Stred času na periférii

Byť v centre diania a ovplyvňovať chod sveta alebo byť len pasívnym divákom? Ako keby nejestvovala žiadna iná poloha. Obraz spiaceho či nevedomého človeka a človeka, ktorý je aktívny, sú ako keby jediné dve alternatívy bytia. A tak sa delíme na ľudí aktívnych a menej aktívnych. Na tých, ktorí vytvárajú dianie a usmerňujú iných a na tých, ktorí sú len figúrkami na šachovnici.

A potom je tu niečo ako software takéhoto fungovania sveta a nad ním jeho autor. Tí, ktorí majú k autorovi bližšie, sa dostávajú do privilegovaného postavenia prostredníkov a tí obyčajnejší majú tendenciu k týmto mágom a technológom moci nekriticky vzhliadať. Preto je celkom prirodzené mať vzory, idoly, ikony a vodcov. Akákoľvek literárna, filmová či výtvarná reflexia fenoménu moci, vplyvu a bezmocnosti je vždy len jeden z ďalších pokusov o vyrovnanie sa s tým, čo je pre ľudstvo či pre významnú časť sveta rozhodujúcim spôsobom určujúce pre všetko, čo sa deje okolo nás.

Na konci Adventu sa ľudia majú postupne dostávať od toho, čo vidia, k tomu, čo viditeľné nie je. Od adventných kalendárov k posolstvu Vianoc. Od darčekov k úmyslu obdarovať iného či k ochote hľadať za darom niečo hlbšie, neviditeľné. Všetko je síce merateľné, ale nie všetko je možné odmerať exaktne a už vôbec nie experimentálne dokázať. Napriek veľkým očakávaniam nie je jednotlivec často schopný ani ochotný prijať osobnú zodpovednosť a snaží sa jej váhu presunúť na svoje okolie, na tých druhých, okolnosti, dobu, ktorá je … aká? taká. Na osobnej úrovni veľmi často prenechávame rozhodnutie v otázkach, majúcich významný vplyv na naše okolie, keď všetci očakávajú aktivitu a iniciatívu, na tých druhých. Nie my, Pane Bože, tí druhí, nech sa konečne chopia iniciatívy.

V dejinách biblického rozprávania sa táto iniciatívna intervencia v prelomových okamihoch ukazuje ako moment, kedy namiesto človeka koná Boh. Kým iní spia, Boh koná, lebo človek nechápe svoju úlohu v dejinách. Biblické dejiny rátajú s touto možnosťou. Mať strach je v biblických textoch úplne normálne. A vtedy nastupujú na scénu sny, zjavenia a anjeli. Boží hlas zaznieva takto virtuálne, ale je aj zapísaný v biblickom texte. A tí, ktorí by podľa očakávania mali byť aktívni, spia. Ako pastieri, ktorých zobudí zvláštny úkaz na nebi, ako Ježišovi priatelia, keď ho prišli zajať rímski vojaci. Hoci jeden z nich nespal. Zradca.

Aj preto je lepší prípad, ak len spíme, lebo keď nespíme, sme v úlohe aktívne utekajúcich aktérov deja a zlyhávame. Tento postoj biblických postáv je v príkrom protirečení s ich rozhodným nastavením či predsavzatím stáť na tej správnej strane. Chceli byť aktívni vtedy, keď si mysleli, že k tomu, aby svoje rozhodné slová potvrdili aj autentickým postojom, nikdy nedôjde. V takej dramatickej konštelácii ako je napríklad strata priateľov, prenasledovanie, odsúdenie okolia, alebo ešte niečo horšie. Spánok je v tomto zmysle nielen popisom fyziologickej únavy, ale aj stavu ducha ľudí, ktorí v bezprostrednej Ježišovej blízkosti nedokázali zotrvať v sústredenej pozornosti a reflexie prítomného ducha. To, že nevydržali so svojim Majstrom ani jeho najbližší spolupracovníci, neznamená, že by sme si mali zúfať. Skôr naopak, je to povzbudenie. Nemáme na to, na čo si trúfame. Naše deklarácie sú na úrovni Petrovho zlyhania, ktorý si trúfal nikdy nezlyhať a onedlho na to opakovane zaprel svojho Majstra.

