Udržateľnosť a kultúrna udržateľnosť pri obnove našich historických miest.

Doc. Ing. arch. Jana Gregorová, PhD.

Ochrana  pamiatok je zložitý proces, ktorý sa týka ochrany dedičstva našich predkov vo všeobecnosti.  Hodnotné pamätihodnosti sa chránili už v staroveku. Tak ako sa vyvíjali civilizácie a v nich jednotlivé kultúry, tak sa menil aj spôsob ochrany a neskôr aj obnovy pamiatok.

Ak sa v 19. storočí začala formovať vedecká báza ochrany, s výskumami a následnými názormi na prezentáciu zistených nálezov, tak sa v polovici 20.storočia začali formovať rôzne pamiatkové školy, využívajúce rôzne metódy obnovy. Posun v názore na obnovu dovtedy iba tradičných štruktúr sa výrazne prejavil nástupom moderny, ktorá začína meniť charakter dovtedajších  homogénnych sídel. Dlhodobou aplikáciou rôznych prístupov k obnove  sa v súčasnosti zachovali rôzne  narušené, obnovené, prípadne zachované historicky cenné lokality, či celé územia. Konzervatívne krajiny, s pretrvávajúcim súkromným spoločenským zriadením si svoje kultúrne bohatstvo zachovali vo vysokej miere, liberálnejšie krajiny s určitou mierou prestavby, krajiny výrazne zasiahnuté vojnou často stáli pred zásadnou otázkou „ako ďalej?“ , lebo od  odpovede na otázku sa   na dlhé roky odvíjal spôsob ich nápravy. (obr. 1)

Zvláštnu skupinu predstavovali krajiny východného bloku, ktoré zmenou súkromného vlastníctva na spoločné, mohli zahájiť úplne iný spôsob realizácie pamiatkových výskumov a následnej obnovy. Stratou súkromného vlastníctva sa totiž stratili nároky súkromných jedincov na ochranu a spôsob naloženia so svojím majetkom (aj keď sa jednalo o pamiatky)  a výskumní pracovníci mali tak v znamení vyššieho záujmu ochrany a obnovy celku neobmedzený prístup do všetkých objektov . Tak sa v pomerne krátkom čase podarilo zmapovať základné pamiatkové charakteristiky hodnotných sídel či ich častí a následne navrhnúť spôsob ich ochrany. Tak sa vyformovala v druhej polovici 20. storočia tzv. „maďarská pamiatková škola“ (typický výraznou aplikáciou novotvarov a betónov pri prezentácii zaniknutých pamiatok) , „poľská pamiatková škola „ ( s výraznou rekonštrukciou celých zbombardovaných miest), ako aj „československá pamiatková škola“, cenená najmä z hľadiska komplexného prístupu k obnove svojich historických miest vďaka už spomenutým plošným pamiatkovým výskumom.

Prestavba a akceptovaná aplikácia nových postupov pri obnove pamiatok mala za následok, že za takmer 50 rokov sa rôznou mierou narušili spomínané historicky cenné štruktúry a vznikla nová požiadavka – opätovne prehodnotiť adekvátnosť zásahov do historických miest.  Koncom 90-tych rokov 20. storočia sa čoraz výraznejšie objavuje požiadavka na  zachovanie charakteru našich miest , tzv.“genia loci“. Nastupujúca globalizácia , výrazne stierajúca rozdiely medzi kultúrami , (formovanými storočia, či v niektorých prípadoch až tisícročia) spustila protireakciu, prejavujúcu sa pomenovaním problému vo všetkých oblastiach  a nastolenie trendu tzv. „kultúrnej udržateľnosti“. Tento trend v procese obnovy našich historicky vznikajúcich miest znamená, že v oblasti  pamiatkovej starostlivosti sa nastolila požiadavka  interdisciplinárnej obnovy, ktorý nezohľadňuje iba pamiatkové a architektonické aspekty obnovy (ako v prvej vlne obnovy realizovanej od 2.polovice 20.storočia), ale aj problémy statické, technologické, materiálovo-technické a iné, súvisiace s výrazným rozvojom všetkých vedných a odborných disciplín, súvisiacich s ochranou a obnovou pamiatok. V snahe maximálne ochraňovať pôvodnosť (autenticitu) sa pri nových zásahoch preferujú reverzibilné konštrukcie (nové konštrukcie realizované spravidla suchým stavebným procesom, ktoré je možné  odstrániť bez porušenia originálu).

V oblasti navrhovania nových objektov v snahe zachovať „genius loci“ , sa do popredia dostávajú alternatívy  v navrhovaní novostavieb, akceptujúce požiadavky na udržateľnosť architektúry, či kultúrnu udržateľnosť. Začínajú sa formovať nové architektonické trendy ako redizajn, recyklácia materiálov, rekonverzia priemyselných či agrárnych (poľnohodpodárskych  areálov), rehabilitácia historických štruktúr aj formou náznakov či dôsledných rekonštrukcií hodnotných zaniknutých štruktúr a iné.

Zmena klímy a s ňou súvisiaci rozvoj výskumu v oblasti komfortu prostredia (či už interiérového alebo exteriérového ) je dôvodom, prečo  sa začínajú klásť vysoké nároky aj na kvalitu prostredia pamiatkovo chránených štruktúr, v ktorých je aplikácia nových zásahov logicky determinovaná typom pamiatkovej ochrany.

Nové tisícročie prináša nové spôsoby riešenia, vyžadujúce si presah rôznych profesií vo všetkých štádiách riešenia. Vzniká požiadavka interdisciplinarity v oblasti obnovy pamiatok ako aj jasnejšie stanovenie limitov na kontextuálnu architektúru, ktorá sa programovo inšpiruje existujúcou  hodnotnou zástavbou.

A práve o aktivitách formujúceho sa pracoviska   KARCH na SvF STU v Bratislave , ktoré sa ťažiskovo zaoberá   interdisciplinaritou pri obnove pamiatok ( a s ňou súvisiaci nový postup pri navrhovaní obnovy , tzv. “metodické projektovanie“) a kontextuálnym  architektonickým  navrhovaním pri novostavbách, budú referovať nasledovné príspevky.

Jednotlivé príspevky sa budú venovať tematike dizertačných prác doktorandov, ktoré na danú problematiku boli vypísané, aktivitám, ktoré sa v zmysle nastavenej metodiky už aplikujú pri navrhovaní konkrétnych objektov v rámci výuky,  zberu informácií a propagácii modernej architektúry v rámci medzinárodných projektov ,  ako aj výskumu v oblasti komfortu prostredia aplikovaného na pamiatkovo chránené štruktúry.