Stopy funkcionalistu Juraja Tvarožka v Bratislave

Architekt Juro Tvarožek, kým urobil svoje prvé funkcionalistické budovy, nájomný bytový dom s kaviarňou a kinom (1927 -28), mestskú sporiteľňu v Bratislave (1929-31) a zborový dom evanjelikov augsburského vyznania, mal asi 22 rokov skúseností zo škôl a praxe. Spomeňme si na činorodú prax, keď spoznával projektovú a architektonickú činnosť v mestách Rakúsko-Uhorska.  Narodil sa 30.11. 1887 v Brezovej pod Bradlom. Na odporúčanie otca sa rozhodol pre staviteľstvo. Cez prázdniny vždy pracoval u murárskeho a tesárskeho majstra Juraja Závodného. V rokoch 1904-1905 absolvoval kurz všeobecnej školy úžitkového umenia v Budapešti a pokračoval tam aj na vyššej priemyselnej škole stavebnej. Počas štúdia si zarábal ako murársky učeň, praktikant a kreslič u Michala Milana Harminca, ktorý v tom čase staval neorenesančné a neobarokové budovy, ktoré občas obohatil o secesné motívy. V lete 1908 praxoval u viedenského architekta J. Reisera. Tým mal možnosť popri budapeštianskej architektúre spoznať aj viedenskú, formovanú Adolfom Loosom, Ottom Wagnerom a Josefom Hoffmanom. Po absolvovaní priemyslovky nastúpil do kancelárie staviteľa Roberta Fleischla v Budapešti a v rokoch 1909-1910 v ateliéri u Aloisa Dryáka v Prahe, národnostne bližšom a architektonicky progresívnejšom. V Prahe navštevoval večerné a nedeľné kurzy architektonického kreslenia na umelecko-priemyselnej škole. V rokoch 1910-1913 sa vrátil k R. Fleishlovi, kde neskôr aj samostatne súťažil. V roku 1913 nastúpil ako vedúci stavebnej kancelárie u Michala Milana Harminca. Projektoval nájomné domy v Budapešti a iné stavby až do narukovania do rakúsko-uhorskej armády v roku 1914. Padol do zajatia na Sibíri a včeláril u pravoslávneho popa, lebo ho to naučil ešte doma otec. V roku 1917 vstúpil do Československých légií a v roku 1920 cez Vladivostok, Jokohamu, Vancouver, Chicago, New York a Paríž vrátil do už československej vlasti.

Jednou z prvých realizácií Jura Tvarožka po vojne bol rodinný dom Tomáša Tvarožka, jeho brata, finančníka. V tomto období jeho tvorba niesla znaky tzv. „národného slohu“. V tomto duchu bol navrhnutý bratov dom, ktorého vstupný portál vyzdobil maliar Jaroslav Votruba (1923).

Už v roku 1920 založil firmu Architekt Chorvát – staviteľ Tvarožek a projektovali bytové domy na Palisádach s konzervatívnymi, neoklasickými prvkami. Roky 1927-28 sú bodom výrazného nástupu progresívnych puristických riešení aj v jeho tvorbe, jako napríklad nájomný bytový dom s kaviarňou a kinom Metropol medzi ulicami Špitálskou a Mickiewiczovou. Investorom bol jeho brat Tomáš. Na trojuholníkovej parcele vyrástla kompaktná dvojkrídlová budova vo veľkej miere so železobétónovou konštrukciou, vysoká 5 poschodí s plochou strechou. Priečelia boli tradične rozdelené na zvýšený parter, telo stavby a ukončenie vo výraznej rímse nad štvrtým poschodím s pravidelným rastrom takmer štvorcových okien so subtílnymi orámovaniami. Kino v dvojpodlažnom suteréne bolo vyzdobené v duchu Art Deco. Parter tvorila kaviareň, vstup a východ z Kina a prístup do bytovej časti. V rokoch 1992-96 prešiel Metropol rekonštrukciou podľa projektu Jána M. Bahnu a Ľ. Závodného, a, bohužiaľ, z veľmi známej a obľúbenej kaviarne vznikla banková hala.

V roku 1929 sa vyhral súťaž na Mestskú sporiteľňu v Bratislave. Prvý jeho samostatný projekt bol v duchu bytového domu Metropol, druhý projekt, schválený v roku 1930, priniesol určité korekcie a tretí projekt bol železobetónový skelet so zavesenou oceľovosklenenou fasádou (KDE?). Toto tento objekt dostalo na mapu stredoeurópskeho funkcionalizmu. Fasáda bola estetizovaná kontrastom bielych parapetov a žltých medziokenných výplnínepriehľadného skla, vsadených do kovových rámov, opatrených červeným náterom. Stvárnenie fasády zodpovedalo funkcionalistickým princípom vyjadrenia vnútorných funkcií. Presklený parter, dve administratívne poschodia(takmer pásové okná), jednotlivé okná bytov s fasádou zjednotenou farebne povrchmi s ustúpeným šiestym poschodím.

V parteri bola pasáž s obchodíkmi, orientovanými do fasády aj do pasáže. V suteréne bol umiestnený trezor, kotolne a sklady. Prvé poschodie prístupné cez nárožný vstup a monumentálne schodisko, slúžilo celé pre potreby sporiteľne ako banková hala. Pri hlavnej fasáde boli umiestnené riaditeľské kancelárie. Na druhom poschodí boli ďalšie kancelárie a zasadačka. Celé interiéry pre verejnosť boli riešené veľkoryso. Hala bola prestropená segmentovým oblúkom sklo-železobetónovej strechy. Sklo-železobetónový strop bol aj podlahou bankovej haly, aby mohlo denné svetlo prenikať do obchodných priestorov pasáže.  Interiéry boli prelínaním starších a novších prvkov. Zlatohnedé obklady ónyxu pri vstupnom schodisku, ako aj na pulte haly a oblúk zastrešenia boli v kontraste so súdobými polvalcovými svietdilami nad pultom a oblo ukončené sedadlá, drevené stolíky a stoličky kubických tvarov, ktoré boli použité pri zariaďovaní všetkých priestorov sporiteľne. V roku 1973 -75 bola budova rekonštruovaá pre účely Slovenskej štátnej sporiteľne podľa projektu Brezinu a Formánkovej. Základná dispozícia haly zostala nezmenená, vrátane jej interiérových prvkov. Ďalšia rekonštrukcia bola komplexnejšia a sledovala čo najvernejšie prinavrátenie pôvodného stavu. Autormi boli architekti Bahna, Toma a Juráni. Sklobetónová segmentová strecha nad bankovou halou bola urobená znovu ako kópia pôvodnej. Rekonštrukcia bola vydarená. Autorom sa podarilo vrátiť jej pôvodnú monumentalitu a výraz v jej novom živote.

V roku 1930 bola vypísaná súťaž na evanjelický zborový dom v Novom meste na nároží Vajnorskej a Škultétyho ulice. Zvíťazil Juro Tvarožek, druhý bol M. M. Harminc. V druhom kole súťaže preto zvolili kompromisné riešenie. Zborový dom Tvarožek a kostol Harminc. Po zmene lokality na Legionársku ulicu, bol prvý postavený Harmincov kostol, ktorý bol v sakrálnej tvorbe Harminca prvým v duchu modernizmu. Tvarožkov dom je však už v duchu funkcionalizmu.

Text a vyzobrazenia vypracované na základe knihy „Juro Tvarožek, architekt a staviteľ“ autora Mgr. Miroslava Hrdinu, PhD., ktorá je vynikajúcim obrazom života a tvorby tohto architekta.

Miloslav Mudrončík