Už sa vám to stalo? Kto z nás ešte nezažil opakovane, že mal odvahu na veľké veci a potom začal kalkulovať? Oplatí sa mi byť aktívny? Pôjdeme do každého zápasu? Bojíme sa o seba, o rodinu, o prácu. Bojíme sa neistej budúcnosti aj po tom, keď sa postavíme na tú správnu stranu.

Adventné predvianočné reflexie sú práve o tomto. V biblických dejinách aj v osobnej relektúre príbehu Narodenia ide práve o toto. Zrazu sa prebudíme a vidíme, že všetko je trochu inak. Náš vianočný idylický Boh je iný, ako by sme chceli. Iný, ako by sme si ho chceli vysnívať. Problémom je, že zlo nie je možné jasne vymedziť. Dospelý tridsiatnik, ten, ktorý vyrástol z betlehemských plienok, je odvádzaný v putách a zradca je jeden z nás. Všetko sa nepríjemne zauzľuje. A tak volíme strategický kompromis, ústup. Prebudenie je preto precitnutím a moderne povedané refreshnutím toho, čomu veríme. Výzva k adventnej bedlivosti je vlastne pozvaním k vylepšeniu duchovnej kondície. Bedliť znamená vedieť, že Advent je spomienkou a sprítomnením nečakaného . Nečakané prebudenie nádeje sa zmenilo v Ježišovi Kristovi na realitu. Naivné očakávania mesiášskeho veku sa zrazu naplnili a smrť, klamstvo, pretvárka či vypočítavosť zbožných farizejov a zákonníkov – tých ľudí, ktorí sa považovali za tých dobrých – boli vystavené náhlej relektúre.

Neviete, čo to je? Relektúra je v dejinách interpretácie posvätných textov proces, kedy sa pri čítaní dostávajú do nášho vedomia nové významy. Vedeli sme síce, čo sme čítali, ale neporozumeli sme textu v zmysle toho, ako sa naplnil. Príbeh narodenia, ktorý sa posunul do obdobia zimného slnovratu, aby sme mali nad ním v našej európskej kultúre viac času premýšľať. Aby sme sa pokúsili pochopiť, že Ježiš je Mesiášom, ale nie je to vznešený veľkňaz či zákonník. Nie je to dokonca ani zdatný povstalec či revolucionár, ktorý sa už-už naťahuje za mocenskými pákami. Triumfalizmus biblického rozprávania je tiché víťazstvo pravdy a ducha a nie tak vytúžené definitívne a zdrvujúce víťazstvo nad všetkými.

Betlehémske dieťa je tesár, ktorý sa živí prácou svojich rúk a v cieľovej rovinke svojho života trvá na tom, že neprišiel zmeniť Zákon, ale ho naplniť. Dnes by sme povedali, že Ježiš až filozoficky liberálne trvá na veľmi širokej interpretácii židovskej Tóry. Hovorí o uctievaní Boha v Duchu a v Pravde a nie v sakrálnom priestore Šalamúnovho chrámu či na posvätných výšinách Palestíny či Sinajského polostrova. Príkladom rešpektu voči iným nie sú v jeho príbehu farizeji a zákonníci, ale milosrdný Samaritán – inoverec, ktorý sa postará o chudáka, ktorého zmlátili chuligáni. Nepohŕda prostitútkami, naopak, rozpráva sa s Máriou Magdalénou a neodsudzuje ju, lebo byť predajným človekom neznamená predávať len svoje telo. Oveľa horšie je byť pokrytcom, ktorý predáva svoju dušu, svoje presvedčenie a postoje, ktoré z večera do rána flexibilne zmonetizuje. Toto sprítomnenie nečakaného príchodu je duchovná dispozícia a ochota preformátovať naše uvažovanie a vedieť, že biblický Najvyšší je vždy iný a koná vždy inak. Jednoducho a nečakane. Preto výzva k bedlivosti, lebo nevieme ani dňa ani hodiny.

