Obnova európskeho projektu pomocou mobilizácie ľudí z kultúry

Štáty a územné samosprávy by mohli znovu obnoviť príťažlivosť európskeho projektu a dať mu iný smer, ktorý by sa nezameriaval len na obnovenie liberálnej dogmy a posadnutosti hospodárskym rastom, ale podnecoval by skôr spoluprácu a mobilitu kultúrnych aktérov.

Na jednej z nedávnych prednášok na univerzite Lumière v Lyone Franco Bianchini (z univerzity Hull v Anglicku) vyjadril názor, že v nových urbánnych projektoch dominujú skôr anglosaské modely: smart cities, inkubátory, start-upy, kreatívne územia…Citovaním talianskeho intelektuála Franca Cassana a zdôrazňovaním jeho pojmu „slow moment“, sa budem venovať  skúmaniu koncepcie času, kultúry a demokracie.

 

Môžeme sa pokúsiť zistiť, do akej miery má politická a manažérska literatúra severských krajín, ktorá je mimochodom omnoho viac rozšírená než výskumné práce z juhu Európy, neblahé dôsledky na publikum a lokálne autority, a to predovšetkým v oblasti kultúrnej politiky v štátoch Európskej únie. Ako sa môže pod anglosaským vplyvom organizovať a rozvíjať komunitná politika v prospech umenia a kultúry, ktorá by bola zároveň nezávislou, solidárnou a interkultúrnou, hoci je vernou ultraliberálnemu kapitalizmu?

 

Roky 2007 až 2012 – naše zničené nádeje?

Nezhody pri schvaľovaní ústavnej zmluvy EÚ v roku 2005 zmarginalizovali dôležitú debatu o kultúre. Potrebovali sme do zmluvy dostať kultúru a vzdelávanie ako podporné kompetencie (doplnkové aktivity členských štátov) alebo skôr ako zdieľané kompetencie (medzi EÚ a členskými štátmi)? Európske kultúrne siete a Európska kultúrna nadácia sa pokúšali dostať túto otázku do agendy a nahradiť tak federalistické myšlienky Denisa de Rougemont (švajčiarsky kultúrny teoretik). Ale predovšetkým strach zo straty výsadného práva národných štátov posunul kompetencie v oblasti vzdelávania a kultúry do úzadia a stalo sa z nich „páté kolo u vozu“ v porovnaní s ochrannými tendenciami suverenity národných štátov. V 90.rokoch 20.storočia predpovedalo prijatie článku 128 Maastrichtskej zmluvy na obranu kultúrnej výnimky a vojna vo WTO (svetová obchodná organizácia GATT – Generálnej dohoda o tarifách a obchode) vzrast väčšieho záujmu o  inštitúcie v týchto oblastiach. V skutočnosti sa tým však len nadlho maskoval deficit politického myslenia v Európskej únii v oblasti kultúry.

V roku 2007, v čase medzinárodného napätia a pod vplyvom prác UNESCO, si Európska komisia osvojila Európsku agendu, plán, ktorý obsahoval tri priority: interkultúrny dialóg; inováciu a kreativitu podporenú vzdelávaním a kultúrou; kultúru vo vonkajších vzťahoch Únie (s tretími krajinami). Zdôrazňovala aj prínos kultúry v teritoriálnom rozvoji, financovaní projektov a kultúrnych doplnkov štrukturálnymi fondmi. Tento postoj EÚ, ktorý môže pôsobiť nesmelo vzhľadom na ambiciózne kultúrne politiky rôznych európskych krajín, východných ako aj západných, však môže byť považovaný za veľký pokrok európskej techno štruktúry. Komunikácia predpokladala metódu štruktúrovaného dialógu s občianskou spoločnosťou, ktorá umožnila v nasledujúcich rokoch mnohým európskym sieťam a spolupracujúcim platformám spisovať odporúčania na rôzne témy: interkultúrny dialóg, mobilita, prístup ku kultúre. Teda projekty, ktoré Európska komisia neskôr zohľadnila pri vývoji kultúrnych a vzdelávacích programov. V každom prípade konštatujeme, že metóda koordinácie predpokladala spoluprácu ministerstiev kultúry na rôznych úsekoch, akými sú umelecké a kultúrne vzdelávanie alebo štatút umelcov. Táto spolupráca sa však ukázala ako oveľa menej úspešná. Členské štáty neboli ochotné vybudovať spoločné analýzy a návrhy.

