Oprava ruín alebo povedomie o kultúrnom dedičstve?

Podľa múdreho profesora Jacka Purchlu, ktorý je dokonca uneskovým expertom na kultúru a pamiatky, sa z dnešnej pandemickej a akejkoľvek inej krízy dostaneme len pomocou kultúry, lebo sama kríza je dôkazom, že musíme dať dôraz na kultúru. Ja Jackovi verím vo všetkom, ale keď sledujem, ako nie sme schopní posunúť naše debaty a následné kroky pri ochrane pamiatok a celého, i nehmotného, kultúrneho dedičstva, ktoré sme zdedili na našom území, ďalej do modernejších čias, mám pocit, že jeho slová ešte nepreskočili Tatry.

Vo svete okolo nás ochrana kultúrneho dedičstva už nie je dohovor, akou farbou natrieme prednú stenu Pistoriho paláca, alebo koľko stromov môže byť na voľakedajšom stredovekom námestí, ale zásadná verejná diskusia o procese spomínania. Rozumiem, že sa chceme tejto etape vyhnúť, pretože nielen tí, ktorých dodnes nazývame pamiatkármi, namiesto aby sme im poskytli honosný titul ochrancovia našej kultúrnej pamäte, ale aj historici, politici, akademici, občania, by sa museli zapojiť do permanentného konfliktu s našou deravou historickou pamäťou. Naši dejatelia i my sa snažíme utiecť od priepasti, ktorá by sa pred nami otvorila, keby sme si mali odpovedať na otázky typu – koho kultúrne dedičstvo spravujeme? Naše? Susedovo (ako si on myslí a značkuje si ho pentlami), alebo nebodaj európske?

O tom všetkom sme v posledných týždňoch debatovali vo Via Culture a pod dojmom zlatého teľaťa, ktoré by nás malo navštíviť v podobe Plánu obnovy a potriasť mieškom nad našimi slávnymi ruinami, veď o mnohé sme sa vlastnou chamtivosťou a ignoráciou pričinili, sme pripravili toto číslo Kultúrneho kyslíka, aby ste sa zamysleli a občas aj zasmiali. Nad čím? Nuž nad našou vlastnou hlúposťou a tradičnou zadubenosťou. To je predsa tá najlepšia cesta ku kritickému pohľadu na našu „heritage”.

Magda Vášáryová