Prečo chceme, aby sme boli slávni?

Koncom deväťdesiatych rokov bol nitriansky režisér Karol Spišák na divadelnom festivale v zahraničí. Stretol sa so skupinou kultúrnych pracovníkov danej krajiny, ktorí sa ho vypytovali, odkiaľ je. Zo Slovenska, hrdo prehlásil. Slo, Slo…z Ľubľany? Spýtal sa prvý. Nie, blahosklonne odvetil Karol, zo Slo-ven-ska, zdôraznil. Belehrad? Spýtal sa druhý. Nie, nie S-L-O-V-E-N-S-K-O, pritvrdil Karol. Nepočul som, smutne dodal tretí. Slovensko, nahneval sa Karol, Praha!! Jáj, jasné, skvelé…Menzel, Hrabal, Kundera….,Havel, jasné. Potešili sa kultúrnici.

Tento rádoby vtip Karol rád pridával, keď sme sa pustili do naskrze neplodných debát, čo by malo byť urobené, aby sme boli aj my slávni vo svete. My, slovenská kultúra. Aby sme sa vyrovnali a aby sme dobehli českú, maďarskú, poľskú … doplň podľa preferencií.

Ale základnou otázkou je, kto na Slovensku potrebuje, aby sme boli slávni vo svete?

Odpoveď je prostá – slovenská kultúra to potrebuje. Potrebuje ako soľ  konkurenciu, spoluprácu, dialóg s inými kultúrami. Bolo to tak od počiatku kultúrnej histórie slovenského územia a bude to aj naďalej. Veď okrem niektorých mien a projektov, napríklad Matej Krén, ktoré zažiaria, sme ako celok neviditeľní. Sme taký Hopkirk európskej kultúry, ak si ešte niekto spomenie na slávny anglický seriál, v ktorom jeden z detektívov zomrel hneď na začiatku a ako duch pomáhal 45 pokračovaní svojmu kolegovi Randalovi. Preto sa aj jednotlivé talenty ťažko prebíjajú von zo slovenského dvora, uzavretého v nezáujme, rezignácii a pasivite. V tvorení brandingu, imidžu našej krajiny, nech sa to akokoľvek pomenuje, chýba celý jeden dôležitý segment – kultúra. Darmo sme svedkami hodinových tirád o našej výnimočnej prírode a vznešených slov, ktorými oplietame náš folklór, je to len prskavka, ktorá zase o chvíľu zhasne. Môžeme písať do politických programov odseky o kultúrnej diplomacii, ale na  otázku, kto vypracoval a riadi našu kultúrnu politiku v zahraničí a čo o nej vieme, panuje záhadné ticho.

Dlhodobý oficiálny zámer, ktorý vyčítame z Návrhu vecných priorít  výskumu a vývoja, schválený slovenskou vládou v roku 2007 s platnosťou do roku 2015, obsahuje veľké slová: „Cieľom výskumného programu je ukázať, že národná kultúra sa vyvíjala v európskom kontexte a do tohto kontextu a do európskeho vedomia patrí. Vklad Slovenska do európskeho a svetového kultúrneho dedičstva je potrebné intenzívne skúmať a zviditeľniť pre svetovú odbornú a následne aj širšiu verejnosť“. Už z týchto vyjadrení, ako píše Juraj Buzalka (Slovenská ideológia a kríza) vidieť, že ide o „značne zakomplexovaný pohľad na národnú kultúru“.

Musíme sa prezentovať aj preto, aby sme sa zbavili starých komplexov? Nášho ne-mestského životného štýlu? A žiara slávy našej kultúry nám pomôže ozdraviť aj iné segmenty nášho života politikou počnúc a vedou končiac? Problém je v tom, ako podotkol John Fiske, že kultúra je živým a aktívnym procesom. Rozvíja sa len sama zo seba, nedá sa jej naoktrojovať nič zhora, ani nemôže vznikať z politického tlaku vnútra. Kultúra, to sú ľudia a nie priemysel. Potrebuje žičlivú  atmosféru a podporu talentov – to stačí.

A ako posledná odpoveď na vstupnú otázku – slovenská kultúra sa nevyhne fungovaniu v globálnom, posttradičnom svete, ak použijeme Giddensove termíny. Že k  tomu patrí aj krátkodobé zosilnenie lokálneho nacionalizmu, s tým by sme mali počítať. Dokonca aj s tým, že môže s politickou podporou na nejakú dobu dokonca obsadiť hlavný prúd vývozu slovenského umenia do Európy. Tie valašky, halušky, SĽUK. Valašky, halušky, SĽUK. Bez zásadného kultúrneho ohlasu vo svete, len pre krátkodobé uspokojenie neprimeraných osobných ambícií. Ale to prejde.