Máme prirodzenú tendenciu hľadať viditeľné a uchopiteľné záchytné body, ktoré nechceme opustiť. Posvätné texty zvádzajú byť konzervatívne opatrný. Nie sme celkom spokojní ako „slušní ľudia“ s tým, že náš Boh bol ako človek náboženský reformátor a vlastne freelancer. Nevidíme a nechceme prijať, lebo sa nás to osobne dotýka, že Ježiš sa postupne dostával do čoraz otvorenejšieho konfliktu s povrchným náboženským postojom svojich súčasníkov na úrovni rituálnej zbožnosti. S farizejmi, ktorí pohŕdali Samaritánmi, pohanmi, Grékmi aj Egypťanmi a vlastne všetkými, ktorí nechodili do toho správneho kostola, ako by sme dnes povedali. Pohŕdali aj liberálnymi saducejmi, aj príliš horlivými zelótmi či náboženskými fanatikmi iných židovských skupín. Paradoxne to však boli práve títo „slušní“ veriaci ľudia, ktorí mali eminentný záujem, aby tesár z Nazaretu prestal hovoriť a vyrušovať. Umlčanie nepohodlného hlasu je hlboká antropologická skutočnosť, v ktorej sme si opäť s biblickým človekom blízki. Je to túžba nemeniť zabehané a nechať veci tak, ako sú. Je to rezistencia voči nepohodlnej zmene. Nie je to príliš lichotivé, ale identifikujeme sa tým práve s negatívnymi hrdinami dramatického príbehu biblickej tradície.

Biblický text je však v kresťanskej duchovnej kultúre živé slovo. Ježiš je slovom, ktoré sa stalo telom. Uskutočnilo sa a to tak, že nadobudlo konkrétnu ľudskú podobu ako tvorivé konanie Stvoriteľa, ktorý povedal a udialo sa povedané. Realizované slovo, ktoré sa rozpráva so svojimi súčasníkmi, je nepochopiteľným príbehom tajomstva, ktoré sa odohralo na betlehemských pasienkoch asi pred 2020 rokmi. Je to živé a žité slovo, ktoré sa stáva telom takým nečakaným spôsobom práve počas tých troch rokov, ktoré chodil po zemi tam, v presne geograficky zadefinovanej časti sveta.

Upriamenie pohľadu smerom k Bohu je trochu úsmevné, trochu symptomatické. Nemáme radi nečakané situácie a prebudenie nie je vždy príjemné. Ale o to práve ide. Bedlivosť Adventu nie je totiž čisto fyziologický stav, kedy nespíme. Je to nastavenie mysle a stála dispozícia pochopiť, že viera nám život neuľahčuje a neponúka lineárne riešenie našich rébusov a situácií s ktorými si nevieme poradiť. Viera je nastavenie mysle na neočakávaný vstup Božej dimenzie do nášho života. Advent je prebudenie k bedlivému očakávaniu nečakaného, k sprítomneniu neprítomného. Áno, možno nám to naháňa strach, ale o tom to práve je. Strach je na mieste, ak sa v zápase máme stretnúť so silami, ktoré budú na nás klásť tie najvyššie nároky a vieme, že sa môže stať, že neobstojíme. Naša sila je však v tom, že sa prebúdzame do prítomnosti Slova, ktoré sa stalo telom a hoci sme medzi tými, ktorí v medzičase nevyhrávajú a ťahajú dosť často za kratší koniec. Vieme, že v tejto viere sa nemôžeme ocitnúť medzi porazenými. Boh prichádza nečakane a naše prebudenie má byť adventným sprítomnením nečakaného. Cvičením v očakávaní nečakaného a v prebudení do stavu bedlivého a vnímavého postoja ku všetkému, čo sa okolo nás deje. Vtedy sa z periférie aj naše slová a skutky dostávajú do stredu diania a čas sa začína prelínať s večnosťou. Ako vtedy, keď sa narodil chlapec niekde na betlehemských pasienkoch. Tradícia nie je „déjà vu“. Je to návrat z ľudskej, spoločenskej aj geografickej periférie do stredu času aj sveta v novej dynamickej podobe novej existencie, kedy sa návrat deje úplne inak ako tradične.

Vianoce bez Židov, Arabov a migrantov…

Obrázok: Marek Wieruszewski a Joanna Wieruszewska, Preklad textu: M.Kocúr