Rozhovory s …

Rozhovor so svätou Pannou Máriou

Kým Česká televízia robí rozhovor so sýrskym diktátorom Asadom, IKP sa podaril husársky kúsok. Využili sme všetky kontakty a na maďarsko-slovenskej hranici, za chrbtami slovenských policajtov, sme sa stretli s Pannou Máriou. Unavenou, zablatenou, ale s jej očarujúcim úsmevom.

Zase utekáte? A čo to vidíme, zase samodruhá?

Utekám pred ukrutným Hero-daešom. Anjel mi zvestoval, že na Slovensku sú dobrí kresťania, milí, žičliví, pohostinní. Mám sa hlásiť v … počkajte, mám to tu vytesané na hlinenej tabuľke… v Gabčíkove. Jožo (Svätý Jozef, pozn. red.) hovoril, že ani s prácou pre neho tam nebude problém.

Sme veľmi radi, že viete, že Slovensko existuje, len to Gabčíkovo…

Vraj nás tam budú strážiť takí milí holohlaví chlapci. A dobrovoľne! To si treba vážiť. Máte tam aj maštaľ?

Maštaľ nie, ale ohradu určite.

A načo ohradu?

Aby vám miestni nemohli pomáhať.

A máte aspoň somára a vola, aby mohli na moje dieťa dýchať, aby nezmrzlo?

(Vyzývame všetkých majiteľov somárov a volov, aby nám ich na obmedzený čas poskytli, kým sa Panna Mária po pôrode nepoberie kade ľahšie. Kontaktujte nás prosím v IKP.)

Rozhovor IKP s členkou Slovenskej národnej knižnice

Po ročnej konklúznej väzbe sa nám konečne podarilo nadviazať kontakt s knihou Slovenskej národnej knižnice v Martine.

A čože sa tak kyslo tvárite?

Všetky si už nechali urobiť lifting, a ja nič! Ako budem vyzerať o pár rokov?

Ale veď každý z nás starne, nie?

Ale ja skončím ako neodkyslená? Čo som na ocot? Minulý rok malo mojich 5 kolegýň to šťastie a odkyslili ich – a na mňa zabudli… Na mňa a tých pár miliónov ďalších členiek. Kedy sa my dočkáme?

Ale my sme sa dočítali, že ste zachránené pred starobou a zánikom.

Vy tomu ešte stále naivne veríte? Však mňa medzitým dali na rok do jedálne, lebo mi rekonštruovali policu. Ale odfotili ma. Takú starú, aká som. Ani fotošop mi nepomôže. Hneď ma vycapili na internet.

A kde vás tam môžeme nájsť?

Úprimne? Nikde. To všetko bolo len píár. Ale príďte ma pozrieť, ako za starých čias. Osobne. Nie virtuálne, to sa nepodarilo. Ale ja, vaša kniha Slovenskej národnej knižnice, vám zostávam verná. Aj s kyslým úsmevom.

Rozhovor s protestujúcim kultúrnym objektom

Po prijatí stoviek protestov kultúrnych objektov, ktoré zablokovali náš e-mail, sme sa rozhodli poskytnúť priestor jednému z nich. Najmä po tom, ako sme zistili, že vo verejnoprávnych médiách – RTVS nedostali priestor.

Mohli by ste nám vysvetliť, prečo protestujete?

Niektorých kolegov zdigitalizovali, a mňa nie! Čo som ja od macochy? Ja som tiež významný. Národný. Kultúrny.

A vy nevisíte na novučičkom portáli Slovakiana?

Rozhodli, že ja som len tieňový kultúrny objekt.

A kto o tom rozhodol?

Vraj nejaká pracovná skupina. Čo ja viem? Oni rozhodli, že keď za mňa nebudú Slováci hlasovať, nikdy nevyjdem z tieňa metaexistencie do pravého digitálna. Čím som si zaslúžil takýto osud? Stáť vo fronte a v tieni!

Nie je to tým, že nie ste sčítací hárok?

Títo prišelci, ekonomickí migranti do kultúry, ktorí nám zaberajú miesto! Váhu, význam! (Prosím vás, upokojte sa…) Kto to povolil, že sa k nám nahrnuli, len aby sme urobili zadosť Bruselu a splnili kvótu?

