Pamiatka vs. dedičstvo

Stredná Európa je región, ktorého identitu určujú neustále zmeny a nedostatok transparentného územného, časovo trvalého alebo národného rámca. Najmä v minulom storočí prešiel tento európsky priestor mnohými, často tragickými zmenami, ktoré ešte viac sťažujú schopnosť opísať a popísať toto miesto na mape. Masové migrácie obyvateľstva po prvej i druhej svetovej vojne, genocída a etnické čistky, zmeny hraníc, deštrukcia historických miest a k tomu zrýchlená industrializácia a urbanizácia pod ideologickým tlakom sú len niektoré z javov, ktoré v poslednom období formovali našu strednú Európu.

Poľsko je krajinou, kde všetky tieto javy nabrali azda najnebezpečnejšie formy. Po roku 1945 boli naše štátne hranice posunuté z východu na západ o viac ako 300 kilometrov.  Niekoľko miliónov poľských občanov, ktorí šťastlivo prežili vojnovú smršť, sa násilne muselo presťahovať zo svojho bydliska a odísť do neznáma na územia nedávneho úhlavného nepriateľa a okupanta. V novej povojnovej realite sa museli rýchlo prispôsobiť a naučiť sa žiť v úplne  nových komunitách. Všetky tieto výzvy boli obzvlášť ťažké v politickej realite východného bloku pod dozorom Moskvy, kde boli všetky aspekty života, i toho súkromného  vystavené ideologickému nátlaku.

Situácia pamiatok bola v tejto atmosfére mimoriadne obtiažna.  Mnohé stavby boli stigmatizované ako symboly nechcených staviteľov,  pripomínali minulé roky a situácie, alebo pripomínali inú kultúru. V západnej a severnej časti Poľska, bývalých nemeckých územiach, bol problém otvoreného nepriateľského postoja voči pamiatkam nemeckých dejín. Keď sa k tomu pridal problém sovietskeho kultúrneho kolonializmu, ktorý podporovali aj poľskí komunisti, každý pochopí, že problém sa ťahal až do roku 1989. Negatívny postoj k histórii Sliezska, Pomoranska a Mazur bol plný antinemeckého resentimentu a k tomu pribudla striktne zakazovaná spomienka na územia, ktoré zostali na východe. Samostatným problémom bola všeobecne zdieľaná nechuť k dedičstvu poľskej aristokracie a amnézia voči židovskej kultúre a materiálnym  pamätníkom, ktoré zostali po troch miliónoch poľských Židov, obetiach holokaustu.

Rok 1989 nám umožnil zmeniť spôsob,akým pristupujeme k pamiatkam,  prizrieť sa a analyzovať našu vlastnú identitu a miesta, kde sme sa po vojne ocitli. Tento zložitý proces si vyžadoval pravdovravnosť, odstránenie zažitých schém myslenia a už tridsať rokov je jednou z najdôležitejších výziev, ktorým čelí nielen poľská spoločnosť, ale aj spoločnosti všetkých stredoeurópskych krajín. Každý mal svojich nepriateľov, svojich katov a svoje obete, stratené posvätné miesta a heslá a projekty, ktoré boli zodpovedné za kolektívnu identitu. Súčasťou tejto ikonosféry sú pamiatky, ktoré v novej demokratickej realite musia mať nový význam.

Transformácia, ktorá sa odohrala vo svete v prístupe k minulosti v povojnovom období, bola v tomto ohľade veľmi nápomocná. Zmeny, ktoré vyvolala vojna v prístupe k pamiatkam, nutnosť vybudovania celých mestských štvrtí spolu so zrýchlenou industrializáciou a urbanizáciou spôsobili, že dovtedajší spôsob správania sa k pamiatkam ako k sacrum stratil zmysel. Ochrana pamiatok minulosti je koncept a dieťa epochy osvietenskej a francúzskej revolúcie. Začiatok modernej doby a nástup národných štátov premenili pamiatky z prelomu 18 a 19 storočia na objekty svetského, národného kultu. To ony pomohli definovať obsah a formy modernej národnej  rodiacich sa európskych národov. Stali sa už vtedy predmetom  sporov o územia, obývané jednotlivými národmi a o obsah vyjadrený ich národnými kultúrami. Absurdný spor o národnosť štrasburskej katedrály a desaťročia trvajúci spor o „národnú príslušnosť „ gotickej architektúry na začiatku doby pary a ocele predznamenal dramatické konflikty, ktoré sa prehnali Európou 20.storočia.

