Rozhovor s vedúcim kultúrnej rubriky Denníka N Oliverom Rehákom

MV: Prečo ste sa vlastne rozhodli venovať v novinách práve kultúre? To nie je dnes akurát spôsob, ako sa stať slávnym.
OR: Začal som študovať ekonómiu v súlade s jednou časťou línie našej rodiny, ale po roku som si spomenul, že máme aj druhú rodinnú líniu a tou sú Bellušovci. Vysoká škola ekonomická mala jeden bonus – zoznámil som sa so spolužiakom, ktorý mal tiež rád Beatles aj slovenský bigbít a tak sme založili kapelu. Keď sme začali hrať, zistil som, že chcem o hudbe vedieť viac. ZUŠ-ky ma obišli, ale zistil som, že môžem ísť na hudobnú vedu. Škola mi poskytla veľkú voľnosť a s rovesníkmi sme založili časopis Načas, začali sme organizovať aj koncerty či napríklad besedu k výročiu Novembra 1989, kde zavolali Jula Satinského a Jara Filipa. Po škole sme začali robiť magazín o súčasnej kultúre a umení, ktorý sa volal Trištvrte revue. Tento časopis sa už predával v stánkoch. Vysoké školy boli aj únikom pred povinnou vojenskou službou, zastihla ma už len takzvaná civilka, ktorú som “slúžil” u Kaliho Bagalu, kde som sa zoznámil so spisovateľmi od Kornela Földváriho a Tomáša Janovica až po Miša Hvoreckého. Po jej skončení ma Marta Šimečková s Andreou Pukovou zavolali do SME, kde som nosil promo výtlačky nových kníh. Začínal som ako hudobný redaktor a postupne som sa stal šéfom kultúry. V roku 2015 som prešiel spolu s väčšinou kolegov do nového Denníka N, kde som hudobným redaktorom a editorom.

MV: Kultúra má podľa našej štatistiky najmenší novinársky priestor. Začali sme to v IKP porovnávať so športom, ktorý je považovaný niektorými ľuďmi tiež len za voľnočasovú disciplínu. Považujem to za problém, ale dá sa o kultúre začať písať inak, modernejšie, zaujímavejšie?
OR: My sme sa o to pokúsili. Dokonca v začiatkoch Denníka N padlo odvážne rozhodnutie, že nebudeme mať žiaden šport. Dnes je nás päť na kultúru, čo je luxus, a to bol moment, ktorý nám otvára veľa možností. Príklad: pozvánky na kultúrne akcie už zverejňujeme len ako krátke správy na webe, ak však ide o niečo výnimočné, tak o tom pred akciou pokojne urobíme aj dva veľké texty.

MV: Aj ohlas na túto vašu novú metódu recenzovania a písania o kultúre sa zmenil?
OR: Určite je viditeľný ohlas na ilustrované noviny, ktoré vychádzajú raz za mesiac a jeden výtvarník, alebo fotograf, vizuálny umelec dostane príležitosť prezentovať sa a komentovať svojou tvorbou aj naše správy. Dostane 16 strán, vyberie, alebo novo vytvorí diela, ktoré podľa neho súznia s témami, ktoré sú obsahom čísla. Oslovujeme všetky generácie umelcov a oni to veľmi uvítali. To je tiež v rámci prístupu Robiť to inak. Vydávame špeciálne prílohy v spolupráci s festivalmi a akciami, aj náš vlastný Magazín N – naposledy o tom, ako urobiť mesto zaujímavým, teda tiež kultúrna téma.

MV: Rozšírila táto vaša snaha portfólio ľudí, ktorí vás začali čítať a sledovať?
OR: Fungujeme len tri roky, zatiaľ sa to hodnotiť príliš nedá. Ale pravidelne sa stáva, že medzi najčítanejšími článkami sú aj tie z kultúry. Snažíme sa chodiť čo najčastejšie na zaujímavé akcie aj mimo Bratislavy, celkovo máme čas a priestor venovať sa niektorým veciam oveľa viac do hĺbky. Napríklad pri reportáži o vzniku Slovenských tancov Petra Breinera v SND som videl nielen generálku a premiéru, ale aj päť skúšok orchestra a tanečníkov.

MV: Čo všetko by sa malo pod názvom kultúra zjavovať v médiách?
OR: Určite domáce správy častejšie ako tie zahraničné, lebo zahraničné médiá pokryjú všetky dôležité svetové udalosti a našou povinnosťou je sledovať naše kultúrne dianie. Nikto iný to za nás nespraví. To nie je nijaký nacionalizmus, ale prirodzený záujem a povinnosť zaoberať sa domácou scénou.

