Pochybná hodnota za veľa peňazí?

U nás taká obyčaj. Ak si nejaký štátny orgán, politik alebo inštitúcia nevedia rady so svojimi kompetenciami, ak nie sú schopní normálne kompetentne a zodpovedne konať, tak sa zriadi nejaká komisia, ktorá má vec „preskúmať“, „monitorovať“ a v podstate natiahnuť problém v čase a napokon ju „zamiesť pod koberec.“ Asi preto, aby sa nebodaj neprišlo na to, že by mohlo ísť napríklad o trestné činy porušenia funkcie verejného činiteľa alebo o zanedbanie povinností pri správe cudzej veci. Alebo sa zriadi nová inštitúcia. Tak sa stalo, že v duchu náhrady za zrejme nefunkčné častí kontrolného systému v krajine nám pribudol na ministerstve financií útvar Hodnota za peniaze (ÚHP). Ten má svoju „filiálku“ na základe mandátu vlády na revíziu výdavkov v kultúre aj na ministerstve kultúry (tzv. Implementačná jednotka Inštitútu kultúrnej politiky).

Nemá zmysel špekulovať nad tým, prečo k systémovým kontrolným orgánom a inštitúciám musel pribudnúť ďalší „útvar“ s obrovskou mocou. Hodnota za peniaze! Je to nová mantra novej vlády. To je to nové, posvätné, magické slovné spojenie, ktorého opakovaním sa dosahuje v hinduizme sústredenie a u nás to má symbolizovať lepšie hospodárenie s verejnými zdrojmi. Veď všetko nad milión eur má prejsť cez posúdenie ÚHP! Skvelý, avšak nerealizovateľný zámer. Za čo sú teda platení ministri, ministerskí a iní úradníci v štátnej a verejnej službe? Teraz sa môžu alibisticky spoliehať na to, či niečo prejde alebo neprejde cez „expertov“ hodnoty za peniaze. Ak však kontrolné a regulačné inštitúcie a ich ľudia zlyhávajú v existujúcom systéme, nič nezaručí, že ÚHP a jeho ľudia nezlyhávajú tiež, akokoľvek sú vedení ušľachtilými myšlienkami.

Nie je síce jasné, ako chce ÚHP „zvyšovať hodnotu“ v podstate výlučne len na základe vlastných finančných a v podstate „účtovníckych“ prístupov bez potrebných komplexných vedomostí a informácií o posudzovaných oblastiach a projektoch … Ale, veď ktože by sa teraz, v čase rozkvetu „manažmentu“ vo všetkých oblastiach  zaoberal a zaťažoval náročným štúdiom a poznatkami o najlepších riešeniach na svete. Stačí mať, hoci aj podvodom získaného titulu bakalára alebo magistra manažmentu, či iného čerstvého absolventa, k tomu pridať veľké ambície, sebavedomie a hrdú, ľahkú, poznatkami a skúsenosťami nezaťaženú hlavu.

No, nebudem lamentovať! Hoci by som aj na frustráciu a sklamanie mal nárok, lebo vyšlo navnivoč dielo, ktoré je neoddeliteľnou časťou národného kultúrneho dedičstva, ktorému som so spolupracovníkmi venoval vyše desať rokov svojho života.

Tak teda – aká hodnota za peniaze?

Asi pred rokom som dostal na vyjadrenie materiál „Digitalizácia kultúrneho dedičstva v SNK“[1]. Potešilo ma to, pretože za vyše desať rokov som kriticky komentoval babrácku implementáciu projektu digitalizácie v Slovenskej národnej knižnici v Martine.

Potešilo ma to preto, lebo materiál IKP MKSR predstavoval od roku 2012 prvé, nemarketingové, objektívnejšie vecné zhodnotenie národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA), za ktorý v rámci programu OPIS2 zodpovedala Slovenská národná knižnica v Martine.

Po rokoch mojej kritiky, analýz, blogov, statusov napokon samotní nezávislí finanční analytici konštatujú, že projekt digitalizácie v réžii Slovenskej národnej knižnici v Martine je päť krát predražený a zrejme najdrahší na svete, pričom jeho výsledky sú verejne nedostupné. Len potvrdili mne známy fakt. Napriek tomu sa do SNK, a pre jej problematický manažment nalievajú ďalšie milióny eur, ktorých efektívne vynakladanie je prinajmenšom sporné. Plytvanie verejnými zdrojmi na nepreukázateľné „hodnoty“ pokračuje. Asi chýba „politická vôľa“ čokoľvek zmeniť a Ministerstvo kultúry SR naďalej spí!

Materiál mohol byť východiskom pre komplexné zhodnotenie profesionálneho a sociálneho významu digitalizácie a na diskusiu v odbornej komunite a vo verejnosti. Mohol, ale nebol!

Zdá sa, že nad premárnenou príležitosťou za takmer 50 miliónov sa urobila hrubá čiara a teraz – hurá do novej stratégie digitalizácie. MK SR pripravuje novú kampaň digitalizácie bez toho, aby sa posúdili zlyhania SNK v období 2012-2021. Teraz, ako ukazuje koncept „stratégie“ digitalizácie SNK, sa má za ďalšie milióny urobiť to, čo už malo byť za vyše 40 miliónov dávno spravené do roku 2015.

Sú digitálne služby vôbec potrebné?

Bežných ľudí digitalizácia vlastne pramálo zaujíma. Hoci každý by mal rád knihy, noviny, časopisy a iné zdroje najradšej hneď doma v digitálnej forme. Cieľom digitalizácie je, aby obiehali informácie a nie ľudia ! Ale digitálny obsah, získaný v rámci projektu,  je prístupný len v priestoroch SNK, čo je v príkrom rozpore so samotným zmyslom digitalizácie.

