ROZHOVOR PRE KULTÚRNY KYSLÍK S JÁNOM BAHNOM

Vo svojej knihe píšete: „Architektúra je beh na dlhé trate“. Aké rozdiely vnímate u seba na začiatku tohto behu a dnes vo vašom pohľade na architektúru?

JB Teraz by som napísal, že „Architektúra je nekonečný príbeh“, alebo „Never ending Story“. Tvorivý architekt je posadnutý architektonickým videním sveta na celý život. Mladý architekt väčšinou verí, že čo sa naučil v škole a hlavne čo vyznáva na konci štúdia a v období vstupu do praxe, je to pravé a jediné. Je to silné obdobie formovania osobnosti. V časoch môjho štúdia, v šťastných šesťdesiatych rokoch, sa o potrebe ochrany modernej architektúry ešte vôbec nehovorilo. V časoch moderny sa rekonštrukcie vôbec nenosili, pretože moderna sa práve vtedy realizovala. Moderna chcela zmeniť svet. Koncom šesťdesiatych rokov sa ľudstvu otvárali obzory vesmírnych letov. V architektúre sa to odrazilo v hi-tech utópiách, ktoré vrcholili realizáciou Centra Pompidou v Paríži a projektoch Archigramu. Aj naša generácia zažila tento hi-tech boom v projektoch a realizáciách interiérov.

Táto šťastná epizóda skončila príchodom „osloboditeľov“ a nástupom normalizácie. V dvoch desaťročiach od roku 1970 do roku 1989 sa naša architektúra oficiálne podriaďovala jednotnej línii socialistického bloku. Táto „normalizačná moderna“ je charakteristická monumentalitou, dokumentujúcou schopnosť režimu vyrovnať sa kapitalistickej architektúre. Viď zjazdový palác – Dom ROH či Hotel Forum a aj Petržalku. Po spoločenských zmenách nastúpilo veľké nebezpečenstvo pre architektúru vo forme konzumu a biznisu. Takže ako sme vtedy bojovali proti ideológii, dnes musíme architektúru brániť proti sofistikovanejšiemu nepriateľovi.

V dnešnej dobe sa začínajú rozvíjať snahy o záchranu budov 20. storočia a čoraz viac sa diskutuje o možnostiach a spoločenskej potrebe ich zaradenia medzi NKP a tým pádom ochranu pamiatkovým zákonom. Je podľa Vás tlak, ktorý sa v tejto problematike vyvíja, dostatočný?

JB Moderna zostarla. Má už sto rokov, takže sa stáva prirodzeným objektom ochranárskeho záujmu. Klasická a medzivojnová moderna je už zhodnotená. K nej má najbližšie moderna šesťdesiatych rokov. Z trochu iného uhla je u nás potrebné hodnotiť „normalizačnú modernu“. Vyzdvihovanie kvalít moderných stavieb a ich popularizácia pomáha v boji s rýchlokvasenými developermi. To, či prežije určitý objekt, je dosť individuálne. Niektoré domy majú šťastie, že presvedčia verejnosť o svojej kvalite, o tom, že sú reprezentantom doby alebo jednoducho sú použiteľné aj pre nových užívateľov. Pamiatková ochrana má aj určitú nevýhodu v umŕtvení objektu. Preto sa zápis do zoznamu hodí pre sakrálne, kultúrne stavby alebo menšie obytné objekty. Zložitejšie je to pri stavbách obchodu a cestovného ruchu. My ako mladý národ s prevládajúcim novým stavebným fondom, kde prevládajú paneláky, potrebujeme budovať kultúrne mestské prostredie, kde sa vrstvia objekty z rôznych období. Do takto vrstveného mesta patria historické a aj dobré objekty z rôznych medziobdobí a období moderny.

Potrebujeme ochrániť toto mladé dedičstvo pred bezhraničnou výstavbou developerov, čiže nezničiť ho, alebo si môžeme povedať, že spoločnosť konečne dozrela a chápe hodnoty tejto architektúry?

JB O dozretej spoločnosti by som u nás ešte nehovoril. Vzťah k histórii sa buduje desaťročia. Naša spoločnosť je mladá a nezrelá. Prví architekti vyšli u nás zo školy v roku 1952. Máme jedno malé veľkomesto, ktoré zápasí s množstvom problémov. V histórii sme mali niekoľko krásnych banských i obchodných miest na Strednom Slovensku a na Spiši, kde sa rozvíjala mestská kultúra. My sme však boli prevládajúco poľnohospodárska krajina s menšími mestami, dnes obkolesenými monumentálnymi sídliskami, ktorých máme asi najviac v Európe na počet obyvateľov. Naši obyvatelia, vyrastajúci v panelových sídliskách, nemajú prirodzene od detstva zažité kultúrno-historické prostredie. Preto je potrebné našich ľudí učiť o ochrane hmotného kultúrneho dedičstva, či už historického, prírodného a aj moderného.

