ROZHOVOR PRE KULTÚRNY KYSLÍK s Janou Gregorovu

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa začali venovať pamiatkam?

S touto predispozíciou sa asi človek narodí, navyše som vyrastala v rodine, kde sa ctila história a tradícia.  V neposlednom rade sa na mojom formovaní  podieľal aj fakt, že som vyrastala v bezprostrednej blízkosti  historického jadra  mesta Trnavy, ktoré sa v dobe mojej  mladosti výrazne devastovalo.  Asi aj preto som sa rozhodla pre  štúdium na  Fakulte architektúry, kde výborní odborníci a pedagógovia moju snahu nasmerovali na záchranu ubúdajúceho architektonického dedičstva.

 

Nebolo v tej dobe odvetvie obnovy a ochrany pamiatok v neľahkej situácií v čase zmeny režimu? Predsa ešte doznievala pachuť socializmu, ktorý sa s pamiatkami moc nemaznal.. Doba bola veľmi rozporuplná.

Začiatkom  80-tych rokoch, keď som začínala s mojou architektonickou profesiou, bol vzťah spoločnosti ku pamiatkam ovplyvnený nevôľou voči všetkému, čo nevzniklo po znárodnení, prípadne čo sa netýkalo prejavov folklóru. Bolo preto pomerne ťažké praktizovať pamiatkovú starostlivosť v historických mestách, ktoré sa nenachádzali pod pamiatkovou ochranou. Na druhej strane sa však  pamiatková starostlivosť na vybraných chránených územiach výrazne zdokonaľovala. Možno práve kvôli tomuto tlaku sa vyformovalo  množstvo špičkových odborníkov, ktorí vo vtedajších pamiatkových ústavoch praktizovali profesionálnu „pamiatkarsku prax“.  Dnešní pracovníci pamiatkových úradov sa uplatňujú iba v administratívno- legislatívnej rovine. A ja som mala to šťastie, že ma v zárodku mojej kariéry formovali práve títo špičkoví odborníci z pamiatkovej praxe.

 

Narodili ste sa v Trnave, ktorú nazývame aj malým Rímom. Ovplyvnilo Vás toto stredoveké prostredie pri voľbe povolania alebo ste sa dostali k svojmu remeslu inak?

Ako som už spomenula, začiatky mojej odbornosti sa viažu na historické jadro Trnavy, ktorá spočiatku nebola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu  a z tohto dôvodu sa zničilo veľa  z jej  hodnotnej zástavby. Moje prvé odborné práce sa týkali prieskumov častí mesta, ktoré boli určené na asanáciu. Áno, dá sa povedať, že moja dnešná  špecializácia na prezentáciu pamiatok  úzko súvisela so snahou zachraňovať rodné historické mesto. Táto snaha sa aj v spolupráci so spomínanými  odborníkmi vyplatila . Koncom 80- tych rokov minulého storočia bolo historické jadro Trnavy  vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu a od toho času sa začalo s koncepčnou obnovou historického jadra, ktorá trvá až dodnes.  O výsledkoch mnohoročnej snahy sa zmieňuje aj nasledovný článok. https://www.novostavby.sk/blog-novostavieb-a-developerskych-projektov/305-historicke-centrum-trnavy-sa-znovu-rozvija/

 

Aké boli vaše prvé kroky v profesionálom živote? Podarilo sa Vám napĺňať stanovené méty, alebo sa Vám zmenil pohľad na problematiku..

Moje prvé kroky boli výrazne motivované romantickým pohľadom na vec. Veľa energie som venovala práve procesu spoznávania zničených pamiatok, ktoré boli dlhodobo zanedbané. Neskôr, po sumarizácii podstatných informácií sa začala etapa návrhov ich obnovy a následnej realizácie  . V tejto etape sa už samozrejme na problematiku nedalo nazerať romanticky, nastúpila tvrdá prax kompromisov. Spracovávali sme  koncepčné materiály pre mnohé mestá na Slovensku, riešili sa  aj viaceré pamiatkové objekty a mojou srdcovou záležitosťou boli úpravy ruín architektúry, ktorým som sa venovala od svojich študentských rokov. Tieto výzvy bolo treba napľňať tak, ako sa ponúkali, nemala som jasne stanovené méty. Snáď iba tie, že som v svojej architektonickej praxi výrazne uprednostňovala riešenie problémov,  bezprostredne súvisiace  s obnovou pamiatok.

 

Dlhé roky ste popri aktívnej architektonickej tvorbe učili na fakulte architektúry. Vašimi rukami prešlo dnes už mnoho úspešných pamiatkarov či architektov a stále ste sa svojej pedagogickej činnosti nevzdala. Môžeme dnes hovoriť, že ste sa našli aj v našom neslávnom učiteľstve?

