Veda, výskum, inovácie po slovensky

Jedným z kľúčových slov, ktorým by sme sa my, Slováci, radi prezentovali v zahraničí, je slovo VYNACHÁDZAVOSŤ. Spolu so svojráznosťou, rozmanitosťou a vitalitou je jedným zo štyroch kľúčových slov Ideového konceptu prezentácie Slovenska Ministerstva zahraničných vecí SR. Aby sme o tom len nehovorili, dostali sme vypracovanie Stratégie výskumu a inovácií pre inteligentnú špecializáciu Slovenskej republiky, ktorú schválila vláda dňa 13. 11. 2013 uznesením č. 665/2013, viac-menej ako domácu úlohu Bruselu, lebo „vypracovanie tohto dokumentu a jeho akceptácia Európskou komisiou je podmienkou k uzavretiu Partnerskej dohody medzi SR a EK“.

Je paradoxom, že napriek tomu, že sa považujeme za vynachádzavých a odkazujeme na vynikajúcich a nadčasových slovenských objaviteľov Murgaša, Baniča, Stodolu a ďalších, súčasné štatistiky hlásia niečo úplne iné. I samotná Stratégia priznáva, že Slovenská republika patrí dlhodobo medzi krajiny s najnižšou inovačnou schopnosťou, hlboko pod priemerom EÚ. Slovensko dlhodobo buduje svoju konkurenčnú výhodu na lákaní investorov nízkymi daňami, daňovými úľavami a nízkymi mzdovými nákladmi. Táto rovnica ale v žiadnom prípade nemôže predstavovať dlhodobo udržateľný model. Na jej druhej strane bude neustále menej a menej konkurencieschopná krajina v dnešnej znalostnej, alebo kreatívnej ekonomike.

Stratégia vo svojej úvodnej analýze uvádza, že na Slovensku je 65 % priemyselnej výroby tvorených produkciou motorových vozidiel a ich súčiastok. Suma sumárum, Slovensko je priveľmi špecializované na jeden typ výroby, čo ho robí zraniteľným v súťaži s ďalšími ekonomikami. Stratégie hlásajú, činy však hovoria: Stratégia, nestratégia, udržateľnosť, neudržateľnosť, vivat Jaguár.

Na Slovensku sa napríklad málo patentuje. Pre podniky je jednoduchší nákup hotových technológií, ako investovanie do vývoja. Je to ako začarovaný kruh. Výskum a inovácie u nás financuje vo vysokej miere práve verejný sektor a tie nešťastné štrukturálne fondy, pre ktoré vlastne tú Stratégiu potrebujeme. Keby si len preto žiaci písali domáce úlohy, to by sme so vzdelanosťou na tom boli oveľa horšie, než sme. Stále je to len o tom, aby sme neprišli o balíky peňazí, viď väčšina dokumentov spojených s pojmom kreatívnych priemyslov.

Ak si myslíte, že táto domáca úloha bola splnená na jednotku, tak vám dávame na známosť, že s prijatím Akčného plánu k Stratégii Ministerstvo školstva SR meškalo natoľko, že využívanie avizovaných financií bolo vážne ohrozené a priamo dotknuté vedecké pracoviská sa začali búriť. Ministerstvo sa bránilo tým, že musí diskutovať so všetkými zúčastnenými aktérmi, a že pri dokumente takéhoto formátu je diskusia nevyhnutná. O to väčším sklamaním je, že napriek avizovanému konsenzu sa takmer okamžite objavili pochybnosti o silnej podpore aplikovaného výskumu a s tým súvisiacich obavách o smerovanie základného výskumu. Pravdou zostáva, že súkromný sektor zohráva v Akčnom pláne implementácie Stratégie výskumu a inovácií pre inteligentnú špecializáciu SR na roky 2014 – 2016 zásadnú úlohu. Len dúfajme, že o tom už niečo tuší a pripravuje sa na „nastavenie systému pre dosiahnutie štatisticky evidovaných výdavkov na výskum a vývoj do roku 2020 v pomere 1 : 2 (verejné zdroje : súkromné zdroje)“. Či to nie je sci-fi vízia, nevieme. V každom prípade, realizácia tejto domácej úlohy v nás vzbudzuje nemiestnu zvedavosť, najmä preto, že v Akčnom pláne, ktorý rieši predovšetkým inštitucionálne a legislatívne zastrešenie Stratégie, zatiaľ žiadne odpovede nenachádzame.