Mladšia generácia, ktorá vnímala výstavbu sídlisk ako deti, dnes sú z nich mladí ľudia v produktívnom veku, má túto architektúru spojenú s množstvom spomienok. Sú to pre nich spomienkové hodnoty. Aké ich dôležité architektonické hodnoty by ste vyzdvihli?

JB Mladá generácia sa aktivizuje pri záchrane objektov z minulého obdobia. Je ťažko presviedčať niekoho, kto prežil detstvo v Petržalke, že to bolo nedôstojné prostredie. To je, ako by ste im tvrdili, že nežili šťastne. Obyvateľom nemôžeme brať ich spomienky, ale fakt, že to bola králikáreň s uniformitou, stereotypom a aj kriminalitou, je známy. Celosvetovo sú nedostatky takéhoto megasídliska kritizované. Sú o tom knihy od svetových autorov už od šesťdesiatych rokov.

U nás sa stala výstavba sídlisk ideologickou prestížnou úlohou minulého režimu, ktorý sme predsa odsúdili. Teraz sa divím mladým teoretikom, ktorí sa snažia objavovať čaro týchto monštróznych štvrtí. Táto stereotypná architektúra vychovala milióny pasívnych a ideologicky spracovaných obyvateľov. Svoju kvalitu si udržali menšie sídliská ako Februárka, Štrkovec a možno Karlova Ves. Tu sa na začiatku výstavby sídlisk ešte aplikovali idealizované idey moderného bývania. Tie je vhodné chrániť a s citom dotvárať. Chrániť ako vzácne prípady vývoja sociálneho bývania musíme aj dobré príklady z medzivojnového obdobia, ako sú Nová doba i Unitas.

Na jednej strane ste aj autorom viacerých objektov ( napr. Dom odievania v Bratislave), na druhej strane ste do niektorých vstúpili ako autor rekonštrukcie ( Stanica Propeler, Objekt Metropol, Obchodný Dom Dunaj a Pionier….). Ktorá úloha bola pre vás náročnejšia?

JB Dom odievania vznikal ideove v rokoch 1974-75. Vtedy začali moje prvé pokusy o záchranu južného bloku Námestia SNP. Dom odievania bol odpoveďou na zástavbu prieluky medzi eklektickou budovou Tatra Banky a funkcionalistickým Obchodným domom Dunaj.
Presklená reliéfna fasáda nekonkurovala žiadnej fasáde a bola živým organizmom aj vo vzťahu k exteriéru. Reflexie protiľahlej barokovej fasády boli vtedy novinkou v pôsobení architektúry.
Súčasne tu prebiehal boj nás architektov s ministerstvom a riaditeľom, ktorí chceli zbúrať Obchodný dom Dunaj. Témou tohoročného Bienále architektúry v Benátkach ako najväčšej prehliadky architektúry je „Reporting from the Front“. Architektúra je pri presadzovaní svojich ideí permanentne v boji, tak, ako to interpretuje tohoročný kurátor bienále a nositeľ Pritzkerovej ceny Alejandro Aravena z Chile. V minulom režime sme bojovali proti ideológii a dnes proti ľudskej blbosti a chamtivosti.

Prvá moja uvedomelá rekonštrukcia moderny bola zastávka Propeleru pri Dunaji v roku 1986. Tam si chceli Reštaurácie a jedálne nadstavať strechu vo forme koliby. To sme našťastie zastavili a dotvorili sme objekt v Bellušovom duchu. V tých rokoch sa ešte len začínalo dvíhať hnutie za ochranu našej medzivojnovej moderny DOCOMOMO. Potom od začiatku deväťdesiatych rokov sme rekonštruovali viaceré významné pamiatky moderny. Z nich je asi najvzácnejšia bývalá Mestská sporiteľňa na Námestí SNP od Juraja Tvarožka. Bola to pre mňa výzva rekonštruovať túto stavbu v zložitom historickom prostredí.

Dom odievania spolu s bývalým OD Dunaj sa v súčasnosti začína vo viacerých svojich častiach meniť na kultúrne centrá. Myslíte si, že je to dobrá cesta, ako zhodnotiť ich potenciál?