 

Medzinárodná finančná kríza v roku 2008 začala postupne ohrozovať jemnú rovnováhu medzi podporou kultúry pre jej vnútorné kvality a prísnym rozkazom prispievať k európskemu ekonomickému projektu. Stratégia Európa 2020 prijatá v roku 2010, „inteligentná, udržateľná a inkluzívna“, aj keď nezasahuje príliš do kultúry, identifikuje „priemysly komunikácie a ekonomiky poznania“ ako sektory silného rastu a generátory zamestnanosti. Aké šťastie! Mali by sme uveriť, že dogma európskeho rastu je naozajstným hýbateľom zamestnanosti, čo mnohí ekonómia dnes vyvracajú. V roku 2012 sa projekt, pomenovaný ako „Podpora sektorov kultúry, kreativity a zamestnanosti v Európskej únii“, predstavovaná kultúrnymi a kreatívnymi priemyslami (ICC) ako nové obzvlášť nádejné eldorádo, začína pomaly vytrácať. Ale „kultúrne profesionálne sektory“, „inovačné katalyzátory“ a vektory „transektorového opeľovania“, podieľajúc sa na „svetovej súťaži a mäkkej moci“, sa snažia „rozšíriť svoje trhy“ a „rozvíjať svoju konkurencieschopnosť!“ Je rozhodnuté.

Tento typ komunikácie so svojim cieľmi sa zrodil v novom programe Kreatívna Európa, realizovanom v roku 2014, ktorý pripomína predošlé programy „Médiá a Kultúra“ a zdanlivo zobrazuje ústup samotného slova „kultúra“, ktoré mizne v prospech kreativity. Manažérsky obrat, silne vplývajúci na ministerstvá kultúry, predovšetkým vo Francúzsku, neznamená, že by sme sa bránili analýzam tohto druhu. MCC totiž publikuje v rovnakej dobe viaceré štúdie, zaoberajúce sa podnikaním v kultúre. Číslami (často približnými: 4,5% DPH, 3,8% pracovných miest v Európe…) hodnotíme mieru rastu, počítame počet priamych a nepriamych pracovných miest, chválime zásluhy start-upistov a obsadenosť miestností publikom. Územné orgány, predovšetkým mestá a regióny, spolufinancujú s entuziazmom hospodársky rozpočet, tieto slávne ICC a centrá konkurencieschopnosti, ktoré by mali prispieť k atraktivite a príťažlivosti ich územia, ale často bez seriózneho vyhodnotenia skutočného vplyvu. Bez toho, aby sa analyzoval pomer finančných investícií a splnenia predstáv a plánov.

 

Protichodné signály

Uznesenie Európskeho parlamentu pre komunálnu politiku pre sektory kultúry a kreativity z roku 2016 ilustruje absenciu transparentnosti (konsenzu, ako niektorí hovoria) pozícií politík v kultúre. Zásahy národných kultúrnych programov umožnili posvätiť podprogram Kultúra (v programe „Kreatívna Európa“) vedľa podprogramu Médiá, venovaný audiovizuálu, a odklonili pôvodnú výlučne ekonomickú orientáciu smerom na verejný rozmer kultúry a jej účastníkov a presunuli ho rovno do jadra záujmu. Pokiaľ budeme viacej analyzovať všetky možné spolupráce, platformy a vybrané siete od roku 2014, nájdeme množstvo projektov, ktoré nepreferujú len umelecké rozmery, ale veľkoryso preberajú propagáciu interkultúrneho dialógu a nechávajú dôležité miesto pre tvorbu, ktorej výsledkom sú umelecké a kultúrne projekty so susednými krajinami EÚ od juhu až po východ, od Maroka až po Bielorusko. Objednávky u hudobných skladateľov, divadelných autorov, produkcie predstavení a výstavy súčasných diel, umelecké rezidencie: programy nemôžu byť smerované len manažérsky, aj keď kandidáti projektov občas niečo obetujú na oltári sémantiky.

V roku 2015 EÚ zverejnila špecifickú výzvu pomenovanú „Kreatívna Európa pre utečencov“, ktorá umožnila napríklad i takým skupinám, ako Saline royale d’Arcent-Senans, ktoré je centrom kultúrnych stretnutí, zostaviť pod záštitou Jordi Savall (Katalánsky hudobník, pozn. IKP) orchester pozostávajúci z muzikantov – utečencov, na podporu ich sociálnej a profesionálnej integrácie.

