To najlepšie a to najhoršie

Čo boli podľa mňa najväčšie klady a zápory troch desaťročí od prevratu v roku 1989 – otázku položil Inštitút pre kultúrnu politiku,

Tá najlepšia vec je, že sme sa stali súčasťou Západu. Okrem mnohých iných vecí to znamená, že na kultúru bolo možné hľadieť a stavať sa k nej ako v západných spoločnostiach:

    • kultúra prestala byť jedným z bojísk celosvetového triedneho boja, ďalšou oblasťou, v ktorej mal komunizmus poraziť kapitalizmus,

    • kultúra už nebola naďalej súčasťou marxistickej nadstavby, rezistentnej voči podnikaniu, mimo sféry „výrobných síl”,

    • kultúrne aktivity sa už nekonali za podmienok trvalého nedostatku všetkého,

    • kultúra prestala byť prostriedkom kódovanej politickej komunikácie.

Pred zmenou sa dalo robiť len to, čo bolo povolené – ale to, čo bolo povolené, bolo zároveň povinné, naplánované a prefabrikované.

Oslobodení od všetkých tých hlúpych balastov, umelci a ďalší kultúrni činitelia sa po komunizme postupne stali súčasťou Západu. Čelia rovnakým problémom ako ich západní kolegovia a skúšajú ich riešiť západnými spôsobmi.

Čím patríme k tomu istému „Západu”, napriek všetkej tej našej rôznorodosti, či niekedy až vzájomnému odporu? Pre mňa Západ – a najmä Európa – dnes znamená tú časť ľudstva, ktorá berie hodnoty vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv vážnejšie než ktorákoľvek iná civilizácia na Zemi.  Hoci nie vždy explicitne, rešpekt a tolerancia sú kategorickými imperatívmi, ktoré možno postrehnúť vo väčšine prejavov západnej kultúry.

Aká je najhoršia vec, ktorá sa kultúre stala po zmene režimu? Homogenizácii pod vplyvom konzumerizmu sa odoláva ťažko. Digitalizácia sa stala pre väčšinu aspektov kultúry väčšou hrozbou než príležitosťou.

No tou najhoršou vecou je, že v našich spoločnostiach dochádza k návratu do minulosti. Namiesto slobody, tolerancie a otvorenosti sa vracajú niektoré východné črty – nie však exoticky orientálne, ale provinčne východné. Celá západná civilizácia je postihnutá populizmom, no postkomunistické krajiny predstavujú osobitnú podkategóriu. Pri pohľade na zoznamu problémov pochovaných s minulými režimami môžeme smutne konštatovať, že:

    • kultúra sa čoraz viac zneužíva na ideologické ciele,

    • okrem estetických a intelektuálnych hodnôt narástla na význame politická lojalita,

    • kritická a experimentujúca kultúra musí bojovať o kyslík (pričom dvorná kultúra sa teší z bohatých zdrojov),

    • byť odvážnym a kritickým smerom k politickej moci sa opäť stalo hodnotou a rizikom.

Aj keď tento obraz naznačuje postupnosť od dobra k zlu, tieto dve sily našťastie jestvujú bok po boku. Zostávame súčasťou Západu, čo je pre nás to najlepšie nastavenie pre kultúru a vďaka čomu sú kultúrni činitelia pripravení na úspešné zvládnutie zložitej situácie.

Péter Inkei, Budapest Observatory