JB Súčasné mestské centrum by nemalo byť iba obchodné, monofunkčné ako v minulom storočí. Malo by sa transformovať na multifunkčný komplex aj s kultúrnymi funkciami. To je problém areálu Kamenného námestia, ktorého premenu, dostavbu či nadstavbu so zmenou funkcií nechce pôvodný autor pripustiť. Poznám ten komplex veľmi dobre. Pracoval som na tomto projekte. Ešte doteraz sú tam izby v hoteli a interiér, ktoré som kreslil. Nie je možné takýto veľký komplex bez úprav umŕtviť v centre mesta ako nedotknuteľnú pamiatku. Doteraz to vytvára patovú situáciu. Verím, že je možné nájsť cestu tvorivej rekonštrukcie a dostavby pri zachovaní väčšiny objektov reprezentujúcich architektúru šesťdesiatych rokov. Komerčná architektúra je založená na aktualizácii a premenách. Aj slávny obchodný dom KDW v Berlíne sa momentálne totálne prestavuje. Premena funkcií v Dome odievania je vykonávaná postupne, bez väčších zásahov. Dom je stavaný dosť univerzálne, takže umožňuje premeny funkcií. Kultúrna funkcia prináša do centra mesta život. Sledujeme tento proces premeny. Väčšie koncepčné zásahy do objektu autorsky konzultujeme. Už sme spolupracovali aj pri väčších pokusoch o prefasádovanie, využitie suterénov a striech. Ale nič sa zatiaľ neudialo.

Zásadnou otázkou, o ktorej sa ešte nevedie diskusia, je ochrana interiérov. Dnes sme dospeli k tomu, že sa do mnohých kvalitných interiérových diel vstupuje úplne laicky, prípadne sa nahrádzajú lacno a narýchlo nakúpeným nábytkom. Mnohé preto zanikli, alebo sú na pokraji svojho fyzického zániku. Máte nejaký nápad ako vyriešiť tento problém, napríklad Váš vládny salónik na letisku, prípadne ďalšie interiéry bánk?

JB Postavenie interiéru vo vzťahu k architektúre sa v súčasnosti zmenilo hlavne v developerskom systéme organizovania výstavby. V prenajímaných priestoroch si organizuje zariadenie podnájomník často na kratšiu dobu. Súčasný život je rýchly. Menia sa aj požiadavky na využívanie budov a na ich zariadenie. Interiér je súčasťou módnych trendov a v minulom režime bol exkluzívnou disciplínou. Aj prístup architektov k vytváraniu vnútorných priestorov je rozdielny. Sú architekti skulpturalisti, ktorí budujú hmoty. Sú architekti, ktorí tvoria priestory či už v budove alebo v meste. Ja sa radím skôr k tejto skupine. Už pri tvorbe konceptu komponujem priestory vo vnútri budov za sebou. Produktom je to imaginárne prázdno vo vnútri hmôt. Teda priestor , kde sa odohráva život. Moderna riešila objekty autorsky komplexne a potom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, kedy upadala kvalita stavieb, bol interiér subdisciplínou, kde bolo možné realizovať kvalitnejšie svoje idey. Boli to často samostatné fragmenty v rekonštrukciách. Nazvali sme to „takzvané vložené interiéry“. Takým bol aj vládny salónik či interiéry odletových hál.

Aj osudy bankových interiérov sú v súčasnosti krátkodobé. Zažili sme rôzne filozofie bankárov v súvislosti s ich interiérmi. Jeden poznatok je pre mňa sklamaním. Západní a svetoví bankári neprišli k nám budovať krásne banky, ale pri najnižších nákladoch zarobiť čo najviac.

Takže aj u takýchto významných budovách je ťažko predpokladať, že banka zotrvá na pôvodných interiéroch, keď sa menia technológie a prevádzka. Akurát u Tvarožkovej sporiteľni zatiaľ zostali zachované pultové zostavy, pretože je to súčasť pamiatky.

Obchodný dom Ružinov bol svojho času priekopníkom postmodernej architektúry. Aké pocity má autor, keď mu zničia dielo?

JB Prerábanie a ničenie nášho diela prebiehalo postupne vo viacerých fázach v priebehu pár rokov. Mladý developer za pomoci Duckého sprivatizoval obchodný dom. Postupne sme upravovali podlažia a do haly dostavali banku. Pokračovalo to veľkorysým zámerom vybudovania nového obchodného centra, ktorého súčasťou mal byť aj rekonštruovaný obchodný dom. Toto centrum projektoval architekt z Prahy, môj priateľ. Riešili sme ako jeho súčasť aj pôvodný obchodný dom.
Stále to bolo v poriadku. Až keď to developer prehnal so svojou megalomániou a žiadna banka mu nechcela dať úver, začali problémy. Ledva nám vyplatil projekty a rozhodol sa začať stavbu so stavebnou firmou búraním pôvodného domu a výkopmi. Stavebnej firme neplatil a len sľuboval. Dostal sa do finančných problémov a vybúraná stavba stojí dodnes ako memento. Teraz by sme možno mali šancu s dobrým právnikom vysúdiť niečo za poškodenie nášho mena. Osudy stavieb sú ale nepredvídateľné. Vo vojne sú víťazstvá i prehry.