Politická zmena po roku 1945 a predovšetkým gigantická premena vyplývajúca z demografického rozmachu národných štátov, masovej industrializácie a urbanizácie  znamenala, že krátko po druhej svetovej vojne bolo potrebné znovu prehodnotiť miesto a úlohu pamiatok v živote štátu a národa. Zlom prišiel dve desaťročia po skončení vojny. Veľká povodeň, ktorá zasiahla Benátky začiatkom 60.rokov minulého storočia, sa stala bezprostredným impulzom zorganizovania medzinárodného kongresu odborníkov v oblasti ochrany pamiatok, na ktorom prijali Benátsku chartu, dodnes najdôležitejší dokument definujúci metodiku práce s pamiatkami. Benátska charta odmietla v 19.storočí rozšírenú imitáciu a manipuláciu s historickými pamiatkami, pripomenula kontext a množstvo rolí, v ktorých pamiatky vystupovali v dejinách. Filozofia, ktorá je čitateľná za Benátskou chartou sa stala základom pre zrod ICOMOS (Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla), najväčšej svetovej organizácie, ktorá dnes združuje odborníkov na ochranu pamiatok z celého sveta. Organizácia bola založená v Krakove v roku 1965 a stojí za množstvom materiálov a doktrinálnych dokumentov, ktoré definujú filozofiu ochrany dnes. Jej základom už nebola statická a v byrokratických osídlach uzamknutá ochrana, ale otvorenosť pre nové formy interpretácie pamiatok a inkluzívne angažovanie sa verejnosti pri zaobchádzaní s kultúrnymi hodnotami.

Zmeny, ktoré sa v tom období odohrávali, zanechali svoje stopy aj na vtedy prebiehajúcich aktivitách a spôsobe fungovania UNESCO, najväčšej kultúrnej organizácie na svete. V roku 1972 bol prijatý Dohovor UNESCO o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, ktorý bol základom vytvorenia Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Za zmienku stoja názvy dohovoru a samotné zoznamy, ktoré odkazujú na “dedičstvo” novej pojmológie, ktorá sa vyvinula z diskusií po druhej svetovej vojne. Dedičstvo je podľa definície fenomén širší ako pojem pamiatka alebo niekedy zbytočne používaný koncept kultúrneho majetku, opúšťa alebo oslabuje umelecký aspekt pamiatky a presúva pozornosť na medzigeneračné a medziľudské putá s ohľadom na to, čo určuje kolektívnu pamäť a identitu spoločnosti. Zoznam UNESCO, ktorý sa každý rok rozširuje, už zahŕňa 1 121 lokalít v 167 krajinách a dnes je najdôležitejšou platformou diskusie o hodnotách, ktoré by sme mali chrániť.

Už v roku 1978, ako súčasť prvých dvanástich zápisov na zozname UNESCO, sa ocitla  katedrála v Aachene, dôležitá  pre európsku históriu, ale aj ostrov Gore v Senegale, miesto, z ktorého Európania posielali otrokov do Ameriky. V jednom „balíku” sa ocitli miesta, ktoré boli predmetom hrdosti, aj predmetom hanby vtedy železnou oponou rozdelenej Európy. Východný blok v tomto prvom zozname reprezentoval Krakov, historické hlavné mesto Poľska, ktoré bolo zapísané do zoznamu UNESCO ako jedinečný mestský a architektonický súbor na svete. Isto existuje mnoho miest vo svete s podobnými vlastnosťami a často s vyššou hodnotou ako Krakov. Dôvodom, prečo sa Krakov dostal na  tento prestížny zoznam tak skoro, bola tragická situácia, mesto bolo zničené kyslými dažďami a masívnym znečistením životného prostredia, spôsobeným najväčšími oceliarňami v Poľsku, ktoré boli postavené krátko po vojne v blízkosti mesta. Stojí aj za zmienku, že po vojne sa počet obyvateľov Krakova zvýšil viac  ako dva a pol krát (z približne 300 000 v roku 1945 na približne 700 000 v roku 1980) a stal sa obeťou rýchlej urbanizácie. Bývalé centrum mesta stratilo svoj význam, stalo sa jedným z mnohých častí. Zoznam UNESCO od začiatku kládol dôraz na zodpovednosť a rýchlo sa meniaci kontext fungovania pamiatok z minulosti.  Organizátori  kongresu sa snažili využiť kultúrne dedičstvo pre rozvoj medzinárodného dialógu, prelamovanie hraníc a dotýkanie sa zložitých otázok, ktoré boli často tabu.

