Sme schopní tancovať na európskom parkete?

Uplynulo 30 rokov od hviezdnej chvíle roku 1989, ktorá nás ovanula dlho vysnívanou slobodou. Tušili sme, že zanikne profesia ideologických cenzorov, ktorí zakazovali krásne knihy, dobré scenáre, výnimočné obrazy, pretože im nerozumeli a zdali sa im podozrivé. Cenzori sa potichu vytratili z ministerstva, len niektorí jej vykonávatelia nám dodnes pripomínajú, aby sme bdeli, lebo vrátiť sa môžu kedykoľvek pod heslom Vždy pripravení!

 

Čakali sme netrpezlivo, kedy sa otvoria zásuvky, kufre spod postelí a zakopané poklady nedovolenej tvorby a naša kultúra vyletí do Európy ako bájny fénix. Všetci budú v úžase stáť a uvedomia si: ako je možné, že sme o tomto nadanom národe nevedeli. Kde sú Nobelove ceny za literatúru, Búk prajzy, najlepšie výstavné siene, Berlín, Cannes, ovenčime ich, sú odteraz nedieľnou súčasťou európskej kultúry. Krásne sny o tom, čo všetko by sme mohli byť, keby…

 

Dúfali sme aspoň, že sa stane niečo podobné, na čo  sme si nostalgicky pamätali z konca 60. rokov minulého storočia. Nové časopisy, plné kritických článkov vzdelaných novinárov, nová vlna vo filme, ktorá zdvihla zo sedadiel ľudí na celom svete, noví autori kníh, ktorí začali používať nový slovník, priam “Sloboda/ný”, nová hudba, ktorá rezignovala na názvuky ľudových piesní, a najmä nové obecenstvo, ktoré sa vynorilo z nebytia strašidelných päťdesiatych rokov. Nové myšlienky nás, vtedy mladú generáciu, zaplavili životodarnou kultúrnou energiou, ktorá bola pre červenú zónu, v ktorej sme boli uväznení, taká nebezpečná, že ju museli zadusiť až tanky v roku 1968.

 

Prešlo presne 30 rokov a my s nevôľou konštatujeme, že sa stále len rozčuľujeme, že nemáme nové moderné knižnice, stále sa bránime predstave tých, ktoré si myslia, že slovenská kultúra je len o valaškách a spevoch v krojoch, netrpezlivo čakáme, že financovanie kultúry osvieži zákon o sponzorstve, keď sa už sponzoring používa v športe a my nazrieme do moderných štatistík a konečne budeme vedieť, koľko peňazí vydávame na kultúru a či je to dosť. Silnejú síce hlasy, ktoré kritizujú rozštiepenie vnímania kultúry slovenskej spoločnosti na dve časti, ktoré sa nemôžu dohovoriť, akoby medzi nami bola neprekročiteľná bariéra, ale to už konštatoval pred 70. rokmi Alexander Matuška. Nič nové európske sa zatiaľ v kultúre neudialo.

 

Doteraz žiadny z ministrov kultúry nepresadil významné financovanie kultúrnej infraštruktúry zo štrukturálnych fondov tak, ako to urobili susedné štáty. Poľsko postavilo z európskych peňazí v každom krajskom meste modernú komunitnú knižnicu a výnimočné budovy filharmónie v Katoviciach a Štetíne, ktoré majú svetové parametre. My sa za to môžeme kochať nadmerným počtom strategických dokumentov a akčných plánov Ministerstva kultúry SR, ale nikde sa nedozviete, nakoľko boli naplnené a čo z toho vzniklo. Stránka Creative Europe bola naposledy aktualizovaná v máji 2014 a Kreatívny priemysel, ktorý by mal byť aj u nás najdynamickejším odvetvím s veľkou budúcnosťou, v januári 2016, čo nesvedčí o prílišnej snahe nás presvedčiť o užitočnosti aktivít ministerských úradníkov.

 

Rok 2018 bol vyhlásený rokom Európskeho kultúrneho dedičstva. Ministerstvá kultúry susedných štátov poverili už rok predtým vybrané agentúry, ktoré predložili špeciálne programy, ako naplniť celý rok podujatiami, ktoré by na jednej strane prezentovali kultúrne dedičstvo krajín v zahraničí a na druhej strane priblížili moderný prístup k výberu a ochrane kultúrneho dedičstva domácemu obyvateľstvu. Naše MK SR vyzvalo, aby všetci tí, ktorí niečo poriadajú, požiadali o možnosť použiť medzinárodné logo Európskeho kultúrneho dedičstva na svoje, dopredu plánované podujatia bez toho, aby určili aspoň základné priority. A tak sa tam popri pár konferenciách na rôzne, aj “ne-dedičné” témy ocitla aj ochutnávka tradičných remesiel, divadelné predstavenie “Kec chcu ženi vládnut”, až po organový koncert v chráme.