Ak človek berie svoje poslanie vážne, tak vždy sa v určitom štádiu spýta sám seba, kto bude v nastolených trendoch, o ktorých je presvedčený že sú správne, pokračovať. Potrebu učiť sa a vzápätí odovzdávať čo som sa naučila  som pociťovala od začiatku svojej profesionálnej praxe a preto som sa prihlásila na doktorandské štúdium na Fakulte architektúry. Po skončení doktorandského štúdia  som mohla na akademickej pôde spojiť výskum, prax aj výuku do jedného procesu. Táto kombinácia bola začiatkom 90-tych rokov 20.storočia základom pre zahájenie špecializovaného štúdia obnovy pamiatok na Fakulte architektúry, na ktorom som sa podieľala.  Ak sa dobre nastaví systém,  tak vzniká ideálna situácia – máte objednávateľa, ktorý sa obráti na renomovanú , neskorumpovanú inštitúciu, máte priestor na výskum, na variantné návrhy obnovy, a následne na ich realizáciu. Spájanie výskumu s výukou, navrhovaním a následnou realizáciou vás udržia v dostatočnom nadhľade, aby ste pri projektovaní neskĺzli do rutiny a pri výskumoch vykonávali výskumy so zreteľom na reálnu prax. Dá sa povedať, že sa mi podarilo vo výuke a následne aj v praxi zaviesť  pojem tzv. „metodického projektovania“. V tomto duchu som viedla aj doktorandov, z ktorých sa mnohí uplatnili v metodicko- správnej alebo metodicko – projekčnej  oblasti. Viacerí kolegovia, ktorí ostali na Fakulte architektúry, tento systém výuky tiež aplikujú.

 

Minulý rok ste nastúpili do radov susednej stavebnej fakulty. V odborných kruhoch sa stále špekuluje o určitom napätí medzi týmito inštitúciami. Ako ste vnímali pozvanie z katedry architektúry?

Ak sa dlhodobo venujete špecializácii  v jednom odbore, nutne časom pociťujete potrebu rozšíriť znalosti o príbuzné odvetvia, ktoré vám pomôžu profesionálnejšie riešiť nastolené úlohy. Tak aj pri obnove pamiatok problém interdisciplinarity nutne sprevádza vaše snaženie. Na fakulte architektúry sa interdisciplinarita riešila v oblasti pamiatkarskej ,umelecko-historickej a architektonickej , na stavebnej fakulte je potenciál riešiť interdisciplinaritu  s väčším dôrazom aj na technické, technologické, prípadne geodetické problémy. Od architekta sa už viac očakáva koncepčno-koordinačná poloha s ambíciou dotiahnuť snaženie až do realizačného konca.  Preto som pozvanie na Stavebnú fakultu s radosťou prijala a z tejto pozície sa budem snažiť, aby sa napätie medzi fakultami maximálne eliminovalo – plánuje sa spolupráca , nie rivalita. V tomto smere sú už pripravené  konkrétne  kroky, ale nebudem predbiehať…

 

Síce je to niečo vyše roka, no v dnešnom rýchlom svete sa toho dokáže za takú dobu veľa zmeniť. V úvode tohto čísla ste sa zmieňovali o aktivitách a plánoch do budúcna, ktorými by mala katedra architektúra doplniť chýbajúce zázemie pre danú profesiu. Hýbu sa ľady dobrým smerom?

Príchodom  na Katedru architektúry som zahájila radu rokovaní s vedením fakulty, Slovenskou komorou  stavebných inžinierov, Spolkom architektov Slovenska a Ministerstvom kultúry SK, ktoré by mali viesť k ustanoveniu celoslovenskej odbornej platformy ,zaoberajúcou sa aj interdisciplinaritou v obnove pamiatok. Tieto snahy boli zapracované aj do relevantných projektov a grantov. Z plánovaných aktivít sa realizuje tento typ výuky na inžinierskom štúdiu. V rámci povinných predmetov sa minulý semester zahájila interdisciplinárna výuka obnovy pamiatok aj za účasti renomovaných externých odborníkov. Naše snaženie sa posúva do realizačnej roviny a na prezentáciu metodiky výuky tohto typu sa pripravuje aj skriptum.  Plánuje sa rozšírenie  špecializácie aj pre doktorandské štúdium a následne aj pre postgraduál.

 

Vyzerá to tak, že začína svitať na lepšie časy pre pamiatky. Vzniká veľké množstvo aktivistických hnutí, ktoré sa usilujú o záchranu zostávajúcej historickej stopy minulosti. Ako vnímate ich činnosť? –

Tlak globalizmu v nás vyvoláva zdravú potrebu, vracať sa ku svojim koreňom. Tento tlak je prirodzený, vyplýva zo základných potrieb ľudského jedinca , ktorý sa rád vracia  domov a doma nachádza známe veci a domy. Tento trend je aj prirodzenou reakciou na dlhodobo praktizované a jedine správne estetické vzorce moderny. Súčasný svet je postavený pred problém urobiť si poriadok v tomto zmätku a preto je na jednej strane vítaná snaha laikov o obnovu architektonického dedičstva, na druhej strane treba ich aktivity usmerňovať, aby  sa „nevylialo s vaničkou dieťa“. Aj pri našom snažení ide najmä o to, aby sa vychovala nová generácia, ktorá na jednej strane nadobudne citový vzťah k dedičstvu svojich predkov ale na strane druhej bude aj natoľko vzdelaná, že sa bude vedieť  k problému postaviť profesionálne.