Slovníček IKP

L´arte del lamento
Tento druh kultúry máme hlboko zažitý a je súčasťou našej svojstojnej národnej kultúry tak, ako máločo iné. Umenie nariekania je kultúrnym kódom a hodnotou, v ktorej vyrastáme všetci, bez ohľadu, či sme z mesta alebo z dediny, z Prešova či ze Skalice, či sme blondýni alebo čierne. Preto by sme mali protestovať na medzinárodnej úrovni a prihlásiť sa k pravosti a hlbokej tradícii tohto umenia u nás. Ako si to Taliani môžu dovoliť prezentovať ako svoje umenie?! Je naše – a my si naše nedáme!

Kompromis
Cudzie slovo, ktoré sa nedá preložiť do slovenčiny a to je dobre! Lebo my žiadne ústupky nerobíme, my máme vždy pravdu. Dobre, že sme na to prišli, lebo konečne poznávame zdroj, priam žriedlo slovenskej nechuti voči bruselskej politike. Aké ustupovanie, aká bezzásadovosť, ako hlása jeden slovník cudzích slov. Veď sa oni stratia!

Culture Distress
Nerozumieme, nechceme si nechať vysvetliť, nezaujímame sa. Výsledkom je kultúrna úzkosť, tieseň, ktorou trpíme, lebo nevieme, o čo ide a hanbíme sa to priznať.

Kultúrny lokus
Ľudská kultúra je univerzálna, vychádza z rovnakého základu homo sapiens. Nakoniec, naše DNA sa líši len nepatrne, dokonca aj od šimpanzov, ale o nich v lokuse nejde. Lokus je vraj, podľa L. Kováča, abstraktne predurčený mentálny stav, ktorý sa stáva konkrétny, teda „alelou”, vybranou z mémového poolu danej kultúry. Rozumiete? Máme predsa všetci, celé ľudské pokolenie, tie isté kultúrne lokusy a len signály z kultúrneho prostredia určujú rozsah ľudskej „inkulturácie”. Nabudúce viac.

Mlčanie Slovákov
Najdôležitejšie slová nášho života vyslovujeme vraj mlčky. Dobrá výhovorka, keď nemáme, čo by sme povedali. To vraj neznamená, že nemáme názor, veď vieme, ale nepovieme, ako hovorieval klasik, zakladateľ Slovenskej republiky. Starí Slováci mali na to pekný výraz – nevídali! Ľud je veľký mlčanlivec.

Growth Promise Indicator
Ďalší medzinárodný renkink, ktorý nás odsunul zo zaslúženého prvého na nezaslúžené 58. miesto vo svete. Vraj nevieme dostatočne pestovať ľudský kapitál. Hoci vieme pestovať kukuricu aj ajťákov. Nuž, o ľudské zdroje – nebudeme predsa používať hnusný marxistický výraz „kapitál”, kapitalistický – by sa mali starať najmä dve ministerstvá: vzdelávania a kultúry. Pripravili sme konferencie, kde by sa boli mohli aspoň stretnúť, aby sa spoznali… A viete, ako to dopadlo? Prišli všetci zainteresovaní z akademického prostredia a mimovládok, ale z verejných zdrojov platení úradníci nevedia ani odpovedať na pozvanie. Z toho vplýva jediné: najprv musíme vypestovať úradníkov.

Evidence-based culture policy II
Pre kultúru, akou je slovenská, ktorá nemá dostatočne kvalitnú štatistiku, jasné pokyny, čo sa zaratáva do kultúry a čo je len trávenie voľného času jedením klobás a halušiek, je takáto kultúrna politika len snom. My sa stále držíme osvedčenej plebejskej metódy robenia kultúrnej politiky a síce – cucáme si ju z palca. A citlivosť palca ministra alebo ministerky nám určuje priority, založené na emóciách (to my milujeme) a dojmy z detstva rozhodujú o finančných podporách festivalov, divadelných predstavení a účastiach na knižných veľtrhoch. Prečo by sme to mali zmeniť, však? Všetci sú spokojní a Lucia Piussy konečne zmizla do Prahy.