Vianočný príbeh zostáva vďaka svojim prestrojeniam

Santa Claus, Dedo Mráz, či Ježiško? Nech už človek čaká toho, či onoho alebo aj žiadneho z nich, Vianociam neunikne. Totálne obsadia náš priestor aspoň na šesť týždňov v roku. Kobercový nálet. Reklama, ponuky, prezentácie kníh, firemné kapustnice, nákupný ošiaľ a do toho všetkého zdvihnuté obočie kazateľov morálky, čo nám aj pre mizernú stavebnicu lega vstupujú do svedomia, že sme nepochopili zmysel Vianoc a prepadli sme konzumu. Nečudujem sa tým, čo unikajú do teplých krajín ako sťahovavé vtáctvo a Vianoce trávia ako pútnici z vysoko rozvinutej kultúrnej katedrály „kresťanského“ Západu v oáze Východu.

Väčšina však zostáva. Máme svoje tradície. Napriek občasným prestrelkám pokračujúcej kultúrnej vojny o zmysle Vianoc vieme z tohto času vykúzliť čosi obohacujúce. Potrebujeme to. Bytostne túžime po blízkosti tých, čo naše duše rozochvejú už len obyčajným milým úsmevom. Dobré slovo a inšpirujúca myšlienka sú potom bonusom, ktorý nás posilní a posunie, aby sme prežili v púšti všedného dňa, ktorý býva redukovaný na výkon a odmenu. Čo robiť, aby sme v premenách doby nestratili tento rozmer Vianoc?

Vianoce sú predovšetkým príbeh, ktorý má moc premieňať. Príbeh potrebuje rozprávača a rozprávač potrebuje poslucháča. Hoci príbeh zostáva, rozprávači aj poslucháči sa menia. Aby príbeh nestratil moc premieňať, súc nemenný, vo svojej podstate je ako to vianočné dieťa bezmocný a odkázaný na svojho rozprávača. Rozprávač ho môže pre svojich poslucháčov oživiť, aby ich silou jeho života premenil. Môže ho však aj zabiť, aby ich jeho mŕtvotou držal v zajatí strnulosti. Záleží na jazyku, na tóne, na voľbe metafor a symbolov. Príbeh zostáva a predsa sa mení. Prezlieka sa do šiat doby, aby bol svojou formou rozpoznateľný a zrozumiteľný, aby sám mohol zmeniť tých, čo ho prijímajú, aj tých, čo ho prinášajú.

Skúsim teraz priblížiť niekoľko takých prestrojení Vianoc, ktoré mi už viac rokov pomáhajú ich príbeh pochopiť ako ten starý, nemenný a predsa vždy nanovo obohacujúci. Na Vianoce si vždy rád v aute cestou domov hlasnejšie pustím pieseň Driving Home For Christmas. Nedávno k mojim obľúbeným vianočným pribudla Neckářova Půlnoční. Pustite si ich, ak máte chvíľku čas.

Cesta smerom domov – to je to, čo sa nerozlučne spája s Vianocami. Myslím, že v túžbe byť doma na Vianoce sa odráža naša bytostná túžba niekam a niekomu patriť. Zápasíme o svoj domov. Chránime si ho. Upevňujeme ho v rámci našich možností. Je kotvou v neistote. A predsa, aby domov bol na Vianoce tým, čím má byť, nestačí len domov prísť. Paradoxne, ten biblický vianočný príbeh nie je o ceste domov. Práve naopak. Jozef a Mária sú na ceste smerom z domu. Vo chvíli, keď najviac potrebujú ochranu domova, sú vydaní cudzím. A potom to pokračuje. Z Betlehema neutekajú domov. Tam by to bolo pre ich dieťa, pre nich, nebezpečné. Utekajú do cudziny. Dieťa Ježiš narodením v Betleheme síce nastupuje cestu domov, k svojim vlastným, ale končí ako vydedenec na kríži. Zaujímavé, však? Ako je možné, že na pozadí tohto príbehu sa z Vianoc stali sviatky domova? Myslím, že to vieme, cítime to. Aby domov bol bezpečnou kotvou a plnil úlohu ochrannej atmosféry pred všetkým, čo nás v živote zraňuje, musíme sa vydať na cestu. Urobiť krok smerom od seba k iným. Pohnúť sa z pozícií, na ktorých sa vo svojom sebectve cítime bezpečne a vydať sa s láskou a bezmocnosťou do rúk tých, ktorým dôverujeme. Cesta smerom domov na Vianoce, to je cesta, na ktorej sa oplatí opustiť vlastnú silu, na ktorú sa spoliehame; vzdať sa peňazí, ktoré nám dávajú pocit istoty; prekonať odstup od iných, ktorý nám dodáva vážnosť; zmierniť hnev, ktorým sa nazdávame spravodlivo trestať tých, čo nám ublížili; ….. a pridajte si každý to, čo vám bráni v tom, aby ste pocítili lásku a blízkosť tých, ktorých milujete. Vydajte sa na cestu.