 

Ako si predstavujeme prezentáciu kultúry zo Slovenska na európskej pôde najlepšie dokumentuje porovnanie portálu Europeana s naším portálom Slovakiana. Finančne ten náš určite stál na európskej úrovni, ale výsledok ani po troch rokoch nezodpovedá ani tej regionálnej. Aj preto je naša prezentácia porovnateľná skôr s albánskou, ale určite nie s maďarskou alebo českou. Základným problémom je, že ani kultúrna obec na Slovensku nevyžaduje jej skvalitnenie a nevytvára tlak na vyšetrenie úniku financií z tohto projektu podobne, ako sa nezaujíma o osud digitalizácie zbierok našich pamäťových a fondových inštitúcií na čele so Slovenskou národnou knižnicou a financie, ktoré nám na ňu poskytli Európania. A to ide o milióny eur v oboch projektoch.

 

Naši ministri kultúry až na vzácne výnimky nikde necestovali, nezastávali významné funkcie na európskej úrovni a zhusta ani nemohli, lebo ich komunikačné schopnosti boli obmedzené len na dialóg s českými predstaviteľmi. A pritom prvým eurokomisárom na novom poste v Európskej komisii bol v rokoch 2004-2009 Ján Fígeľ. Jeho portfólio obsahovalo vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mnohojazyčnosť. Už z výberu aktivít je zrejmé, že to bola všehochuť, ako to býva, keď všetci vedia, že niečo by už malo začať, ale zatiaľ nik nevie, ako presne. Ale ak by sme si chceli prečítať, čo práca J. Fígeľa znamenala nielen pre EÚ, ale aj pre Slovensko, nenájdeme nič.  Pritom pán eurokomisár pracoval usilovne, len nevieme a ani sa nezaujímame, čo z toho zostalo. Ja si pamätám len jednu tradične poňatú konferenciu o multikulturalizme v Ljubljani, ale to vtedy ešte nebola výbušná téma nových európskych nacionalistov. Dnes je multi-kulti nadávka, ktorú slušne vychovaný človek nepoužíva.

 

Dodnes nevieme, aký veľký je modernizačný dlh v našej kultúre. Niežeby ho nikto nepopísal, ale nikto nevyčíslil závratnú sumu, ktorú predstavuje a nevypracoval ozajstný akčný plán na dvadsať rokov, aby sme ho odstránili. Po 30.rokoch nevieme, koľko úsilia a rokov nás bude stáť ďalší, reformný dlh v kultúre, ktorý sme si vyrobili tým, že Ministerstvo kultúry SR a jemu podriadené inštitúcie neprešli zásadnou reformou štruktúry, financovania a aktivít, ktorú absolvovali iné ministerstvá a celá spoločnosť Stačí vkročiť do budovy bývalej Tatra banky a dýchne na vás atmosféra stariny a prachu, zažratého do stien. Nehovoriac o zúfalých pokusoch niektorých moderne mysliacich riaditeľov kultúrnych inštitúcií, ktorí by mohli hodiny rozprávať o polenách, ktoré sa valia na ich snahy modernizovať zažité postupy.

 

A nakoniec – má Slovensko svoju európsku kultúrnu politiku? Predstavu, založenú na vyhodnocovaní vplyvov jednotlivých programov Kreatívnej Európy, regionálnych programov, ktoré by mali kultúrne zobudiť naše regióny podľa vzoru tých vo Francúzsku alebo Rakúsku, Víziu, naplánovanú aspoň na nové finančné obdobie EÚ, podloženú aj finančnými plánmi projektov, ktoré budeme musieť spolufinancovať. Predsavzatia spolupráce aspoň s ministerstvami susedných európskych štátov a relevantnými mimovládnymi organizáciami, aby sme sa zúčastňovali na kultúrnom pulze doby okolo nás. Alebo sme sa rozhodli, že sa naďalej budeme izolovať a potom nariekať, že nás nikto nepozná? Ako chceme dosiahnuť “skokové” investície do kultúry bez finančnej pomoci zo zahraničia?

 

Doterajšia prax riadenia kultúry na Slovensku sa nedá hodnotiť pozitívnymi, nič nehovoriacimi frázami. Z kritického postoja nás nevytrhnú dve pokladnice, nazývané fondami, ktoré za 12 rokov vo funkcii inštaloval jeden minister. Ale tak ako aj v iných oblastiach nášho života, bez oboznamovania sa s najnovšími trendmi kultúrnej politiky v zahraničí zostaneme vytvárať len úbohé a plačlivé variácie na dávno omielané témy nášho zaostávania. Všetci už máme najnovšie mobilné telefóny, vypisujeme moderné statusy na globálnych sociálnych sieťach, obliekame sa podľa najnovších módnych trendov, počúvame svetovú pop hudbu, prečo by sme akurát v našej kultúrnej politike mali tvrdohlavo zotrvávať v “gätiach” a malomestských snoch paničiek z minulého storočia? Budova Tatra banky potrebuje konečne novú generáciu, ktorá by mala z námestí prejsť rovno do dverí vedľa Divadla Astorka.

 

Magda Vášáryová