byť kamarátky. Lebo to, v čom stroskotáva výskum v oblasti kultúry je fakt, že ostatné disciplíny ju berú ako konkurenciu a nie ako kamošku. Tak len dúfam, že raz Popoluška bude mať možnosť žiť v podmienkach, kde reálne výsledky budú nadradené nad prchavé dojmy a pocity, kde systém dokáže produkovať nielen kvantitu, ale dávať výsledkom aj hlbší zmysel. Netreba sa o to prestať snažiť.

 

Jana Pecníková