Reakcia na Marekovu akciu

Marek Adamov, riaditeľ kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie a Novej synagógy, v máji tohto roka absolvoval mesačný cyklovýlet. Na tom by nebolo nič nadľudské, (aj keď klobúk dolu za tých našlapaných 1798 km), pokiaľ by jeho bicyklovanie nemalo vyšší zmysel ako len prospech pre jeho kardiovaskulárny systém. Marek Adamov svoju cestu naplánoval a spojil s návštevou najrôznejších nezriaďovaných kultúrnych inštitúcií, vo výsledku čoho vznikne správa pre nás všetkých, ktorí bicykle nemáme alebo sme si netrúfli tento stav (pre istotu a pokoj v duši) mapovať. O svojich zážitkoch už Marek rozprával mnohým denníkom či blogerom. Tieto mediálne výstupy si môžete pozriet tu https://mloki.sk/marek-adamov-silny-kontakt-so-zivotom/ alebo tu https://dennikn.sk/2398790/mesiac-ide-na-bicykli-okolo-slovenska-aby-navstivil-vsetky-kulturne-centra-je-to-zivotny-zazitok-hovori-marek-adamov/. Dôvodov prečo sa my, vo Via Cultura, k tejto téme opäť vraciame je viac. Predovšetkým by sme aj my radi vyjadrili obdiv a poďakovanie za snahy, ktoré Marek dlhodobo robí a napĺňa vo svojom severnom regióne, na periférii centra, ako to sám označil v rozhovore vyššie, za jeho vecný a mentálne triezvy úsudok voči zúčastneným inštitúciám, a v neposlednom rade by sme chceli reagovať na jeho rozpravu v rámci diskusie na bratislavskom hrade v auguste tohto roka s názvom CykloKulTúra: ďalšie kilometre?, ktorú organizoval Divadelný ústav a ktorého spovedníčkou bola jeho riaditeľka, p. Vladislava Fekete.

Osobne sme sa diskusie zúčastnili a vypočuli si, konečne nie len sprostredkovane skrze médiá, ale face-to-face kade Marek prešiel, čo videl a zažil na svojich kultúrnych cyklopotulkách. Pre tých, ktorí ste túto možnosť nemali vám popíšeme situáciu ihneď po príchode do sály, kde sa diskusia konala.

Marek inštaluje a prepája svoj počítač s obrazovkou, usudzujeme, že tam budú obrázky z jeho ciest, a zľahka konverzuje s prítomnými, ktorí prišli skôr. Neformálne. Ostatne, ako vždy s Marekom. Keď sa sála zaplní, začína diskusné fórum a pani Fekete víta publikum a vzácnu návštevu zo Žiliny (pozn. Marek prišiel vlakom a na bicykli). Uhladene kladené otázky smerujúce k hosťovi jemne narúša výraz spytovaného. Akýsi zamyslený (priam až ignorujúci pohľad či pohľad do prázdna) v nás vyvoláva pocit, že odpoveď bude stáť za to. Táto na pohľad absurdná situácia však nie je ničím ojedinelá. Marek Adamov je známy svojou neformálnosťou a normálnosťou bežných dní, ktorú si zachováva vo väčšine prípadov naprieč regiónmi či rôznorodosťou hosťujúcich. Tento prejav v žiadnom prípade nevnímajte urážlivo ani dehonestujúco. Jeho správanie je iba odrazom jeho osobnosti, skúseností a neľahkých situácií v kultúre a umení, v ktorých profesne  pôsobí. Odpovede však na seba nenechali dlho čakať a tak s ľahkosťou, aká je Marekovi blízka, odpovedá. Odpovedá na motivácie, ktoré ho k ceste viedli a otvorene priznáva, že jedným z impulzov bolo aj pandemické čerpanie podporných dotácií z FPU pre ľudí pracujúcich v kultúre. Napísal projekt, ktorý považoval za dobrý a príjemný, a aj v prípade zamietnutia jeho žiadosti fondom ho zrealizuje, prinajmenšom si aspoň zašportuje. Na jeho samotné prekvapenie bol projekt CykloKulTúry podporený. Úvodný úľak z toho, že projekt teraz už chtiac-nechtiac musel zrealizovať, prišlo nadšenie, plánovanie a v priestoroch bratislavského hradu aj úsmevný chichot z publika na Marekove grimasy, ktoré opisujúc situáciu prechádzali jeho tvárou. Postupom času diskusia prešla na vážnejšiu nôtu a to k opisom stavov kultúrnych inštitúcií, ktoré navštívil. Mimo verbálnych opisov sme aj my, sediaci v sále, mali možnosť sa aspoň čiastočne preniesť do ostatných častí Slovenska cez zobrazované fotografie. A to bol pre nás veľmi silný moment. Z fotografií sme videli v akom reálne (biednom) stave sú naše kultúrne “domy”, a ešte umocnené umením fotografa – samotným Marekom, ktorého cieľom nebolo fotiť nablýskané sály, spoločné a reprezentatívne priestory, ale najmä zázemia a podmienky v ktorých naši kolegovia pracujú. Informácie, ktoré sa podarili Marekovi získať, by pri všetkej úcte, nezískal žiadny administratívny pracovník zamestnaný v štátnej správe v snahe dokumentovať aktuálny stav nášho kultúrneho zázemia. A Marek nám aj vysvetlil prečo. Nie je to raketová veda, ale sedliacky rozum, ktorý o ľuďoch veľa prezradí a to, že s otvorenými kartami hráte iba s človekom, ktorému dôverujete. Marek je natoľko etablovaným v komunite umelcov či kultúrnych manažérov, že za jeho činmi a otázkami nie je potrebné hľadať vedľajší úmysel či pochybnosti, ale úprimnú snahu niečo zmeniť a meniť k lepšiemu. Za všetko predsa hovoria jeho viac ako dvadsaťročné výsledky práce v Žiline i mimo nej. Tak či onak sme sa dozvedeli zase o niečo viac, ako sme už vedeli, potvrdili si naše predikcie a žiaľ aj s hrôzou zistili, čo všetko ešte musíme absolvovať, aby sme sa dorovnali tak ospevovanému Západu. A keďže Marekov výlet tak krásne zapadol do tohto čísla Kultúrneho kyslíka, rozhodli sme sa, aj keď s odstupom času, na jeho “cykloakciu” reagovať a odprezentovať aj cez jeho príbeh našu tohtomesačnú tému – dôležitosť decentralizácie a delegovania moci na nižšie stupne riadenia, pretože je dôležité nevnímať len centrum centra a jeho najtesnejšie periférie, ale práve tie malé obce, komunity v údoliach a mimo hlavných ťahov. Pretože tam tkvie kultúra regiónov a najväčší potenciál na ďalší kultúrny (moderne dnes aj civilizačný) rozvoj.

Iveta Konýčková