Ktoré zo svojich diel považujete za najvydarenejšie ?

JB Na túto obligátnu otázku môžem odpovedať skôr vymenovaním diel, na ktoré si rád spomínam. Boli to väčšinou realizácie, kde ideálne spolupracovali traja najdôležitejší partneri – investor, dodávateľ a my architekti. V takomto prípade väčšinou vzniklo dobré dielo. Šťastným krokom do veľkého sveta architektúry bola pre mňa spolupráca s mojim profesorom Vilhanom hneď po skončení VŠVU v roku 1971. Normalizačná doba nám zavrela hranice. Nemohol som odísť študovať na Akadémiu do Hamburgu, tak sme sa zavreli do ateliérov a kreslili. Vládny salónik vznikal v závetrí a bol experimentom, ktorý prijali nevediac, že je to kapitalistická ideová intervencia, aj najvyšší predstavitelia. Zišla sa tam správna partia a vďaka ústretovosti vedenia letky a Slovenského múzea designu sa podarilo realizovať aj jeho záchranu a prevezenie do depozitov múzea. Salónik zažil po rokoch veľkú medzinárodnú publicitu. Teoretici vo Wallpaperi v ňom objavili inšpirácie z utópií Tarkovského či Kubricka.

V tajomnej atmosfére vznikli aj postmodernistické portály v Ružinove. Oficiálni partneri z ministerstva netušili, čo sa tam chystá.. Nakoniec to tiež prijali. Experimentovať bolo v období normalizácie možné skôr v ústraní. Krásne spomienky mám na banku v Čadci. Po páde Pražskej jari odvolaný riaditeľ chcel ukázať Bratislavčanom, že on dokáže postaviť banku. S našou pomocou sa to aj podarilo. Bola to vtedy oceňovaná, najkrajšia banka na Slovensku. Nadviazala ideove na Wagnerove a Holleinove bankové haly. Tiež stojí mimo hlavného mesta. Jej interiér sa nám podarilo čiastočne zachrániť. O dva týždne sme zmeškali demontáž interiéru banky v Žiline, keď sme navštívili generálneho riaditeľa VÚB vo veci záchrany interiérov bánk. Nezabudnuteľné spomienky mám na Centrálu VÚB, ktorá bola kompletne realizovaná za tri roky bez reklamácií a slúži dodnes. Autorsky tam spolupracujeme na jej údržbe dodnes. Rád by som dokončil Kultúrne centrum pri synagóge v Leviciach. Úspešne pokračujeme pri postupnej rekonštrukcii Farmaceutickej fakulty v Bratislave. Je to jedna z posledných stavieb profesora Karfíka zo začiatku šesťdesiatych rokov.

Vrátili ste sa z Berlína a Wismaru, kde ste otvárali výstavu Slovenskej architektúry po dvadsiatych rokoch. Je známe, že ste chodili do vtedy ešte rozdeleného Berlína zbierať skúsenosti z urbanizmu.

JB Berlín je stále učebnicou stavby miest. Od osemdesiatych rokov som sledoval vývoj vtedy rozdeleného mesta. V Západnom Berlíne organizovali Internazionale Baustellung Berlin,
v rámci ktorej boli rekonštruované a dostavované štvrte na múre. Vtedy to bolo najväčšie stavenisko Európy. Podarilo sa mi dostať do Západného Berlína v rokoch 1984 a 1987. Vtedy sa Západný Berlín vo forme IBA dostavoval ako samostatné mesto. Nikto neveril, že sa veľký Berlín spojí. Po páde berlínskeho múra sa všetko zmenilo. Bolo potrebné zastavať územie okolo bývalého múra. A tak doteraz sledujeme rast nových vládnych a obytných štvrtí na bývalom rozhraní dvoch svetov. Fragment múra je vystavený nasprejovaný na Potsdamer Platz.

Zo súčasného Berlína je poučná dostavba múzeí na muzeálnom ostrove, čím sa v roku 2020 zavŕši rekonštrukcia vojnou zničených pamiatok. Zatvorená je Miesova Národná galéria, ktorá sa začína rekonštruovať podľa architekta Chipperfielda. Najvýznamnejšou akciou je však realizácia kópie bývalého Kráľovského paláca, sídla pruských kráľov, na mieste zbúraného dederónskeho zjazdového paláca. Tým sa vráti mestu hlavná klasicistická kompozičná os vedúca k rezidenčnému zámku v Charlotenburgu. Nemecko bude mať konečne dôstojné hlavné mesto. My však v tejto dobe namiesto zveľaďovania nášho symbolu bratislavského Hradného kopca tam budujeme garáže pre zamestnancov a na mieste zbúraného podhradia rastú monumentálne oligarchické komplexy, ktoré svojou mierkou konkurujú a zakrývajú hrad.