Zdôrazniť fakt, že zapojenie slovenskej kultúry do európskej je nielen kultúrnym, ale hlavne politických procesom, je nepopulárne, ale pravdivé. Prebiť sa do povedomia zahraničia je politické rozhodnutie. Oznam, že nepatríme, tak ako nás učili 40 rokov, do východnej euroázijskej časti Európy, ktorá sa vysmievala z okcidentálnej (západnej) politiky, ekonomiky i kultúry a budovala svoju vlastnú identitu. Tú, ktorá sa rozpadla už pred rokom 1990 na prach. Prezentovanie slovenskej kultúry v Európe teda znamená zapojenie sa do vtedajšej nepriateľskej zóny a dnes politicky vyžadovanej západnej kultúry. Preto sa treba prestať čudovať a aj rezignovať v údive, že sa na slovenskej kultúrnej scéne plazia zombie predošlej kultúrnej politiky, vyliezajúce z dier. Ako je to možné? Absencia systematického začleňovania slovenskej kultúry do európskej im to umožňuje.

Nájdenie rovnováhy medzi nanovo zhodnotenou kultúrnou minulosťou a novým európskym sebavedomím je pre mnohých kultúrnych bardov bolestivý proces, to treba vidieť a vedieť o tom. Ale pri všetkej citlivosti k nim a nechuti mladej generácie stretnúť sa s nimi v konflikte, nemôžeme spomaľovať proces našej európskej kultúrnej legitimizácie len preto, aby sa niekto necítil vylúčený. Najmä keď si bardi za dlhé roky komunizmu zvykli mať určitú pozíciu a budovali si ju, oficiálne i disidentsky. Mnohí z nich aj preto považujú odkrývanie diel, ktoré boli ničené, intencionálne zabúdané, pálené a skartované, za hrozbu. Nie pre kultúru, ako tvrdia, ale pre seba. Ako ich môžeme zahrnúť do kultúrneho dedičstva bez prekonania tohto konfliktu, najmä keď ešte žijú tí, ktorí tie diela ničili a skrývali?

V tom je aj problém dohody, o ktorej hovorí tak naliehavo náš bývalý veľvyslanec v Ríme Stanislav Vallo. Dohody o tom, čo je z našej kultúrnej minulosti hodnotné, teda dobré a čo nie. Proces selekcie kultúrnych hodnôt závisí od kultúrnej politiky štátu a preto sa musíme zaujímať o to, kto ju tvorí, kto sa len podlizuje  a kto je zase odvrhovaný. Dnes to vyzerá, ako písal Pitirim Sorokin, že všetko je nahádzané bez ladu a skladu na kope, také naše „kultúrne smetisko“, pretože sme „stratili rozlišovaciu schopnosť, čo je rozprávanie a čo len obyčajná vulgarita“. A odpor voči kritickému mysleniu a procesu evaluácie v kultúre je toho dôkazom.

Po roku 1989 sa namiesto starých, už nepotrebných „večných právd“ objavila potreba nových narácií. Aké mýty , aká narácia nastúpila na ich uprázdnené miesto? Tá matičiarska, plná komplexov, oživujúca staré nenávisti k modernite a naháňajúca nových „národných“ nepriateľov po uliciach slovenských miest? Nie, napriek veľkej politickej snahe a financiám z MK, sa neujala ani v kruhoch kultúrnych pracovníkov ani v tvorbe mladých umelcov. Ale nový mýtus potrebujeme. Mýtus slovenskej kultúry ako neoddeliteľnej súčasti tej európskej. On zmobilizuje energiu, tvorivosť, zhodnotí a zinterpretuje, čo bolo a je dobré a čo nie a vytvára podhubie pre nástup konceptuálneho rozmachu. Predstava, že sme európski, je nielen opis skutočnosti vstupu Slovenska do EÚ, teda zodpovedá politickej skutočnosti, ale táto predstava, tento sen aj vytvára novú skutočnosť. Ako píše K. Kowalski v knihe O istote európskeho dedičstva – axiologické úvahy, otvorenie európskeho kultúrneho priestoru je ponukou do transcendentálneho sveta európskych hodnôt. Slovenskou účasťou sa dostávame bližšie k novej interpretácii sveta, ktorý sme doteraz poznali nepriamo a to znamená aj k jeho hierarchii hodnôt a konzekventne aj k tomu, čo je dobré a čo nie v oblasti slovenskej kultúry a umenia. Táto valorizácia našej kultúry zvonku môže byť pre ďalšie generácie umelcov tiež bolestná. Možno preto sa sťahujú do svojich ulít osobne i tematicky a prestávajú sa angažovať v komunitnom kultúrnom živote. Osud Spolku slovenských spisovateľov a slovenského PEN klubu je toho dôkazom. Ale zotrvávanie v ulitách, kde šumenie neexistujúceho mora nahrádza svetlo slnka vonku, nám bráni spoločne prežívať súčasnosť. A tak sa každý snaží prebiť sám, vláčiac za sebou zvyšky ulity na ceste do Prahy alebo iných centier kultúry, kde sa ale rád do kultúrnej komunity zapojí.

