Slovo, ktoré nám uletí

Francúzi vraj hovoria: „Daj psovi hnusné meno a môžeš ho pokojne zabiť.“ Jasné, že toto porekadlo nehovorí o vzťahu Francúzov k zvieratám. Vyjadruje silu slova, tú magickú moc, akú má pomenovanie. Pretože ak niečo označíme za zlé, už nás nemusia trápiť výčitky, keď sa toho zbavíme. Porekadlo už nehovorí, čo sa stane, ak dáme psovi meno pekné a budeme ho vyslovovať s láskou, ale všetci to vieme: ten pes sa stane naším priateľom, ochrancom a anjelom strážnym. Lebo tak je to so psami a predovšetkým so slovami.

Cyrano z Bergeracu a youtube

Mala som štrnásť, ležala som potme na nemocničnej posteli a plakala som. Boli to slzy dojatia a hlbokého citového pohnutia. V osemdesiatych rokoch mala na ortopedickom oddelení každá posteľ pridelené maličké rádio zabalené v mäkkom prateľnom povlaku. Pacienti si ho mohli dať k uchu a to rádio hralo celkom ticho, len pre nich. Ak pritom zaspali, mohla im aj hlava klesnúť do mäkkého obalu a nič sa nestalo. Ale ja som nespala. V tichom vytržení som počúvala rozhlasovú adaptáciu hry Edmonda Rostanda Cyrano z Bergeracu. Keď Cyrano vyznával lásku Roxane, pochopila som, že toto by mohol byť aj môj osud – hľadať pravdu a lásku a svoje nálezy ukladať do slov.

Pretože slová sú zaklínadlá. Tvoríme nimi nové svety a ovplyvňujeme tie, ktoré už existujú. Či ich vyslovujeme alebo píšeme, čítame, či ich počujeme z divadelných dosiek, filmového plátna, z obrazovky televízora alebo počítača. Formuje nás to, čo vnímame a my formujeme seba aj iných tým, aké slová produkujeme.

Nedávno som sa o svojom tínedžerskom očarení Cyranom rozprávala so študentmi v škole. Sú vnímaví a talentovaní a predsa sa v ich tvárach objavil údiv. Cyrano? Prečo by ich mali zaujímať také dlhé divadelné hry vo veršoch? A v rozhlase?

A tak som začala pátrať. Čo je pre dnešných štrnásťročných ich Cyrano z Bergeracu? A pre dvadsaťročných? Čo ich dojíma a čo motivuje? Odpoveď je jednoduchá: Sú to obrazy. Pohyblivé obrazy. Dnešní mladí ľudia sú viac vizuálni. Menej počúvajú, viac sa dívajú. Menej čítajú dlhšie texty. Viac ich zaujímajú krátke, najlepšie, ak sú spojené s obrazom. Komiksy. Videoklipy. Seriály. Filmy. Dynamika. Rýchlo, výstižne, krátko. Lebo pozornosť uniká, je náročné sa zahĺbiť, je zriedkavé sa odovzdať, neustála potreba nového vzruchu je neodbytná. Môže za to internet? Áno. Je to prenosné? Áno. Podliehame tomu aj my, ktorí sme kedysi plakali nad rozhlasovou hrou? Veru áno. A to aj tí, ktorí sme sa kedysi rozhodli živiť sa slovom.

Spisovateľka Nicole Kraussová, celosvetovo známa asi najviac svojou prvotinou Dejiny lásky sa v jednom rozhovore zamýšľala, ako sa asi zmenia texty súčasných spisovateľov pod vplyvom odlišného spôsobu ich tvorby. Všetci tí, ktorých pracovnú metódu pozná Nicole – a moje súkromné pozorovania sa od tých jej nelíšia – totiž píšu svoje romány a poviedky na počítačoch pripojených na internet. Je to na jednej strane výhodné, pretože texty môžeme upravovať priebežne, niekoľkými kliknutiami, bez nutnosti úmorného prepisovania, môžeme na internete overovať fakty, komunikovať s konzultantmi. Ale zároveň môžeme od práce odbiehať a aj to robíme. Ako sa zmení literatúra v nasledujúcich desaťročiach, keď jej tvorcovia neustále prerušujú skladanie slov do viet a od spájania myšlienok do príbehov a unikajú k nutkavému hľadaniu vzruchov na internete?

Henry Kissinger vo svojej knihe Usporiadanie sveta tvrdí, že rýchla dostupnosť informácií, ktorú prinieslo rozšírenie internetu má za následok menšiu potrebu nad faktami premýšľať, dávať ich do súvislostí, spracovávať ich vlastným spôsobom. Prečítame, zaradíme, ideme ďalej. Nemusíme fakty dlho hľadať, uvažovať nad ich vzťahmi, zoskupovať ich nanovo, vytvárať príbehy. Čo to bude mať za následok? Neviem. Ale dúfam, že slovo – myslené, písané, čítané, hovorené slovo – znovu zažije renesanciu. Že detské očarenie rýchlosťou, zmenou, obrazom a pohyblivým obrazom mierne pominie a vrátime sa k slovám. K pokojne plynúcim slovám. Prečo? Pretože to ako ľudia bytostne potrebujeme.

