Žabomyšie vojny?

Kým za financovanie kultúrnych časopisov bolo zodpovedné Ministerstvo kultúry a jeho komisie, mohli sme sa nielen dozvedieť, koľko kto dostal, a kto je proskribovaný, ale mohli sme aj ukázať prstom – tento je za to zodpovedný. A tento bol vždy minister kultúry. Politik, člen politickej strany, ktorá sa musela v parlamentných voľbách uchádzať o hlasy voličov. Vznikom Fondu na podporu umenia zostali komisie, zostali informácie, kto dostal a kto nie, naďalej nevieme prečo, ale hlavná zmena nastala v tom, že za to nikto nie je zodpovedný. Šéf fondu je menovaný, nie je členom politickej strany, ktorá sa zodpovedá voličom a kritériá, prečo ten dostal a ten nie, zase nepoznáme.  Zostávajú na svedomí a vedomí jednotlivých členov komisií a to je ešte tá lepšia možnosť.

„Pol milióna – 500 000 eur, toľko v roku 2014 vynaložilo Ministerstvo kultúry na časopisy v oblasti kultúry, umenia a osvety. Na Slovensku sa dá hrubým odhadom očakávať 100 000 konzumentov kultúrne zameraných časopisov. IKP vychádza, že jeden kultúrny konzument stojí štát cca 5 eur: “Na” – hovorí štát, “tu máš päťku, kultivuj sa! Jedno čím, hádam z toho niečo bude” – dodáva ministerstvo, ktoré už rezignovalo na kontrolu obsahu, kvality, originality a efektivity týchto hlavných kuriérov kultúrnych informácií.“ napísali sme v Kultúrnom kyslíku 3/2015, ktorý si môžete nájsť na našom webe (preklik).

Na to všetko by sme chceli upozorniť v situácii, kedy sa rozhorela vášnivá diskusia niekoľkých obhajcov kultúrneho časopisu Romboid, ktorý vydáva Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Nejde o likvidáciu časopisu, ktorý dostáva grant v približnej výške 30 000€ na rok. Ide o vnútorné pomery v Asociácii a konflikt o budúceho šéfredaktora, alebo šéfredaktorku časopisu. So záujmom sme si v IKP prečítali rozhovor súčasnej šéfredaktorky Stanislavy Chrobákovej- Repar na českom portáli H7O. Dozvedeli sme sa, že

1. zamestnanci Romboidu mali vždy len ročné zmluvy, ktoré boli automaticky predlžované,

2. kritika proti súčasnej šéfredaktorke je založená na tom, že v Romboide mohli publikovať aj nečlenovia AOSS, ak napísali niečo lepšie. Členovia požadujú, aby to bol výlučne ich priestor.

3. Stanislava by chcela byť ďalej šéfredaktorkou, ale zmluvu jej nepredĺžia,

4. nové mená revolucionárov v Romboide nám nič nehovoria.

 

Hneď nám to pripomenulo situáciu v Koniarikovej galérii v Trnave. Aj tam protestovali trnavskí zapálenci maľovania, že nemajú možnosť robiť si svoje výstavy v galérii, lebo sú tam len výstavy renomovaných maliarov zo Slovenska a zo zahraničia. Kandidát na župana reagoval, veď potreboval hlasy a odvolal príliš široko rozkročeného riaditeľa galérie. Výsledok? Už nechodíme na výstavy do Koniarkovej galérie a miestni umelci sa na nás hnevajú a pýtajú sa, prečo? Našu odpoveď snáď nemusíme uvádzať. A tak Trnava prišla o renomovanú inštitúciu, ale župan vyhral voľby.

 

Chápeme rozhorčenie pani Stanislavy, aj keď sme zatiaľ nenaskočili do vlaku frustrovaných a stále si myslíme, že aj na Slovensku je priestor na diskusiu, ale pripúšťame, že sme v IKP aut of fešn, čo pani Stanislava nie je. Tento citát to dokazuje: “S upevňováním principῠ neoliberalismu, nejen ve slovenské společnosti, které s sebou přineslo zhrubnutí mravῠ, instrumentalizaci komunikace a zhoršování pracovních podmínek, se začaly projevovat intervence jiného druhu.” Aj toto vyjadrenie v nás prebudilo chuť polemizovať a tak sme sa pýtali sami seba, kedy tie mravy neboli zhrubnuté, kedy boli mravy tenké, keďže zrejme neoliberalizmus (ale my radšej používame bez barličiek slovo liberalizmus) začal rokom 1989. Pri najlepšom rokom 1993. Takže lepšie pracovné podmienky bez intervencií všetkého druhu zrejme boli za komunizmu. S čím hlboko nesúhlasíme. Náš problém je ale iného druhu.

„Slovensko stále nemá žiaden kultúrno-spoločenský časopis určený širšej verejnosti. Minimálne pre tých 100 000 čitateľov. A to sme ho mali aj za komunizmu v podobe Slovenských pohľadov, alebo Kultúrneho života. Ono sám grantový systém, či už MK SR, alebo dnes už Fpu, znemožňuje vznik takéhoto periodika. Systém doteraz vygeneroval len tvorivé škatuľkovanie umelcov samých seba do konkrétneho druhu umenia alebo do snahy o umelé konštruovanie cieľov časopisu podľa vkusu členov komisií. Pritom nikto následne nekontroluje, či je zamýšľaný cieľ činnosti naplnený aj v skutočnosti a tak takto zabetónovaná štruktúra časopisov nevyzýva k zakladaniu modernejších a ambicióznejších a ich potenciálnych čitateľov vytláča von zo záujmu o spoločensko-kultúrne dianie.  Akákoľvek snaha vybočiť z vyšliapaného chodníčka je krátkodobo odsúdená na neúspech. Vzhľadom na smutný fakt, že naša čitateľská gramotnosť, najmä u mladej generácie, rapídne klesá, IKP by očakával kroky, ktorými by sme sa všetci, ktorým na tom záleží, snažili pritiahnuť vrstvy mladých ľudí k čítaniu kultúrneho časopisu a nielen vysoko odborných, pre tento segment spoločnosti nudných, periodík. V žiadnej stratégii šírenia kultúrnych statkov a informácií nenájdeme plán, akým spôsobom založiť, prezentovať a pritiahnuť k novému časopisu 100 000 zainteresovaných čitateľov.“ Alebo aspoň, akým spôsobom motivovať napríklad Romboid, aby sa na takýto časopis aspoň zmenil.

Romboid nebol nikdy ani Slovenskými pohľadmi (aj keď snaha bola), ani Kultúrny život. Priznávame, že sme mnohokrát odložili po prečítaní jedného – dvoch článkov jeho výtlačok takzvane nerozrezaný. Ale v IKP sme presvedčení, že kým samotní spisovatelia neozdravia pomery v širokej spisovateľskej obci, či už sú angažovaní v Asociácii alebo akýchkoľvek iných spolkoch, k podobným konfliktom, aký je dnes v Romboide, bude neustále dochádzať. Je to prirodzene aj preto, že tých priemerných a podpriemerných umelcov je vždy viac.

IKP