Regionalizmus a jeho vplyv na tvorbu vo vidieckom prostredí

Ing. Filip Bránický

Regionalizmus ako architektonický smer vzniká v 60. rokoch 20 storočia ako odpoveď na pretrvávajúci internacionálny štýl. Problematika slohov a štýlov 20. storočia v architektúre je veľmi komplexná, veľmi zjednodušenou formou sa dá opísať nasledovným spôsobom.

Začiatkom 20. storočia sa začali objavovať rôzne nové umelecké či filozofické prúdy všeobecne nazývané pojmom moderna. Tento myšlienkový smer zasiahol architektonickú tvorbu všetkých mierok a postupne sa dostával pod kožu množstvu architektov, investorov či staviteľov. Priniesol úplne nové možnosti, bol racionálny a logický. Menej je viac a forma nasleduje funkciu. Ornament je zločin a dom je stroj na bývanie. V duchu týchto a mnohých ďalších vyjadrení známych a významných architektov sa modernistické premýšľanie stalo internacionálnym štýlom, ktorý bol generický, univerzálny a mohol byť použitý všade na svete, bez ohľadu na kontext. Budovy boli jednoduché, prísne funkčné a bez komplikovaného detailu. Očisťovali sa od všetkých foriem ornamentu až k ich samotnej tektonickej podstate. Po istom čase dominancie tohoto mainstreamu si však začali ľudia uvedomovať, že je pre nich príliš nudný. S odpoveďou na tento stav prišila postmoderna, ktorá hlásala presný opak. Ornament sa začal oslavovať ako prvok, bez ktorého architektúra nemôže existovať. Dekór sa používal ako hlavný výrazový prostriedok. Miešali sa slohy a štýly rôznych období. Výsledkom tohto javu bola chaotická, farebná a náladová stavebná substancia rôznych materiálov, mierok a proporcií, pôsobila však veľmi lacným dojmom. Preto trvala len krátke obdobie. V 60. rokoch 20. storočia sa rodí myšlienkový smer – regionalizmus, medzi ktorého zakladateľov patria mená ako Peter Pásztor, Luis Barragán či Imre Makovecz. Všetci títo sa snažili architektúru prispôsobiť miestnym podmienkam a hľadali prieniky v predošlých extrémnych prúdoch.