MV: Ale pod slovom kultúra sa neskrýva len umenie. Potešilo ma, že ste ako kultúrna redakcia pripravili Magazín o architektúre. V našom IKP sme tiež pripravili zvláštne číslo Kultúrneho kyslíka, venovaného architektúre a urbanizmu ako súčasti umenia, tvorby a nielen technickej oblasti.
OR: Často sme narážali na problém, ako písať o vizuálnom umení prístupne, nielen metatexty, ktoré často píšu kunsthistorici a výtvarní kritici. Naša misia je priniesť popularizačný moment, urobiť texty čítavými. Napríklad urbanistické témy majú vždy ohlas, lebo sa týkajú každého obyvateľa mesta. Venujeme sa aj kultúrnej politike, grantom a kreatívnemu priemyslu, na ktorom sa dá dokázať, že kultúra je veľkým prínosom pre hospodárstvo. Budeme napríklad pozorne sledovať, ako sa Banská Štiavnica vysporiada s projektom Mesto kultúry.

MV: Do kultúry patrí ešte ochrana pamiatok, ale my v IKP si myslíme, že do kultúry patrí aj vzdelanie a nielen v umeleckých profesiách. Nikdy sme ale nezaznamenali, aby sa Ministerstvo kultúry aspoň metodicky začalo zaujímať aspoň o umelecké školstvo. V procese vzdelávania od základných škôl sa utvrdzujú kultúrne kódy, ktoré si deti odnesú ako nezmazateľnú stopu do života.
OR: Ja som dospieval v 90. rokoch minulého storočia. Informatiku nás učila narýchlo preškolená ruštinárka, estetiku matematik, ktorý mal problémy vysvetľovať aj matiku. To bolo čisté zúfalstvo. Sprostredkovať vzdelanie a vytvárať nejakú kontinuitu, bohužiaľ, dokáže len pár osobností. Ak napriek podpriemerným podmienkam zostali v školstve, musia svoju prácu naozaj milovať a patrí im najväčší rešpekt. Moja skúsenosť je, že vždy ide o záležitosť výrazných jednotlivcov, nie o inštitúcie.

MV: Dnes potrebujeme na Slovensku veľkú kultúrnu zmenu. Mali by sme opustiť staré mýty, ktoré nás vracajú do romantizmu 19. storočia, vzdať sa neustáleho pocitu malosti a bezvýznamnosti a na druhej strane smiešne nabubrelého sebavedomia. Prestať sa považovať za chudákov, obete susedov a veľkých národov a vykročiť do 21. storočia aj v kultúre.
OR: Určite je dôležité aj kultivovať minulosť, mali by sme ju poznať. Ale podstatnejšiu časť času a energie treba venovať súčasnému umeniu a kultúre. Nenechať sa zväzovať tradíciami. Aj folklór, ktorý bol desaťročia komunistami budovaný ako skanzen, propagandistická skriňa, sa konečne stal základom pre mladých umelcov, ktorí na kóde ľudovej hudby ďalej kreatívne pracujú. Moja generácia už pozná zahraničie, mnohí tam žili niekoľko rokov. Teraz sa postupne vracajú a snažia sa niektoré prvky z Európy priniesť domov. Našou úlohou je otvárať priestor a šíriť informácie o nových trendoch a nových talentoch.

MV: Ako ale nové tvorivé myšlienky zaštepovať aj ďalej od Bratislavy? Pomocou médií by to išlo najrýchlejšie, nie?
OR: Písali sme veľmi podrobne o Košiciach, keď boli Európskym hlavným mestom kultúry. Teraz sme tam vycestovali a napísali článok, ako to vyzerá po piatich rokoch. Nuž, prídete do kasární a nik vám nevie ani povedať, aký program tam bude. To je kontrast s Tabačkou, ktorá vznikla zdola a je živým kultúrnym centrom. Uvidíme, ako sa budovy postavené aj za verejné financie, budú „transformovať“ medzi miestnymi podnikateľmi. Časozberne sme sledovali aj rekonštrukciu Synagógy v Žiline a naše články mapovali aj iné mestá so zaujímavým kultúrnym podhubím. Každý pozitívny príklad môže niekoho inšpirovať.

Koľko priestoru v Denníku N venujete informáciám a koľko kritickému hodnoteniu, v kontexte kultúry?
OR: Ten pomer mierne prevláda v prospech kritického hodnotenia. Je to tak 60 ku 40.