Preto nie je náhodou, že koncepcia kultúrneho dedičstva podlieha zmenám ktoré sa odohrávajú v stredoeurópskom živote od roku 1989. Politický zlom a koniec komunizmu, m.in.v Poľsku, umožnil zmeniť spôsob, akým sa dnes pozeráme na minulosť a znovu sa zaoberať otázkou identity poľskej spoločnosti  a jej miesta v súčasných hraniciach  Európy. Znamenal aj ťažký proces prebudovania vzťahov so susedmi.  Až do začiatku 90-tych rokov 20.storočia Poľsko hraničilo s NDR, ZSSR a Československom. Po roku 1991-3 náhle všetkých dovtedajších susedov nahradili nové štáty. Táto nová realita znamenala vybudovať novú úroveň kultúrnej spolupráce a spoločné aktivity. Zároveň to znamenalo neustále objavovať témy, ktoré boli zakázané, zamlčané, skryté a tiché. Pre Poľsko bolo jedným z najdôležitejších a zároveň najviac neprítomných židovské dedičstvo, spomienka na miliónovú komunitu, ktorá žila pri rieke Visłe a stovky rokov bola jedným z najdôležitejších prvkov miestnej kultúry. Ďalšou veľkou neznámou bolo post-nemecké dedičstvo.

Od samého začiatku bol tento nový obsah kultúrneho dedičstva za hranicami jednoduchého, hrdosť budiaceho konceptu pamiatky. Nabádalo nás zaoberať sa konečne novými potrebami, kládlo otázky kontinuity, vyzývalo nás, aby sme sa prihlásili k dedičstvu hodnôt a pamäti. V krajine, kde bola kontinuita historického vývoja často brutálne prerušená, sa otázka dedičstva pohybovala mimo rámca doterajších vzorov a tém verejnej diskusie. Z praktického hľadiska otvorila ďalšiu dôležitú oblasť diskusie, a to, nakoľko pamiatky z minulosti ešte treba chrániť tak, ako to bolo praktizované v minulosti výlučne pracovníkmi ochrany pamiatok, pamiatkármi bez toho, aby sa do procesu reštaurovania a modernizácie prizývali vlastníci a verejnosť. Aby sme zostali pri Poľsku, musíme venovať pozornosť  významu a objemu pojmu nechceného dedičstva. V krajine, kde nemeckí okupanti počas vojny postavili vyhladzovacie tábory, kde v centrách miest prežili významné symboly nemeckého nacionalizmu, kde napokon dôležitým prvkom kultúrneho priestoru zostáva stalinistická  architektúra, Palác kultúry a vedy týčiaci sa nad Varšavou, koncepcia kultúrneho dedičstva nám pomáha nájsť jazyk a vhodné pojmy pre pochopenie reality.

Dedičstvo, kultúrne dedičstvo  preto zohráva a naďalej bude zohrávať ďalšiu, veľmi dôležitú úlohu. Predmety kultúrneho dedičstva aktivujú, neumožňujú spočinutie v pasivite a  ľahostajnosti, sú často predmetom kontroverzií, a preto sa stávajú predmetom verejných  diskusií. Vynucujú si svojou prítomnosťou  dialóg a následne spoločenský konsenzus. Dedičstvo má tiež hospodársky rozmer, objavovanie nových významov a obsahov, ktoré  upútajú pozornosť verejnosti, a to všetko sa premieta do rozvoja odvetvia cestovného ruchu. Objavovanie a skúmanie minulosti, najmä tej málo známej, má  vlastný ľudský rozmer a svoj rozmer konzervátorský. Príchod turistov, najmä veľkých skupín, nie je nikdy neutrálna aktivita pre pamiatky. Navyše, miesta, ktoré sa vymykajú z typického chápania pamiatky, si vyžadujú nekonvenčnejší prístup k ich interpretácii a komunikácie s verejnosťou.

A tak sa pomaly dostávame ku vzťahu medzi ochranou pamiatok a jej organizovaniu. Už veľmi dlho sme presvedčení, že medzi týmito dvoma pojmami môže byť len konflikt. Dnes sa tento prístup mení, účinná starostlivosť o pamiatky a kultúrne dedičstvo si vyžaduje opatrenia na mnohých frontoch, neustálu spoluprácu s verejnosťou, budovanie komunít okolo pamiatok a miest pamäti a zručnejší prístup k interpretácii minulosti. Na tomto mieste by sme si mali položiť otázku o význame a účinnosti tejto našej novej filozofie. Poľsko zaznamenalo v poslednom desaťročí prudký nárast záujmu o kultúrnu činnosť.  V roku 2009 navštívilo poľské múzeá asi 22 miliónov návštevníkov. V roku 2019, tesne pred pandémiou, ich počet už presiahol 40 miliónov. Okrem múzeí boli zaujímavé aj iné formy kultúrnych aktivít, ako sú hudobné, festivalové, divadelné  a iné  podujatia. Každá z týchto oblastí v kultúre má svoj vlastný zásadný vplyv na budovanie živej komunity, vzťahu k susedom a životnému priestoru. Kultúrne dedičstvo je kľúčovým nástrojom, ktorý nám pomáha odhadnúť cesty  vývoja v budúcnosti a formulovanie spoločnej identity,  ale aj hodnotiť konanie spoločnosti  tu a teraz a  premýšľať o tom, čo ešte len príde.

 

Wisniewski

MCK Krakow