Zásadným indikátorom v medzinárodnom porovnávaní krajín v otázkach výskumu je okrem počtu patentov a publikovaných výstupov tiež počet ľudí zamestnaných v danej oblasti. Dokument priznáva, že na Slovensku hovoríme vo veľkej väčšine o vysokoškolských pedagógoch, príp. doktorandoch, niekoľkých zamestnancov SAV a špecializovaných ústavov. Väčšina aktuálneho výskumu, viac či menej kvalitného, vzniká v súčasnosti priamo na tejto akademickej pôde. Pokiaľ výskum financuje vybraná firma, teda súkromný sektor, očakáva sa, že bude hneď aplikovateľný do praxe. Stratégia úprimne uvádza, že sme si vedomí handicapu, že výskum je financovaný z verejných prostriedkov, keďže prebieha predovšetkým na verejných univerzitách a ústavoch. Pokiaľ sú univerzity financované z verejných prostriedkov, logicky by sme očakávali, že dopyt po výsledkoch a výstupoch bude teda vznikať aspoň vo verejnom sektore. Treba položiť aj otázku, nakoľko má byť výskum orientovaný dopytovo, pokiaľ je financovaný z verejných zdrojov? Pre zodpovedanie otázky sa obrátime do praxe grantových formulárov, kde pri našich výskumoch musíme zodpovedať kolónku “využiteľnosť” výsledkov v praxi? Zásadná otázka je, nakoľko sú tieto sľubované výsledky naozaj implementované v bežnom živote našej verejnej správy.

Príspevok Kataríny Petríkovej Úloha univerzít a výskumných inštitúcií v miestnom ekonomickom a sociálnom rozvoji ukazuje, že komunikácia a spolupráca univerzít s bezprospredným okolím na regionálnej a miestnej úrovni je minimálna. Samosprávy vnímajú univerzity len cez ich vzdelávaciu funkciu, na druhej strane ponuka univerzít nespĺňa a neodráža potreby a požiadavky samospráv. Budovanie vzájomných vzťahov viazne v nedostatočnej komunikácii. Brusel nás upozorňuje: „Univerzity a výskumné inštitúcie považujeme za hlavných aktérov v procese tvorby znalostí (Castells, Hall, 1994) a ich lokalizácia v regióne je kľúčovým predpokladom ekonomického a sociálneho rozvoja. (OECD, 1999, Holland 2001, Etkowitz, 2002).“ Ale pokiaľ máme problém s distribuovaním poznatkov na najnižšej, miestnej a regionálnej úrovni, je veľmi problematické vytvárať veľké výskumné a inovačné centrá, či dokonca klastre. Regióny, kde sa nachádzajú významné univerzity, vykazujú omnoho vyššiu kvalitu života ako regióny, v ktorých univerzity nie sú. Tento fakt je však opäť podmienený komunikáciou a spoluprácou všetkých aktérov na regionálnej úrovni. Dobrá univerzita nemôže byť odstrihnutá od potrieb a požiadaviek okolia.

Budovanie technologických, inovačných, kreatívnych (akokoľvek moderne ich nazveme) klastrov je nepochybne správna myšlienka, najmä, keď so sebou prináša financie z európskych štruktúr. Zásadnú trhlinu však vidíme v tom, že nie sme v súčasnosti schopní networkingu a vzájomnej spolupráce ani na základnej úrovni, čo môže tento vznešený projekt potopiť hneď na začiatku. Kreatívni slovenskí úradníci budú určite schopní vyfakturovať aj potopenú loď. A sme späť pri tej našej slovenskej tvorivej vynachádzavosti.

Jana Javorská