Na Vianoce si vychutnávam aj pieseň Janka Kurica. Geniálnym spôsobom hovorí o našich myšlienkových okľukách, ktoré nás na Vianoce vždy napokon dovedú domov. Robíme všetko pre to, aby naše domovy boli vľúdnejšie. Upratujeme, zdobíme, varíme, pečieme, obdarúvame sa, ale predovšetkým sme spolu so svojimi milovanými. Domov tak prestáva byť konkrétnou adresou nášho trvalého bydliska. Domovom sa stáva akékoľvek miesto, ktoré dokážeme premeniť kvalitou našich vzťahov. Možno aj na tieto Vianoce nás naše myšlienky zvábia na malú odbočku. Snívame, kde by sme našli ten najlepší domov. Vianoce sú však pozvaním k tomu, aby sme vytvorili domov tam, kde sa nachádzame. Domov ako miesto dôvery, lásky a nádeje.

Aj to je posolstvo vianočného príbehu. Z nevľúdneho, neláskavého a vierolomného spoločenstva ľudí robí Boh svoj domov. Tým, že dôveruje, robí z nedôverujúcich ľudí poslov vzájomnej dôvery. Tým, že miluje, robí z nenávidiacich sa ľudí poslov lásky. Tým, že sa obetuje, robí zo sebeckých ľudí poslov obetavosti. „Pretože urobil so mnou veľké veci ten, ktorý je mocný a ktorého meno je sväté“ – tak opisuje Mária svoju skúsenosť Vianoc. Ide o to, aby sme napriek všetkým okľukám našli cestu, ako vytvoriť domov preniknutý vzájomnou dôverou a láskou.

Na Vianoce si tiež rád pustím Sinead O’Connor a je pieseň This is to mother you. Spieva v nej: „Dieťa moje, som tak šťastná, že som ťa našla, hoci moja náruč ti bola stále na blízku. Milé vtáča, ty si ma nevidelo. Ja teba áno. Som tu, aby som ťa poláskala, potešila a pomohla ti, keď si osamelé.“ Myslím, že Vianoce sú sviatky dotyku. Prorok Izaiáš si predstavuje Boha ako matku, ktorá prichádza, aby sa s láskou dotkla svojho dieťaťa, keď je smutné alebo vystrašené. Posolstvo Vianoc hovorí, že svoju materinskú lásku napĺňa Boh, keď sa v narodenom Ježišovi Kristovi dotýka človeka. Dotýka sa nás materinskou láskou, keď sa nás už nik iný nechce dotknúť. Pohládza naše vlasy, keď už niet nikoho, kto by ich pohladil. Berie nás do náručia, aj keď sme už sklamali všetkých ostatných a stratili ich láskavú náruč. Dvíha nás a tíši náš plač po tvrdých pádoch, aj keď už niet nablízku nikoho, kto by nás postavil na nohy. Šepká nám – neboj sa, to prebolí – aj keď už niet nikoho, kto by ešte veril v našu schopnosť ísť ďalej. Ak to aj naša vlastná matka neurobila, na Vianoce máme nádej nájsť toho a tú, čo to urobí. Ako? Tak, že posolstvo lásky na Vianoce prebúdza v nás ochotu s láskou sa priblížiť a dotknúť sa aj toho, ku komu sme si už sami nevedeli nájsť cestu.

