Sviatočná kultúra alebo ďalšie KK – kultúra konzumu

Podľa MUDr. Ľubomíry Fábryovej, PhD., ktorá je predsedníčkou Obezitologickej sekcie Slovenskej diabetologickej spoločnosti a dennodenne sa stretáva z prežratými bruchami a opuchnutými nohami Slovákov, vhodnými tak akurát na amputáciu, trpí v priemere každý štvrtý Slovák nadváhou, čo je alarmujúce číslo najmä v porovnaní s minulosťou a tradičným výzorom Sloveniek a Slovákov. To tá naša kultúra má toľko kalórií? Kde sa to v nás zrazu vzalo, toľko sadla?

Povedzme trebárs, že máme chuť ísť do kina s priateľmi na zaujímavý film, o ktorom napísali na FB, že sa oplatí vidieť či na prvé rande s kulturologičkou. Je to investícia nielen našich peňazí a času, ale aj investícia do našej kultúrnej úrovne. Očakávame kultúrny zážitok, niečo, čo nás obohatí, posunie ďalej, zanechá v nás možno isté otázky, alebo si naopak ideme pre odpovede na problémy, ktoré nás trápia. Určite už každý z vás videl film, ktorý  bol schopný pozerať so zatajeným dychom a bol ním priam fascinovaný. Predstavte si emocionálne vypätú scénu umierajúcich vojakov v Dunkirque z druhej svetovej vojny, streľba a kanóny v pozadí, máme pocit, že už už aj nás zasiahnu a do toho – sused mľaská pukance. Mimoriadne kalorická pochutina a v multiplexoch bežná prax. Veď to nie je zakázané, dokonca je to núkané, tak čo? Alebo omnoho lepší nápad je doniesť si do kina pečenú kačicu v alobale, čo poviete? To sa naozaj deje. Veď predsa aj doma na gauči, keď pozeráme seriál, tak stále niečo chrúmeme. Čipsy, čokoládu, večeru s omáčkou, ktorá nám medzitým kvapká na tričko. Prečo by sme si podobné  pohodlie, ktoré sa stáva našou národnou kultúrou nedopriali aj v kine, divadle, na koncerte, prosto všade. Všetky priestory pre kultúru by sa mohli zmeniť na obrovskú jedáleň, v ktorej na pozadí beží nejaká tá…kultúra, či čo. Že naši predkovia a Francúzi dodnes jedia len spoločne za stolom a len v určený čas? A čo budeme zase jesť zo spoločnej misy drevenou lyžicou len preto, že to bola naša kultúra?

Blíži sa obdobie vianočných sviatkov, tak poďme vymyslieť, kde ešte by sme mali jesť, aby sme nezomreli v tej našej slovenskej doline od hladu, preboha. Kultúrnosť správania sa, táto neoddeliteľná súčasť kultúry každého národa, sa mení, čo je, samozrejme, prirodzený proces. Dnes už málokto dodržuje štvortýždňový pôst od mäsa a iných pôžitkov počas Adventu, žerieme počas celých sviatkov a vlastne až do Troch kráľov, čo bolo v minulosti nepredstaviteľné. Dokonca začíname už na vianočných trhoch v polovici novembra a sme schopní do polovice januára napchať do seba celé prasa, korunované haldou lokší. A tohto by sme sa mali vzdať? V mene varovania doktorky či v mene kultúrneho, teda aj duchovného rozmeru Adventu a Vianoc? Veď súčasťou kultúrnosti prejavu pre mužov už dávno nie je dávať si dolu klobúk pri pozdrave dámy. Prečo? Lebo nenosíme klobúky, len kapucne a šiltovky, tak jednoduché to je. Ani jej nebozkávame ruku, ktovie, či by nás nezažalovala, keby sme jej ju zrazu oblizli. Skôr sa po kultúrnom vzore z Francúzska bozkávame na obe líca, to sa nám páči. V emailoch a na FB už nevykáme s veľkými písmenami, zvykli sme si na slovník z krčiem IV. cenovej skupiny. Už nepíšeme ručne vianočné a novoročné pozdravy, dokonca sa na to častokrát aj vykašleme a pošleme len hotový hromadný pozdrav cez FB. Veď  aj kondolujeme len virtuálne, lebo sa nám nechce vyjadriť skutočný súcit osobne. Skrátka, už nie sme gentlemanmi starej školy alebo dobre vychované dámy a návrat k starým mestským kultúrnym zvykom nás môže nemilo prekvapiť. Kto by chcel byť považovaný za nemoderného čudáka?

Je zvláštne vidieť, akým nekultúrnym spôsobom sa dokážeme ku kultúre chovať. Ale nebolo by na škodu, keby nám isté spôsoby kultúrnosti z minulosti zmizli úplne? Aby aj pani doktorka Fábryová bola spokojnejšia? Mohli by sme skúsiť odolať a nekúpiť si pukance a kolu s brčkom v multiplexoch? – našťastie aspoň tie slamky budú čoskoro minulosťou. Alebo čo keby sme sa do divadla a na koncert pekne obliekli a neodbaľovali čokoládové cukríky v najtichšej scéne koncertu, aby sme dali najavo, že si vážime prácu umelcov? Mohli by sme sa stretnúť s priateľmi na vianočných trhoch na varené víno, ale prečo sa pri tom musíme napchávať cigánskou a zakvackať si novú bundu? Všetci sme už aspoň raz videli, čo po takýchto verejných žraniciach zostáva po zemi a v odpadových nádobách, čo vyzerá priam ako symbolický obraz nášho postoja k sviatkom. Čo to o nás vypovedá a kam to ešte môže ďalej smerovať? Prežerieme sa dobrovoľne na predčasnú smrť v mene narodenia Krista Pána?

 

Denis Farkaš