Odkaz regionalizmu nachádzame v tvorbe mnohých architektov aj v súčasnosti. Architektonické diela tohto myšlienkového smeru reflektujú kultúru a tradíciu regiónu od urbánneho osadenia cez architektonický návrh až po voľbu materiálu a konštrukčný detail. Pracuje sa s pojmami regionálna identita, tradícia a genius locci. Dalo by sa povedať, že vo vidieckom prostredí alebo pri tvorbe v krajine sa regionalizmus stáva esenciálnou zložkou a východiskovým smerom. Vidiek je totiž priestor, ktorý nie je súčasťou mestského osídlenia. Dediny, osady alebo samoty a krajina, v ktorej ležia, sú dokopy veľmi úzko späté. Sídla sa vyznačujú nízko podlažnou zástavbou rodinných domov s absenciou parteru. Rodinné domy majú svoju hospodársku časť, kde sa ešte prednedávnom nachádzala prvovýroba. Dnes slúžia skôr na relax, chod domácnosti a obrábanie záhrady. Architektúra v takomto prostredí má prevažne príjemne ľudskú mierku. V našich končinách prešiel vidiek v 20. storočí mnohými premenami stavebnej substancie. Koniec 19. storočia bol charakteristický  tradičnou architektúrou a prirodzeným spôsobom stavania. V každej dedine sa nachádzal miestny tesár – remeselník, ktorý mal svoj rukopis a vtláčal ho do svojho bezprostredného prostredia. Tento jav spôsobil väčšie či menšie odchýlky v stavebných tvaroch a metódach na úrovni mikroregiónov, ba dokonca samotných sídel. Pojem regionálna identita nejestvoval, ale predsa bol všadeprítomný. Obydlia mali spoločné prvky, spolu vytvárali harmonizovaný celok. Použitý materiál pochádzal z blízkeho okolia. Postupne sa techniky zdokonaľovali, z jednopriestorových dreveničiek sa stávali troj a viac priestorové domy s pavlačou. V medzivojnovom období sa začali tieto archetypálne formy citovať do stavieb z pevného stavebného materiálu, ale stále v sebe niesli ideu historického a geografického kontextu. Tento prirodzený vývoj však zastavila vlna socializmu. Ako každý diktátorský režim, aj tento sa snažil spoločnosť meniť prostredníctvom architektúry. V najlepšej snahe o zavedenie hygienického štandardu, otvorenia možností dispozície a sprístupnenie podkrovia sa zaviedla silná typovosť viacgeneračných rodinných domov často priveľkých objemov a výšok. Generické domy s manzardou a domy typu štvorec sa objavili vo všetkých sídlach menších či väčších a stoja tam dodnes. Osadzovali sa bez kontextu, často krát priamo medzi jednopodlažné drevené zruby. Týmto spôsobom v pomerne krátkom čase ľudová tradičná architektúra zanikla, v lepšom prípade sa presunula do skanzenov. Po nežnej revolúcií sa tomuto stavu príliš nepomohlo. Frustrácia z predošlého režimu sa pretavila citeľne aj do architektúry obydlí. Návrat k stavebným tradíciám sa nekonal. Obyvatelia nielen na vidieku podľahli všetkému novému a trendovému, čo videli alebo zažili v zahraničných krajinách. Nefungujúce regulácie alebo nevôľa občanov tie jestvujúce dodržiavať spôsobila ešte silnejšiu devastáciu vidieckej krajiny. A tak na jednom kilometri štvorcovom dnes vidíme toskánsku vilku, kanadský zrub, funkcionalistický dom alebo bangladéšsky bungalov. Pomedzi to sa mihne viktoriánsky dom spolu s barokovým susedom a domom pripomínajúcim zámok. Toto priehrštie tvarov, proporcií a mierok je podčiarknuté nemenej dôležitým farebným žiarivým spektrom. Obecné pravidlo inakosti je dodržiavané precízne a bez kompromisov. Dalo by sa povedať, že do takéhoto kontextu sa dá vstupovať naozaj rôzne. Kde tu však ešte chátra neobývaná tradičná zrubová drevenica na kamennej podmurovke alebo neobnovená plátennícka kúria, pre obyčajného človeka pôsobiaca častokrát skôr odpudivo. A práve tieto zrnká múdrosti našich predkov sú nesmierne dôležité pre znovu oživenie tradičnej regionálnej identity. Skúmanie tvarov, pomerov proporcií a technológií v jednotlivých regiónoch je esenciou prístupu k novej tvorbe architektúr v krajine.

Navracanie sa k tradíciám je v súčasnosti neutíchajúcim globálnym trendom, a to nie len v architektúre. Vidíme množstvo realizovaných diel, silno pripomínajúcich stodoly a humienka či tradičné archetypy obydlia. Je však dôležité nespadať do akejsi pseudo-tradičnej tvorby, kedy prvky použité na novej budove nemajú s regiónom žiadnu spojitosť. Na našom území sa nachádza niekoľko špecifických regiónov, ktoré sa od seba odlišujú v menšej alebo vo väčšej miere, osadením stavby, dispozičným programom či konštrukčným detailom. Každý región má predsa svoju vlastnú kultúrnu vyspelosť, vplyvy, ktoré naň pôsobili v minulosti, iné typografické a geomorfologické charakteristiky. Tieto faktory je dôležité poznať, aby mohla v jednotlivých regiónoch vznikať   nová  architektúra, čerpajúca zo špecifík odlišnosti, vyplývajúcich z klímy či už spomínanej geomorfológie terénu.  Nepochopenie zmyslu zaužívaného prvku v danom kontexte môže viesť k diskomfortu obyvateľa, nefunkčnosti a iným poruchám.

Regionalizmus má veľmi podstatný vplyv na tvorbu vo vidieckom prostredí, jeho metódy sú navrhovaniu v krajine vlastné a blízke. Vie byť  inšpiráciou v mnohých aspektoch budovaného diela. Otázkou ostáva, aké množstvo  poznatkov môžu výskumníci získať   pri tak málo zachovaných  fragmentoch regionálnej architektúry. O zistených faktoch je  vhodné oboznamovať   laickú aj  odbornú verejnosť. Často sa jedná o nepísané  pravidlá  a múdrosti, ktoré boli v obdobiach silných režimov programovo zotierané. Ich opätovné spoznávanie nám pomáha   obnovovať vlastnú stratenú identitu prostredníctvom uplatňovania tradičných princípov stavania . V takto vytvorených artikulovaných prostrediach sa budú  nasledujúce generácie určite cítiť lepšie a oveľa sebavedomejšie. V prostredí kde nachádzame svoje korene sa totiž každý cíti dobre, lebo má pocit že je doma …