Slovenská kultúra ako súčasť Európskej kultúry

Slovenská kultúra a jej definície odjakživa trpeli nedostatkom sebavedomia. Zároveň sme boli terčom nie vždy kultúrne výhodných geopolitických vplyvov. Popri väčších a silnejších susedoch boli pokusy kultúrnych elít o hľadanie identity zložité. Ponuré trpiteľstvo, kultúrna sebaľútosť, pocity mučeníctva a komplex malosti začal už pri Štúrovcoch. Pretrvával naďalej v tvorbe literárnych autorov, napr. Milan Rúfusa alebo Rudolfa Dilonga. Po nich prišli modernisti a tí si miesto romantického pátosu radšej zvolili iróniu a sarkazmus.

A potom prišiel internet a globalizácia. Ocitli sme sa v postmodernej dobe, uprostred kultúrneho fenoménu nazývaného multikulturalizmus. A tak, ako sa tendenčný Slovák bojí cudzincov obzvlášť tam, kde žiadni nikdy neboli, bojí sa aj prieniku nových kultúr, hoci sa tento prirodzený jav objavoval na našom území už dávno pred globalizáciou.

Súčasná snaha o vytvorenie jednotnej európskej kultúry sa však spôsobuje tlak, pod ktorým chtiac či nechtiac, špecifiká jednotlivých kultúr vystupujú do popredia. Aj tie najmenšie etniká majú potrebu definovať vlastnú kultúrnu identitu a jej atribúty. Podobným procesom stále prechádza aj slovenská kultúra. Potreba geografického a kultúrneho vymedzenia sa pretrváva vo forme potrieb slovenských umelcov byť v aktívnom kontakte s domácimi tvorcami rovnako, ako s tými zahraničnými. S koľkými z nich naozaj zdieľame kultúrne hodnoty? Považujeme sa za súčasť Európy alebo sa voči nej vymedzujeme?

Stredná Európa sa vo svojej histórii identifikovala ako samostatný politický, geografický a kultúrny celok voči Európe. Slovenská kultúra je považovaná za súčasť stredoeurópskej, pričom krajiny strednej Európy sa v posledných rokoch vymedzujú voči vzájomnej podobnosti či odlišnosti voči Rusku. V minulosti táto kategorizácia neprebiehala v tak zjednodušenej forme. Slovenska kultúra sa formovala, tak ako celý stredoeurópsky región, v súvislostiach celoeurópskych procesov, opakovane potvrdzujúc svoju príslušnosť k Európskej kultúre, nie k Rusku alebo USA. Príkladom je prijatie latinského jazyka a sveta alebo potvrdzovaním svojho autentický kresťanského charakteru a príslušnosti k antike.

V 16. storočí sa stredná Európa ocitla na protestansko-kresťanskom pomedzí. Slovensko tvorilo mnoho rokov počas osmanskej okupácie najväčšie uhorské územie a Bratislava bola sídlom centrálnych uhorských úradov. V čase rekatolizácie sa Slovensko stalo obľúbeným miestom talianskych a rakúskych barokových umelcov. 19. a 20. storočia sa príslušnosť strednej Európy formovala pod vplyvom všeslovanského romantizovania slovensko-českých sporov o jazyk. Germanizácia v Čechách a maďarizácia na Slovensku komplikovali naše snaženie hľadanie kultúrnej identity v rámci Európy. A potom prišlo 20. storočie a totalitný režim „uspal“ multikulturalizmus na takmer 50. rokov. Niet sa čo čudovať, že niektorí tento pojem v dnešnej dobe považujú za zákernú zbraň imperializmu.

Multikulturalizmus ale nie je pásavka zemiaková. Je integrálnou súčasťou slovenskej kultúry a jeho prítomnosť je dôkazom kultúrnej sebestačnosti Slovenska v rámci Európy. Okrem nespočetného množstva významných umeleckých diel sa kvalita a schopnosť sebaprezentácie našich tvorcov potvrdila aj na jednom z najvýznamnejších knižných veľtrhov Salon du livre v Paríži v dňoch 15. až 18. marca. Vzhľadom na momentálny stav našej kultúry, žiadny komplex malosti, smútok alebo kultúrnu sebaľútosť už viac nepotrebujeme.

Michaela Suchá

Autorka je absolventkou divadelnej vedy v Brne