Opustený funkcionalizmus ako skrytý potenciál kultúrnej turistiky

V roku 1933 sa na stránkach časopisu Forum  rozpútala debata o pamiatkovej starostlivosti, potrebe ochrany stavebných pamiatok a ochrane  obrazu mesta Bratislava. Historička umenia  G. Leweke-Weyde  konštatuje, že historické mesto sa  stráca pred očami a krásne  stavby sú nahradené nehodnotnou architektúrou, teda tou, ktorú dnes označujeme ako novú, modernú, avantgardnú. Táto architektúra – mladá a bezohľadná na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokoch  – nekompromisne vstupovala do mesta s minimálnou snahou rešpektovať tradície. Prinášala však nové hodnoty v podobe moderného bývania, preslnených a hygienických priestorov. Architektúra išla ruka v ruke s propagáciou  zdravého životného štýlu, pobytu  v prírode, športovania, cestovania, funkčného obliekania. Rovnako stavebníctvo zaznamenalo pokrok – v rýchlosti stavania, v uplatnení  nových technológií a netradičných materiáloch. V článku pisateľka približuje  idylický život starých čias, s pocitom smútku  píše o novom obchodnom dome Baťa na Hurbanovom námestí s vyzývavou neónovou reklamou na fasáde a o susedných puristických domoch, kvôli ktorým ustúpila stará meštianska zástavba, sledujúca líniu mestských hradieb. Mladí architekti v ďalšom texte oponujú a tvrdia, že každá generácia prináša nové myslenie, nové potreby, ktoré by architektúra a mesto malo rešpektovať. Situácia sa v 20. storočí cyklicky opakuje. Nielen v tridsiatych, ale aj v päťdesiatych, sedemdesiatych a ďalších rokoch.  Podobných príkladov vstupov moderny do mesta máme na Slovensku veľa. Paradoxne, v dnešnej dobe  sa nám progresívne  stavby často dostávajú do polohy nechcenej, opustenej architektúry, ktorá sa stáva cieľom pre nový fenoném mladej generácie – urbánne bádanie (urbex=urban exploration).

Naša generácia je s týmito stavbami stotožnená,  tvoria identitu mest, sú jej organickou súčasťou. Postavme si otázku, či nás  funkcionalistické stavby zo začiatku 20. storočia dokážu osloviť, nadchnúť, zaujať aj dnes. Uvoľní spoločnosť alebo jednotlivec nemalé prostriedky na ich obnovu? Moderné budovy medzivojnovej architektúry boli vnímané  a konštruované ako spotrebná vec, na 20-30 rokov. Stavali sa často neoverenými technologickými postupmi, experimentovalo sa s materiálmi. Preto mnohé z nich dnes majú ohrozenú  samotnú podstatu / konštrukciu stavby.  Najlepšie stavby tohto obdobia vyhlásené za národné kultúrne pamiatky, by ale nemali byť pamätníkmi, majiteľmi vnímané ako ekonomická príťaž. Ekonomika ich prevádzky musí pokryť zvýšené energetické náklady, rovnako by to malo byť aj pri pamiatkach z predchádzajúcich období.  Stavba pritom nesmie stratiť svoje pôvodné architektonické kvality a pôvodný autorský zámer. Pri funkcionalistických budovách nie je vhodné ani žiaduce uvažovať  o energetickej efektivite, zatepľovaní konštrukcie a vymieňaní pôvodných okenných a dverných výplní za nové, ktoré znamenajú  stratu autenticity. Aj výplňové konštrukcie sú ukážkou technického pokroku v architektúre.

Svetové ikonické stavby z rovnakého obdobia, obdivovaná  vila Savoy v Poissy od Le Corbusiera bola pred obnovou na hranici svojho fyzického zániku, vila Tugendhat v Brne do Mies van der Rohe prešla totálnou obnovou s mnohými replikami pôvodného vybavenia, slávny nemecký pavilón Barcelona od toho istého autora bol po ukončení výstavy v Barcelone zbúraný, až neskôr  postavený ako replika. Spomínané stavby sú ukážkou  modernej  architektúry z prelomu  dvadsiatych a tridsiatych rokov a  epicentrom pre ziskovú kultúrnu turistiku. Zaujímavým spôsobom je prezentovaná a využívaná architektúra bývalého  lokomotívového depa Lokremise vo švajčiarskom  St. Gallen. V pôvodných priestoroch vznikol úspešný koncept luxusnej reštaurácie a kultúrneho centra. Návštevník vníma atmosféru industriálu so všetkými farbami a vôňami. Budova prešla pamiatkovou obnovou s podmienkou uchovania autenticity. Prístup k drahej obnove bol reštaurátorský, ako pri umeleckom diele, so zachovaním všetkého pôvodného, výsledkom je vynikajúca ekonomická návratnosť.

Nevyužitým potenciálom cestovného ruchu a kultúrnej turistiky, výkričníkom a slovenským príkladom urbexu je dlhé roky opustený liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, postavený pre sezónnu kúpeľnú prevádzku. Stavba vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, hodnotná architektúra od českého architekta Jaromíra Krejcara, zo začiatku tridsiatych rokov okamžite reagovala na modernú architektúru školy Bauhaus, šíriacu sa z nemeckého centra v Dessau. Dnes je opustená a schátraná, pritom vzácne autentická, a je terčom devastácie a predmetom ilegálneho bádania milovníkov architektúry. Táto stavba priam ukážkovo nesie všetky znaky svetovej modernej architektúry – Gropiovu prísnosť ubytovacej časti, lodné komíny podľa Le Corbusiera, aj mäkké tvary inšpirované Alvarom Aaltom. Správnym ekonomickým nastavením celého komplexu funkcionalistických budov  v Trenčianskych Tepliciach by dosiahla rovnaký úspech a návštevnosť, akú priniesla kultúrna turistika pre funkcionalistické Brno.

Eva Borecká