Čo my vložíme do tvoriacej sa databázy európskej kultúry, ktorá nebude mať, ako národné kultúry v minulosti, spoločnú veľkú univerzalistickú naráciu, ale bude zložená z mnohých častí a v rôznych kontextoch? To otvára nové možnosti prezentovania kultúry, ale zároveň ju vystavuje hodnoteniu z rôznych uhlov pohľadov, konkurencii a možno aj konfliktu. Rôznorodosť, toto nové slovo, ktoré sa objavuje popri povinnej svojráznosti v koncepte brandingu, vytvorenom na MZV SR skupinou pod vedením Vladimíra Taliana, je vlastne tou najväčšou zmenou, ktorú navrhujú. Podobnú zmenu priniesol aj pôvodný projekt  EHMK Košice, ale  bol zahlušený hneď na začiatku. Nie je náhoda, že práve tieto tendencie predstavovania Slovenska ako rôznorodého kultúrneho priestoru narážajú na zástancov tzv. tradičných narácií jasne komunisticko-romantického pôvodu. Odmietnutie medzicivilizačných stretnutí v priestore dnešného Slovenska a odmietanie výskumu vplyvu iných kultúr na našu, stále pretrváva v podobe neustálej snahy čistenia našej kultúry od tých „iných“.

Ale bez systému, premysleného a moderného, prezentovania slovenskej kultúry v zahraničí, bez angažovania tých najlepších umelcov v európskom dialógu, zostaneme neviditeľní v tme a tichu.  To, že máme ministerstvo kultúry ako súčasť vlády, je jasným signálom, že slovenská vláda má zodpovednosť za veci kultúry u nás. Ale múry ministerstva a jeho zriedkavé zahraničné aktivity sú tiež akousi ulitou, v ktorej sa nachádza. Chýba nám koordinácia kultúrnych aktivít na úrovni štátnej i lokálnej. Nemáme inštitúcie, do ktorých by s radosťou a hrdosťou vstupovali nielen úradníci, ale rôzni partneri a sponzori. Nehovoriac o tom, že sme ani nezačali debaty o kvalite umeleckého zázemia na Slovensku.

Máme 6 kultúrnych inštitútov v zahraničí v čase, keď sa rakúske už dávno zmenili na kultúrne fóra, ktoré prinášajú nové myšlienky a nie nové štruktúry. Ktoré spoločne koordinujú veľké projekty a spoločné série projektov, naviazaných na seba. Ktoré už neprezentujú kultúru, ale organizujú dialóg s inými kultúrami. Sú už na inom pobreží a v iných vodách.

Poslednou otázkou, na ktorú by sme si mali odpovedať, je: Kto sa podujme tejto  ikonoklasitickej (obrazoboreckej) funkcie. Kto zaútočí na bašty starých štruktúr a odnaučí kultúrnych ľudí klaňať sa pred vrchnosťou? Kto sa stotožní s dnešnou imagináciou moderného Slováka? Nebudeme predsa predstierať, že máme sily a talenty na organizovanie  permanentných úžasných kultúrnych show. Nemáme ani na Bachtinove „karnevaly“. Niekto povie bohužiaľ, niekto sa poteší a zalezie do svojej izbičky ku knihám. To nie sú tí, ktorí predložia dlhodobý projekt modernizácie myslenia a konania v kultúre. A konečne zmenia našu:

-          orientáciu na pozíciu v niektorých susedných kultúrach,

-          orientáciu (doteraz bezzubú) na komerciu, napríklad kultúrnu turistiku,

-          orientáciu (neexistujúcu) na inštitúcie v zahraničí – univerzity, kultúrne inštitúcie, nadácie,

-          orientáciu (slabú) na získavanie finančných partnerov v zahraničí.

Vyzerá to skoro ako čakanie na slovenského Godota. Ale čo keby sme začali čakať na ministrov kultúry ako boli Malraux, Lang, alebo pani Lee. A oni prišli a ich stopy sú viditeľné dodnes. Netreba prepadať pesimizmu. Oni existujú, len či trafia k nám. A ak trafia, či ich, šokovaní zmenami, nevyhodíme.

A to je vlastne tá kľúčová otázka, na ktorú si musí každý z nás odpovedať sám.

Magdaléna Vášaryová