Odporúčania IKP

Rukoväť IKP Mestská kultúra, kde si sa nám podela?

Naša posledná publikácia je pre nás dôkazom, že stále držíme ruky na tepe kultúrnej doby a najmä, zdá sa, videli sme do hlavy našej novej ministerky kultúry. Aj pre ňu sme pripravili 35 strán faktov a uvažovaní o vzťahu ľudovej, teda dedinskej, a mestskej kultúry. Vysvetľujeme rozdiel medzi folklórom a folklorizmom, objasňujeme osud mestských archívov slovenských stredovekých miest, analyzujeme vzťah komunistického režimu k ľudovej kultúre a nakoniec si odpovedáme na otázku, čo chcú dnešní mestskí, ale najmä prímestskí ľudia, ktorí dali prednosť dedine, ale mentálne a fyzicky počas piatich dní týždňa žijú v meste. Citujeme Matušku, Liptáka, Baumanna, a najmä amerického filozofa Feinberga, ktorý rok tancoval vo folklórnom súbore Hornád. Neuveriteľné, však?

 

Živena, 150 rokov spolku slovenských žien

Áno, 150 rokov trvalo, kým si budete môcť zalistovať v 300 stranách histórie tohto zaujímavého najstrašieho ženského spolku na Slovensku a zároveň najstaršieho kontinuálne aktívneho ženského spolku v Európe. Pod vedeckým dozorom obetavej historičky D. Kodajovej a ostatných autoriek a autora zo Slovenskej akadémie vied vznikla ojedinelá štúdia nielen osudu spolku a žien a mužov, ktorí boli jeho súčasťou, ale dozviete sa doteraz nepoznané súvislosti z našich dejín a ich peripetií. Nejde o výčitky, že si už mnohé nepamätáte a že niektoré slovenské intelektuálky vypadli z našej národnej pamäte (škoda!), ale najmä o zmapovanie pozoruhodného osudu spolku umiernených feministiek, ktoré napriek životu v ťažkých časoch nikdy nestratili zo zreteľa svoj hlavný cieľ – vzdelávať slovenskú postať. Graficky krásne vytlačená kniha ponúka na leto naozajstný intelektuálny zákusok. Nebojte sa, kniha má menný register, môžete si vyhľadávať ako v Googli.

 

 

 

Stretneme sa na Pohode?

Preč sú časy, keď usporiadatelia Pohody museli presviedčať sponzorov, aby sa zúčastnili a pomohli. Ministerstvo kultúry dodnes nepochopilo, o čo na Pohode ide a zotrváva v presvedčení, že ide o nejaké podozrivé dožinky. Ministerstvo obrany SR každý rok tuho premýšľa, či festival dovolí na letisku, alebo tentoraz nie a, ako vieme, v zelenom trvá premýšľanie strašne dlho. Moderné umenie, ktoré sa na Pohode prezentuje, je mimo mentálneho sveta funkcionárov v kultúrnej oblasti. Možno aj preto, lebo témy, o ktorých sa v stanoch diskutuje, presahujú nielen trenčiansky región, ale aj stredoeurópsky svet. My, čo tomu rozumieme, tam budeme.

 

Na návšteve u severných susedov

Vo varšavskej Králikárni (Królikarnia) sa konala výstava pomníkov strednej Európy v rokoch 1918 až 2018. Jedinečná ilustrácia politických, spoločenských a kultúrnych zmien. Taký pomník nie je veru nevinný, alebo neutrálny. Je dôkazom hodnôt, ktoré sa vyznávali v tom ktorom politickom režime a ako sa menili hranice štátov v strednej a východnej Európe. Pomník dotvára verejný priestor ideologicky a formuje historickú pamäť podľa spoločenskej atmosféry. To, čo si pamätáme z minulosti, predsa určuje, ako sa staviame k prítomnosti a budúcnosti. Všetci autoritatívni vládcovia a totalitné režimy, ktoré sa prehnali naším územím, dobre vedeli, ako na to. Najväčšiu pozornosť budia pomníky macedónskeho hlavného mesta Skopje. Po roku 2010 ich už tam postavili 130 – pomníkov starých Grékov spolu s jazdeckou sochou Alexandra Veľkého. Výstava ukazuje aj plány pomníkov, ktoré sa nikdy nezrealizovali alebo ktoré nastupujúca generácia či režim zlikvidovali. Z našej časti sveta je na výstave zdokumentované rozoberanie ohromného pomníka Stalinovi v Prahe nad Vltavou. Škoda, že nepridali aj nášho nešťastného koňa s vychudnutým Svätoplukom pred Bratislavským hradom. Ale čo nebolo, môže byť. Len viacej takých pomníkov! Treba sa zviditeľniť.

 

Ako sme vyplnili Európsky rok kultúrneho dedičstva 2018?

V posledných rokoch sa pojem kultúrneho dedičstva sa mimoriadne rozširuje. Už nielen objekty našej adorácie, ale význam, aký im pripisujeme, sa stáva dôležitým. Rok 2018 nebol vybraný náhodne, ale ako významný osmičkový rok. Ako sme ho teda využili na Slovensku? Koordinátorom bolo Ministerstvo kultúry SR. Stačí ísť na webstránku ministerstva a hneď je jasné, že sme to poňali ako vždy. Formálne, čiarky boli a … koniec.

 

Koľko ľudí sme nalákali, aby sa začali zamýšľať nad významom kultúrneho dedičstva, ktorým môžeme u nás “prikladať do pece”, ako sa hovorí? Koľko významných konferencí sme zorganizovali, aby sme diskutovali o zamlčanom, nepriznanom a obtiažnom kultúrnom dedičstve? Ako sme pracovali s literatúrou? Mali sme vôbec naše vlastné logo na túto výnimočnú príležitosť? Zahrnuli sme do kultúrneho dedičstva dizajn? Aké publikácie a reklamné materiály vydalo ministerstvo? Zbytočne sa pýtate. Nič z toho! A pritom to bolo prvýkrát, keď sa téma literatúry a dedičstva stala témou politického rozhodnutia EÚ. Dokonca otázky kultúrneho dedičstva sa stali časťou Svetového ekonomického fóra v Davose. Mohli sme sa teda zviditeľniť, predstaviť naše poklady v Európe, zúčastniť sa na podujatiach a stať sa súčasťou výmeny informácií na európskej úrovni … nič z toho. Ako obvykle, zaliezli sme do kanafasových perín a nanajvýš sme sa obrátili na druhý bok. Ťapákovci stále žijú!