O strachu z inej kultúry

Radosť, smútok, hnev, nechuť a strach sú emócie, ktoré sú určujúce, ale ťažko sa ovládajú zvnútra. Na to treba veľmi dobrú výchovu. Zaujímavé je, že sa pomerne ľahko dajú nariadiť zvonka. Stačí dobrá kampaň a kým pred ňou mal každý strach z niečoho iného, dobrí manipulátori dokážu dosiahnuť to, aby sme sa báli len toho, čo si prajú. Oni rozhodnú, ktorú z miliónov kombinácií emociálneho mixu potrebujú pre svoje ciele. Napríklad taký strach z neznámeho je veľmi užitočný. Môže operovať s neobmedzenou ľudskou fantáziou. Predmet strachu síce odborníci na strach konkretizujú, ale dávajú pozor, aby zostal dostatočný priestor pre predstavivosť úbohej obete, v tomto momente už nesvojprávnej.

 

Aj náš minister kultúry má strach. Napriek dlhoročnému budovaniu kultúry ako silného piliera sebavedomej spoločnosti sa to nakoniec zvrtlo tak, že sa sám, pasujúc sa za člena ohrozenej vrstvy, nevie zbaviť úzkostného pocitu a netúži po ničom inom, než sedieť za ostnatým plotom, čo počas predsedníctva SR v EÚ bude dosť kuriózne. IKP preto zo súcitu s ním a ďalšími ohrozenými víta podávanie silných protilátok a liekov na lepší spánok v podobe medzinárodnej výstavy Strach z neznámeho v Dome umenia v Bratislave.

 

V IKP sa bránime vlastnej naivite a potvrdzujeme, že strach je vlastne jeden z najžiadanejších kultúrnych produktov. Katastrofické filmy predsa zarábajú stovky miliónov dolárov. Superhrdina stojí proti bande, stelesňujúcej to najhoršie zlo. Strieľajú do neho, naháňajú ho, už-už ho idú vešať, no on, zranený, ale nezlomený, nakoniec zvíťazí, aby nám doprial dve hodiny hrôzy, obáv a zimomriavok. Nájazdy krutých a chlípnych inovercov, ktorí vyhadzujú do vzduchu dovtedy nedobytné citadely, unášajú najkrajšie ženy, prípadne práve idú zničiť celý svet, konzumujeme pravidelne pri večeri v našej obývačke. Milujeme strach a obdivujeme tých, ktorí nám ho naháňajú. Bez ohľadu na to, k akému národu či náboženstvu patria. Bojíme sa presne toho istého, čoho všetci diváci na celom svete. V tomto sme kultúrne globalizovaní.

 

IKP si ale prelistoval výskumy verejnej mienky, ktoré zisťovali, čoho sa na okrem King Konga a pádu asteroidu na Slovensku skutočne bojíme. Podľa nich sa bojíme a neznášame týchto ľudí: cudzincov, menšiny, prisťahovalcov, utečencov, homosexuálov a vozičkárov, najmä ich “nevkusné nájazdové plošiny”. Toto všetko prekáža normálnym Slovákom, ale s počudovaním zisťujeme, že sme síce kultúrne inde ako Západná Európa, ale veľmi dobre si rozumieme v stredoeurópskom priestore s našimi podobne xenofóbnymi susedmi. A čoho sa bojíme najviac? ZMENY. Že zajtra bude inak ako dnes, ako včera i predvčerom. Z toho v našej logike vyplýva, že máme strach sami zo seba, zo svojej neistoty, malosti, neschopnosti a pripravenosti kedykoľvek zlyhať. Čo s tým? IKP prichádza s návrhom pre pánov z komisie Audiovizuálneho fondu. Čo takto nejaký úderný strachopudný slovenský film? Taký akčný trhák, v ktorom by nakoniec roduverný Slovák zvíťazil nad valiacimi sa masami cudzích žien a detí, z ktorých časť sa topí v Dunaji. To by nám dodalo sebavedomie, keď “cez to naše Slovensko budú už čoskoro húfne tiahnuť milióny”, ako nám zvestoval významný kultúrno-politický činiteľ (radšej nemenujeme). Konečne zavítame do kín na slovenský film. Trhák a národná katarzia sú zaručené.

 

Priznávame, že návod použiť strašiaci film, ktorý vytrháva z nudy každodenného bezpečného života, v ktorom vám akurát môže padnúť tehla na hlavu, je zo zahraničia. A kde sú tie naše svojstojné slovenské kultúrne zdroje strachu, ktoré nám boli vštepované takpovediac od kolísky? Čo taký brutálny Dobšinský s ľudožrútskym Loktibradom? Alebo pre väčšie deti krvavá Bátoryčka? Pre národne-uvedomelo vystrašených Maďari? Ako sme tieto naše atavistické strachy prekonali, keď sa pokojne chodievame kúpať do Mošoňu? Keď sa slovenskí muži bez strachu ženia s pokoleniami žien, ktoré možno nesú DNA Bátoryčky? Kde teda nájsť v slovenskej kultúre našu vlastnú katarziu? Nemáte nejaký nápad?

 

Ponúkli by sme aj nejaké fakty, aby sme zbavili Slovensko hrôzy dneška. Napríklad graf klesajúceho trendu svetového terorizmu alebo pokles kriminality v Európe i vo svete, a ďalší hrozitánsky fakt klesajúcej chudoby vo svete, rámovanej príjmom 1,26 dolára na deň. Samozrejme, sme si vedomí hlúposti našej argumentácie, lebo ak aj fakty toto tvrdia, o to horšie je to pre fakty. Nás na Slovensku nič nepresvedčí o tom, že spoza hraníc prichádza niečo dobré. My vieme, že to je zlo, ubíjajúce priam kyjakmi našu vlastnú kultúru, a ako sa dnes módne hovorí – aj hodnoty. Je síce faktom, že Európa už mnohokrát absorbovala prichádzajúce kultúry, ktoré ju obohatili a dali možnosť vzniku nových kultúrnych a umeleckých vyjadrení, ale nás sa to nikdy netýkalo a ani sa týkať nebude. My sme si svoju kultúru vybudovali sami a sami si hu! aj ochránime. Argument, že nám na to dal Masaryk peniaze, u nás neplatí a platiť nebude. Kedykoľvek sme pripravení za našu čistotu pochodovať s fakľami Made in China.

Martin Katuščák