Ale veď vláda kvóty nechce…

Chce – nechce, v kultúre platia, dočerta.

(Pokračovanie rozhovoru bolo cenzurované mravnostným referentom IKP.)

Rozhovor s bustou pápeža Pavla V. od Berniniho

Kým minister kultúry SR sa snaží nájsť toho, kto za vysídlenie busty kasíroval, IKP v snahe pomôcť pri pátraní kontaktoval priamo bustu. Na tento účel sme vycestovali do L. A. a späť.

Prvá otázka: keďže vám nemôžeme zobrať otlačky prstov, dovoľte otázku – ste to vy?

Áno, som to ja, busta od Berniniho.

Ako ste sa sem dostali?

Nuž, vyviezli ma. Predali za fajku močky. Chudobní v zúfalstve predávajú svoje deti na ulici, mňa SOGA predávala pod cenu v aukcii. Tiež zúfalstvo, ale lepšie ako zostať zaprášená pod stolom. Ešteže ma na pár rokov postavili v centre Bratislavy, v Grassalkovičovom obchode s drienkovicou. Ale aj tak si ma nik nevšimol, carramba! Tu v Amerike ma konečne docenili! Na 30 miliónov dolárov!

Takže vás to k nám neťahá späť? Ale pán Maďarič vás veľmi chce.

Zbláznili ste sa? U vás som bol len cudzinec, privandrovalec. Nikto ma nepoznal. Nemám tie správne atribúty slovenskosti – veď nie som zo šúpolia, ale z mramoru. A ten vy nepoznáte.

My z IKP by sme sa vám chceli v mene slovenského národa ospravedlniť, že sme vás považovali za nadbytočnú položku v pozostalosti na rýchle speňaženie.

Viete čo, nechajte tak. Ja som u Gettyho a tu je moje miesto. Dokonca aj po taliansky na mňa hovoria, reflektory na mňa svietia a každý deň ma oprašujú. Slovensko, to je už len zabudnutá minulosť.

(Busta sa odmlčala.)

Rozhovor so sčítacím hárkom zo sčítania ľudu z roku 1940

Nikdy sme si nemysleli, že sa dožijeme toho momentu, že každý list sčítacieho hárku bude považovaný za kultúrny objekt. Cesty Ministerstva kultúry SR sú však nevyspytateľné. Preto vám prinášame rozhovor s touto prekvapivo novou stránkou kultúrneho portálu slovakiana.sk.

Dobrý deň, čo vy tu, medzi kultúrnymi objektmi?

Máte niečo proti tomu? Ja som kultúrny objekt ako každý iný! Som ľahko vyhľadateľný a perfektne použiteľný. Skrátka, votriem sa na každú stránku s výsledkami vyhľadávania a ľudia si ma napokon obľúbia. A budú ma navštevovať. Kde inde by mali takúto príležitosť?

A kto si na vás klikne?

No napríklad tí z genealogickej obce sú nadšením bez seba, majú ma zadarmo.

A tie ohlasy?

Len samé pozitívne. Posúďte sami:

“Podľa mňa to zverejnili predčasne, chceli to asi pôvodne zverejniť 1. apríla v rámci recesie!”

“Toto mohol vytvoriť a ešte aj uviesť akože do života len d e b i l !!!”

Načo to je dobré? Pre koho?

No a to vyhladavanie museli robit nejaki sociologovia (nechcem sa nikoho dotknut), pretoze normalny informatik by hentake nieco do obehu nepustil. No ale aspon sa mali kde utopit korunky.

A ked pozeram na ten zverejneny stav, nema absolutne vyznam sa s tym vobec na tomto portaly zaoberat. Vobec to nemuseli zverejnovat.

Ocakavanie velke som nemal ale poviem Vam, ze som teda poriadne sklamany.

Škoda bolo vyhodiť peniaze za digitalizáciu…

Ďakujeme, ale toto nie je riešenie. Ja som za to, aby sme im všetci napísali, že to majú na nič. Ja napíšem. Tento chaos treba stopnúť ešte v zárodku a nie len naň ďalej nabaľovať ďalšie dokumenty…

Jednoducho tam majú asi milión zdigitalizovaných objektov, ktoré sa nedajú žiadnym rozumným spôsobom vyhľadávať a prezerať.