V Českej republike Národní knihovna dokázala počas lockdownu bezodplatne sprístupniť celý digitálny fond pre svojich občanov. Sprístupnili ca 200 000 digitálnych dokumentov. Evidovali 6-7 000 prístupov denne a dokázali zabezpečiť ca 1 mil eur ako kompenzáciu autorským zväzom za licencie. Pritom my sme mali na digitalizáciu asi 10 násobne viac financií.

Dôvodov všeobecného nezáujmu kompetentných i investigatívnych novinárov je mnoho:

a)     problém digitalizácie je príliš odborný,

b)     projekt sa realizoval po roku 2012 v rámci systémovej, štátom riadenej korupcie a predražovania,

c)     systém tunelovania a korupcie okolo projektu je neprehľadný,

d)     odbornú úroveň úradníci ani laická verejnosť nevedia posúdiť,

e)     neefektívne minuté financie boli „európske“, nie „naše“,

f)      kontroly si nevšimli, že malo ísť o „národný“ projekt a „národnú“ infraštruktúru a nie o projekt jednej inštitúcie,

g)     kontroly boli len administratívne a formálne a neskúmali profesionálne a sociálne dopady,

h)     súvisiace náklady projekty v Univerzitnej knižnici (digitálny archív) a v Národnom osvetovom centre (Slovakiana) sa „nezapočítavali“ alikvotne do nákladov na projekt v gescii SNK,

i)      celkom sa ignorovali pôvodné ciele a náklady,

j)      Cost benefit analýza projektu sa tiež ignoruje,

k)     SNK vynechala zavedenie masového konzervovania písomného dedičstva (písomné dedičstvo Slovenska sa stráca – porušenie povinností pri správe cudzieho majetku)

l)      SNK v rozpore s projektom z roku 2012 podvodným spôsobom dosiahla merateľné ukazovatele tak, že namiesto kníh digitalizovala články z novín a časopisov,

m)   Atd.

Inštitút kultúrnej politiky MK SR zasahuje

Na jednej strane je zrejmé, že autor komentára z IKP MK SR nie je odborník na digitalizáciu ani na knihovníctvo, informačné systémy, ani písomné dedičstvo, ani kultúrne dedičstvo, archívnictvo, preto nepovažujeme za vhodné robiť podrobný rozbor textu, prípadne korigovať terminologické a iné odborné nepresnosti. Na druhej strane mimoriadne oceňujem finančný rozbor, doloženie výsledkov, ako aj fakt, že komentár nastoľuje kľúčové okruhy, ktoré je vhodné rozpracovať a objektívne vyhodnotiť.

Kľúčové okruhy sú:

1.     Ciele projektu – benefity. Hlavným cieľom projektu mala byť masová priemyselná digitalizácia obsahu knižničných fondov a archívnych fondov a ochrana nosičov informácií (papiera) pred nevyhnutnou degradáciou. Z materiálu IKP som sa dozvedel, že masová digitalizácia sa robiť nemá a že namiesto toho sa mali postaviť depozity! Ide o názorný príklad neznalostí finančných analytikov, subjektivizmu a ignorovania európskych a svetových stratégií digitalizácie. Ďalej IKP tvrdí, že netreba projekt posudzovať podľa oficiálnych cieľom a podľa pôvodnej zmluvy o poskytnutí nenávratného príspevku. To azda predstaviteľ ÚHP očakával, že tí, ktorí projekt po roku 2012 riadili a zbabrali, priznajú, že v každom ohľade zlyhali?

2.     Cena projektu – digitálny tunel. Odborníci 10 rokov pripravujú projekt a štát získa pre SNK na digitalizáciu okolo 200 miliónov eur; Nový minister „zlikviduje“ odborníkov a realizáciu zverí ľuďom, ktorí o projekte nemajú ani potuchy, Ministerstvo kultúry zmení projekt, ale peniaze sa míňajú podľa pôvodného; sociálna a ekonomická efektívnosť projektu sa hodnotí povrchne, na zbabraný a predražený projekt sa zabudne a plánuje sa nová digitalizácia. Ale pravdou je, že si mnohí ľudia zlepšili materiálny a sociálny status.

K čomu vedie takéto počínanie? Výsledkom účtovníckeho nekomplexného prístupu IKP MK SR je okrem iného to, že sa naďalej rozvíja divoká multiplicitná digitalizácia a fragmentované prístupy v rôznych inštitúciách a že tým, napriek želaniu ÚHP, sa výrazne zvyšuje nehospodárne využívanie verejných zdrojov. Písomné kultúrne dedičstvo kvantitatívne a kvalitatívne predstavuje najrozsiahlejšiu a najvýznamnejšiu časť (cca 80 %) kultúrneho dedičstva Slovenska. Pritom je verejnosti nedostatočne dostupné, nedostatočne chránené a nedostatočne využívané. Analytici IKP MK SR túto aktivitu projektu prehliadli alebo nepochopili, nevyhodnotili a tým de facto umožňujú politikom tolerovať nezvratný zánik kritickej časti nášho písomného dedičstva.

Hoci SNK nedosiahla základné ciele v určenom čase v rokoch 2012-2015, čerpá naďalej prostriedky zo štátneho rozpočtu na digitalizáciu tých objektov, ktoré už mali byť hotové v roku 2015.

 Prof. Dušan Katuščák