Napokon, najprominentnejším prívlastkom Vianoc je, že sú to sviatky rodiny. Myslím, že tento prívlastok je veľmi vážnym spôsobom kompromitovaný doslova križiackym ťažením na ochranu takzvanej tradičnej rodiny. Práve na Vianoce svojimi heslami rytieri tejto vojny vyháňajú z liečivého priestoru Vianoc tých, čo v premenách doby žijú rodinu inak, než ako to majú na svojich mečoch a štítoch napísané bojovníci za tradičnú rodinu. Sú Vianoce vôbec sviatkami rodiny? Nie sú! Sú protestom proti tomu, že ideál rodiny sa nám rozpadáva. Sú priznaním našej bezradnosti, že obraz rodiny našich rodičov a starých rodičov je pre generáciu našich detí už len ikonou. V realite dnešnej spoločnosti je už rodina len akousi dobromyseľnou pripomienkou, že kedysi to bolo tak a bolo to azda dobré. Ak sa ako rodiny schádzame okolo štedrovečerného stola, tak si veľmi dobre uvedomujeme, že ide o rituál. Pekný, povznášajúci, iste v mnohom obnovujúci. A predsa stále viac sa vzďaľujúci realite. Naše rodiny prechádzajú krízou. Zápasíme v nej o to, či sa v modelovaní našich predstáv o rodine vrátime do minulosti, alebo nájdeme odvahu pripustiť, že rodina, tak ako všetko, podlieha vývoju a zmenám. Biblický prorok Izaiáš vo svojej vízii očakávaného záchrancu vidí dieťa: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný je nám syn, na jeho pleciach bude spočívať vláda…“ Všemocné transcendentno, ktoré náboženským jazykom označujeme Boh, sa ujíma vlády tak, že náš zrak upriamuje na bezmocné dieťa. Kresťania túto víziu dopovedali. Je to dieťa, ktorého rodina je na svoju dobu netradičná. O uzavretí manželstva vlastne ani nečítame, len o zasnúbení. A potom to poníženie Jozefa. Dieťa nie je jeho. Chce využiť legálnu možnosť potichu, tajne, sa so svojou snúbenicou rozísť. Napokon predsa, pomknutý víziou vo sne, zvíťazí jeho veľkorysosť. Prijíma dieťa, ktoré nie je jeho. Chráni dieťa i jeho matku. Migruje z Nazareta do Betlehema, z Betlehema do Egypta. Príbeh Vianoc je vlastne príbehom o tom najúprimnejšom sklonení sa ku všetkým, ktorí zápasia o svoje vzťahy.

Čo teda? Kapustnica, opekance s makom a kapor alebo večera v dovolenkovom rezorte s exotickým sezónnym menu, či netradičná nízko kalorická strava za domácim stolom? Držať pôst a čakať na zlaté prasiatko alebo ísť na zimnú túru, či poležať na vyhriatej pláži? Zväzovať nohy na stole a liať olovo alebo objavovať hĺbku mýtov iných kultúr a náboženstiev? Spievať za stolom tradičné koledy, alebo si pustiť skladbu, čo nám oveľa zrozumiteľnejším spôsobom pretlmočí hĺbku Vianočného príbehu? Čo máme urobiť, aby spôsob, akým strávime čas Vianoc nebol ubíjajúcim opakovaním zvykov, čo nás už nedokážu obohatiť?

Prestrojení Vianoc je mnoho. Je len na nás ako ich v úlohe rozprávača vianočného príbehu stvárnime. Lebo silný príbeh zostáva len vďaka tomu, že si nájde odvážneho a tvorivého rozprávača a ten si nájde poslucháča, slobodného nechať sa premieňať, aby zostal stále človekom.

 

Ondrej Prostredník