Lovci a zberači v nás potrebujú príbehy

Americká antropologička Polly Weissner tvrdí, že zásadný vplyv na ľudskú evolúciu má rozprávanie príbehov. Keď naši predkovia objavili oheň, mohli vďaka tomu odstrašiť dravcov a tepelne si upraviť potravu, ale zároveň poskočil aj ich sociálny a spoločenský vývoj. „Oheň uprostred temnoty spája a povznáša ľudí,“ povedala profesorka Polly Weissner a dokladá to výsledkami svojho výskumu. Strávila 40 rokov medzi domorodcami v Botswane a v Namíbii a analyzovala záznamy množstva konverzácií medzi nimi. Dospela k zaujímavému zisteniu: kým ich rozhovory počas dňa sa týkali prevažne ekonomických diskusií a boli konfliktnejšie, večerné rozhovory pri ohni boli zmierlivé a v znamení spevu, tanca a rozprávania príbehov. Boli to príbehy o ľuďoch, o magických bytostiach, príbehy o bývalých lovoch, požiaroch, manželstvách a predmanželských zvykoch, príbehy o tom, ako sa niekto stratil, príbehy o vášňach, žiarlivostiach a vraždách. Skúmaní domorodci sú lovci a zberači a žijú podobným spôsobom života ako naši predkovia. Profesorka Weissner preto zdôrazňuje, že práve príbehy rozprávané pri ohni – pretože používali predstavivosť, umožňovali nadväzovať kontakt, urovnávať konflikt a odovzdávať skúsenosť – boli prostriedkom, ktorý pomohol ľudskému rodu prežiť a osídliť našu planétu. „Takéto rozšírené komunity mali siete vzájomnej podpory, čo môžeme dnes vidieť v našej schopnosti budovania sociálnych kontaktov,“ hovorí profesorka.

Prečo v našom vývoji zohrali takú dôležitú úlohu práve príbehy? Prečo to boli práve slová? Pretože slová a príbehy utvárali spôsob, akým naša myseľ spracováva informácie.

Nebolo to tak dávno, keď patrilo večerné rozprávanie si príbehov k bežnej dennej rutine. No dnes v dobe laptopov a smartfónov majú ľudia aj večer možnosť ešte z domu pracovať alebo sa venovať vlastnému rozptýleniu a tak tomu často dávajú prednosť pred tým, aby sa venovali sebe navzájom. „Kedysi sa rodičia večer venovali svojim deťom, dnes už nemajú dosť času čítať im a prebrať s nimi udalosti dňa. Čo sa stane s našimi vzťahmi?“ pýta sa profesorka. A ako sa bude vyvíjať naša kultúra a slovo, ktoré je jej nositeľom?

Čo môžem urobiť ja?

Mám doma niekoľko kníh o poskytovaní prvej pomoci a o tom, aké rôzne choroby nás môžu postretnúť a čo na ne medicína. Najlepšie na nich sú vety na záver kapitoliek: sú hrubými písmenami a majú nadpis „Čo môžem urobiť ja?“. No a tam sa môžeme, my, všetci zodpovední hypochondri, dočítať, čo robiť, aby sme čosi nedostali, keď sme to už dostali, ako sa dať do poriadku do príchodu lekára a ak nás už odborne vyliečili, ako zabrániť, aby sa nám to vrátilo. A každý z nás veru môže niečo urobiť. A nie iba so svojou telesnou schránkou. Aj so všetkým tým duchovnom, ktoré obsahujeme a ktoré nás obklopuje. Aj v okamihu, keď sa istým spôsobom slová devalvujú, keď za ne ich autori necítia zodpovednosť, keď sa slová strácajú, prekrúcajú a často akoby sme ich ani nepotrebovali v ich celom význame, len ako zvukovú výplň kým zaznie ďalšia pesnička.

Čo môžeme urobiť? Spomenúť si na toho svojho Cyrana. Na niečo, čo sa kedysi dotklo nášho srdca. Čo nám zmenilo život. A vrátiť sa k tomu. Znovu čítať. A čítať to nahlas. Znovu sa snažiť formulovať myšlienky v celej ich bohatosti. Bez trojbodiek. Rozvité vety. Naozaj s obsahom. Používať prívlastky tam, kde sú potrebné. Hovoriť s vedomím, že každé slovo je magické zaklínadlo, ktorým môžeme zmeniť svet. Vidíme to na námestiach, čítame v novinách, počujeme doma v kuchyni.

Každé slovo tvorí kultúru, ktorá nás obklopuje a ktorá formuje to, čo po nás ostane.

A my, čo píšeme, by sme mali predovšetkým čítať to, čo sme vytvorili, s vedomím, že slová a príbehy z nich spojené tu budú aj vtedy, keď my tu už nebudeme a zostanú tu ako správa o nás a o našej dobe. Akými lovcami a zberačmi sme boli. Čo sme riešili, milovali, nenávideli, pred čím unikali a čo nasledovali? Hádam naši potomkovia po nás nájdu aj niečo, čo bude nadčasové, čo bude mať v sebe vznešenosť a silu inšpirácie ako charizmatický Cyrano. Ovládal slová a bol plný porozumenia, ušľachtilosti a lásky. Aj my buďme. A zvažujme, aké slová posielame do sveta. Lebo slovo, ktoré nám uletí, už nechytíme za krídlo. Povedal kedysi Martin Luther a mal pravdu.

Eva Borušovičová

scenáristka a režisérka