Tridsať rokov bez cenzúry

Cenzúra je priamym opakom autorskej a vydavateľskej slobody. Jej odstránenie si preto treba pripomínať, hoci pre nepamätníkov slovo cenzúra znie podobne vzdialene ako konská železnica alebo vycestovacia doložka.

Nostalgicky si predstavujem, akou opojnou bola náhla necenzurovaná sloboda krátkeho obdobia šesťdesiatych rokov. Bol som vtedy len dieťaťom, ale z rozprávania pamätníkov aj čítania dobových textov tuším, že to muselo byť krásne. Zrazu vychádzalo viac západných autorov, viac textov kriticky hodnotiacich komunizmus, alebo aspoň chyby, ktoré komunisti urobili. A kultúrny národ bažiaci po kvalitných textoch dychtivo kupoval knihy, čítal a o prečítanom zanietene diskutoval. Nemal veľmi čo iné robiť, pretože svet bol ďaleko, televízia v plienkach, o nejakom internete ani nehovoriac. Potom prišli tanky a zasa bol koniec.

Nová necenzurovaná sloboda začiatku rokov deväťdesiatych sa dostala do rúk tomu istému národu, ale už žijúcemu v inom svete. Ešte stále sme chceli bažiť po kvalitných textoch, ktoré nám totalitná moc odopierala. A v kútiku duše sme chceli aj dobehnúť všetko zameškané, čo sa nám za tých ostatných dvadsať rokov nedostalo do rúk. Súčasne sme boli už trochu rozmaznaní perestrojkou, ktorá pootvorila dvere do kritického myslenia. A šialene sme túžili mať všetko to, čo už majú na Západe a dovtedy sme to videli len v rakúskej televízii.

Myslím, že niekedy vtedy sa pojem cenzúra stal pre nás irelevantným. Stále sa domnievam, že to je dobrá správa. Stali sme sa súčasťou sveta, ktorý na cenzúru nemal prečo myslieť.

Rýchlo sme dobehli mnohé exilové a disidentské resty. V priebehu rokov sa nám v preklade dostali do rúk najlepšie tituly o histórii komunistického hnutia a jeho dôsledkoch. V tomto roku sme dokonca dostali možnosť čítať Annu zo Zeleného domu v plnom znení (akokoľvek to znie neuveriteľne, aj v takejto knihe sa dalo niečo cenzurovať, konkrétne sa v slovenskom preklade Anna napríklad pred spaním nemodlila). Je to skvelé a všetko je, ako má byť.

Nezávisle od nás sa však svet technologicky hnal obrovskou rýchlosťou vpred. Žijeme zrazu na úplne inej planéte. Všetko sa dá a všetko sa smie. Aj čítať aj rozmýšľať sa smie, aj diskutovať o prečítanom sa smie, len nám na to akosi nezostáva čas. Aj nesúhlasiť a nadávať sa smie, na to z nejakého dôvodu netreba toľko času a veľa ľudí to stíha.

Zrazu má veľmi veľa ľudí názor na to, čo sa vlastne nesmie. Tí ľudia nie sú designovaní cenzori, ale majú jasný názor a vedia ho vyjadriť – v lepšom prípade na svojich sociálnych sieťach, v tom horšom aj na masovejších platformách, napríklad v takzvaných médiách. Tak sme sa dostali do štádia, kedy smieme vyjadriť akýkoľvek názor, ale hrozí nám, že ak ten názor niekomu stúpi na otlak, dostaneme to pocítiť.

Je rizikové písať v prospech Európskej únie alebo proti nej, v prospech LGBT komunity alebo proti nej, v prospech sociálne znevýhodnených spoluobčanov alebo proti nim, v prospech čohokoľvek alebo proti čomukoľvek. A tí, ktorí nechcú riskovať problém, sa prestávajú v našom slobodnom svete vyjadrovať.

Pre poriadok a jasnosť chcem polopatisticky napísať, že toto nie je problém Slovenska ani postkomunistických krajín, ale rozvinutého sveta. V kníhkupectvách západnej Európy a severnej Ameriky sa prejavuje tým, že kníhkupci prestávajú mať v ponuke knihy, ktoré by niekoho z ich zákazníkov mohli uraziť – nahotou, homosexualitou, politickým názorom, čímkoľvek iným. V ktoromsi článku som čítal zhodnotenie tohto trendu: snaha nikoho neuraziť je povýšená nad slobodu slova. Žijeme v zlatej ére autocenzúry.

Osobne si myslím, že dnes by už žiadny americký vydavateľ nevydal Lolitu. Nie je na to potrebná žiadna inštitucionalizovaná cenzúra. Je mi trochu smutno z toho, že dôsledkom slobody našej internetovej generácie nie je pestrofarebná paleta názorov a príbehov, ale skôr niečo, čo vyzerá ako tisíc (alebo dokonca len päťdesiat) odtieňov šedej.

Juraj Heger, Slovart