Ďakujeme, sme naozaj šokovaní. Až takéto reakcie sme nečakali.

A to nie je všetko! Pozrite čo napísal bývalý šéf NOCky Tazberík:

Dosiahnuté výsledky nezodpovedajú vynaloženým prostriedkom, nalejme si konečne čistého vína a hovorme v tejto súvislosti aj o korekciách t.j. o prostriedkoch, ktoré neboli preplatené z Bruselu…ale o tom pán Maďarič radšej mlčí,hlavne, že je spokojný a pekne sa pochváli…

A vy ste boli preplatený z Bruselu?

A čo ja viem, visím na portáli a konečne si zvyknite. Voľby v marci potvrdia, kto ma tam dal právom. A kto bude mať ďalšie štyri roky pravdu. Moja volebná preferencia je jasná – kto ma nechá v Slovakiane, vyhrá.

Rozhovor so slečnami koncertnými husľami Slovenského národného divadla

Keďže denne neutekajú režiséri a dirigenti pred premiérou z národného divadla, zaujímal nás názor stabilných členiek tohto nášho národného svojstojného telesa.

Môžete nám niečo povedať o tých útekoch?

(mlčanie a poštuchovanie)

My vás nebudeme menovať, sľubujeme.

Sme z toho úplne rozladené.

Prečo? Nemá na vás kto hrať?

Ale áno, veď hráme, kde sa dá. Sláky nás z toho idú trafiť. My sme niekto! My sme husle SND a nie výchovných koncertov kade-tade, kde sa nám deti posmievajú. Ani nie sme na pohreby. Ešte tak tancovačky vo Viedni, tam nás vedia aj oceniť.

Ale tam vášho dočasného držiteľa aspoň zaplatia.

A čo my z toho máme? Nepreplatené nadčasy! Toľko prasknutých strún, toľko kolofónie, zlomených slákov – kto to nahradí? My chceme hrať pod svetoznámymi dirigentmi. Veď sme zo SND!

Ale tí už odišli.

Áno, pretože sme práve hrali vo filharmónii. Tak sa otočili na podpätku, ani sa s nami nerozlúčili a vrátili sa, odkiaľ prišli. A pritom boli jedinou záchranou našej kvality. Inak tu v tejto krajine skončíme ako palivové drevo.


Rozhovor so stoličkou Ministra kultúry SR v Rade EÚ

Cestou z L.A. sa členovia IKP zastavili v Bruseli, aby si pozreli nábytok a menovite stoličky, na ktorých vysedávajú naši slovenskí ministri. Či sú dostatočne mäkké, ergonomické a či dostatočne podnecujú našich predstaviteľov k tvorivému mysleniu. Nehovoriac o farbe, ktorou sú natreté (modrá nie!).

Pri unisex eurotoaletách, ktoré sme práve vyhľadali, sme si nechcene vypočuli rozhovor dvoch stoličiek.

Hnedý: (pohŕdavý pohľad) Kultúra, tipujem.

Ružová: (šťastná, že si ju niekto všimol, ľúbezne zašvitorí) Áno, ako vieš?

H: Nevyužívaná, čistá, minimalistická, s hipsterským nádychom, chudá, malá a chatrná, … jedine kultúra.

R: A ty si akože čo? Obyčajný vyšúchaný tučniak z prvotriednej kože, vysedený až hrôza, akoby ťa tvoj zadok zohrieval denno-denne, bez prestávky.

H: (arogantne) že či! Agrodotácie, … chuderka. Komu strážiš zadok ty?

R: (rezignovane) Keď my zasadáme tak málo – a ten môj zo Slovenska aj tak ani nechodí. Občas si na mňa niekto dá aktovku. Predstav si, najčastejšie Maďar.

H: Maďar? Nieee, ja som počul, že Maďarič.

R: (zlomene) Tak nejako, ale už mu ani menovku nedávajú predo mňa. Všetky stoličky sú zohriate, a niet toho zadku, ktorý by ohrial mňa. Cítim sa tak strašne sama.

(svetlo zhaslo, počuť už len tiché bozky spoza záchodových dverí)

Otázka IKP: tak chodí, či nechodí? Sedí, či nesedí? To je otázka.