V roku 2016 Federica Mogherini, vysoká predstaviteľka reprezentantka pre zahraničné záležitosti EÚ a obrannú politiku, mala prednášku na tému „Kultúra v medzinárodných vzťahoch“, v ktorej zverila aktérom v kultúre a vzdelávaní časť zodpovednosti za spôsoby riešenia sporov a v boji proti radikalizmu v tretích krajinách. Môžeme tiež zdôrazniť úlohu, ktorú delegácie EÚ zohrávajú v Stredomorí. Program podpory pre občiansku spoločnosť (Pasc) v Tunisku, ako aj program „Euromed Culture“ umožňujú už niekoľko rokov pracovníkom v kultúre a v občianskej spoločnosti vyjadrovať sa a realizovať projekty priamo, zatiaľ čo ministerstvá kultúry a územné samosprávy zostávajú v pozíciách „váhavého strelca“ v oblasti kultúrnych investícií.

Napriek svojej liberálnej orientácii, do veľkej miery posilnenej eurovoľbami v roku 2014, sa Európsky parlament naďalej zaoberá otázkami kultúry. Nedávna publikácia výskumu … zvýrazňuje efekty a profity, ktoré sú výsledkom zdôrazňovania úlohy kultúry vo výchove, a zdôrazňuje potrebu politík tohto druhu na európskej úrovni.

Naopak, kultúrne projekty v kohéznej regionálnej politike (45% rozpočtu EÚ) predstavovali v tom čase dobrý kompromis. Od roku 2007 do roku 2013 kultúra získala 6 miliárd eur z 347 miliárd určených pre štrukturálne fondy (Fder, FSE, Feoga), čo je 1,7% z rozpočtu. V správach nechýbajú ani chvály na prínos kultúry: atraktivita, sociálna solidarita, posilnenie verejných služieb, personálny rozvoj a posilňovanie ich kapacít… Ako teda ďalej vysvetľovať, že operačné programy, riadené od roku 2014 francúzskymi regiónmi, boli rovnako prínosné aj vo finančnom období 2014-2020.

Mobilizácia umeleckých a kultúrnych subjektov

Počas rokov finančného obdobia 2014-2020 umelecké a kultúrne organizácie posilňujú vzťahy medzi sebou a pracujú aj v transatlantickej sieti, ale  cítia príliš malú podporu verejných partnerov. Je potrebné spoliehať sa na ministerstvá členských štátov? Tie sú veľmi zaneprázdnené bojom proti GAFAM a príkazmi na znižovania verejného deficitu, ale cítia sa zodpovední v otázke európskej spolupráce medzi umeleckými a kultúrnymi subjektami. Ale prečo namiesto peňažnej podpory kultúrnej produkcie, ktorá je realizovaná v zahraničí v rámci kultúrnej diplomacie, nezaložia radšej fond podpory projektov a iniciatív, ktoré by mali v agende nadnárodnú spoluprácu a koprodukciu, ktorá by postupne podporovala európsku myšlienku?

 

Regionálne samosprávy sú u nás „príliš“ francúzske a pred opätovným územným členením, ktoré sa realizovalo v roku 2010 a pod výslovným príkazom marketingu, im chýbala vízia pre európsku kultúrnu politiku. Prečo znovu nezmedzinárodniť tieto lokálne politiky? To si vyžaduje, samozrejme, dôkladné premyslenie rôznorodosti našich životných priestorov a šťavnatého ovocia globalizácie kultúry (migrácie, diaspóry, pohostinstvá, záplavy obrazov…)

Na záver, ako hovorí Rutger Bregman ( mladý populárny holandský historik, pozn. IKP) – „ak chceme spraviť pokrok, musíme byť nerealistickí a nerozumní.“ Musíme ubrániť utópiu, ktorá predpokladá umiestnenie kultúry do srdca európskeho projektu, a urobiť ďalší prielom, taký, aký „rozumne“ spravili zakladatelia  európskeho spoločenstva. Chceli by sme si myslieť, že „ benjamínska Európa, (ktorá) existovala ešte pred Rímskou zmluvou, pred tým, než otcovia zakladatelia nekonvertovali na zvláštnu vieru (podľa ktorej) by ekonomika stačila na produkciu (zmysluplnej) politiky“, že táto naša Európa bude novými progresívnymi politickými silami dostatočne obhajovaná.

Preklad: IKP

Pascale Bonniel Chalier

Uverejnené v časopise NectArt  #7 v druhej polovici roku 2018

Dostupné na: https://editions-attribut.com/product/nectart-7/