Zachráni predražená magnetka slovenské baroko?

V Banskej Štiavnici sa od roku 2006 spolu s architektkou Katkou Voškovou a ďalšími priateľmi snažíme prinavrátiť krásu a dôstojnosť známej barokovej Kalvárii. Nakoľko má  tento príbeh už viac ako 15 rokov, dovolím si priniesť niekoľko postrehov, nie ani tak ku technickej a umeleckej stránke reštaurovania, ale k procesom a vzťahom, a v podstate aj dôvodom, prečo sa táto významná pamiatka dostala do kritickej situácie. Ten príbeh je v zásade v mnohom podobný aj pre množstvo ďalších pamiatok na Slovensku. Tiež sa zamyslíme nad tým, kto a ako má takúto pamiatku do budúcnosti prevádzkovať a financovať.

 Štiavnickú kalváriu postavili v čase rekatolizácie obyvateľstva, kde významnú úlohu hrali jezuiti. V tom čase mala Banská Štiavnica viac obyvateľov ako dnes a takmer všetci žili aj náboženským životom.

Štiavnica mala podľa dostupných údajov v roku 1880 až 15.260 obyvateľov, z toho 12,400 katolíkov. Nevieme, aká veľká časť sa zúčastňovala na cirkevnom živote, dovolím si tvrdiť, že väčšina. V prevádzke boli 3 katolícke kostoly a zrejme mali čo robiť. Podľa dobových dokumentov, Kalvária žila bohatým liturgickým životom, slávilo sa 6 sviatkov, počas ktorých sa dali získať plné odpustky. To bolo nezvyčajne veľa. Kalvária bola stavaná ako regionálna záležitosť so spádovou oblasťou určite viac ako 100,000 ľudí. To boli ďalší účastníci náboženských aktivít a tak jej veľkosť dávala pri takom počte veriacich zmysel.

V priebehu 20. storočia prešlo mesto takými zmenami, že v súčasnosti má ledva 10,000 obyvateľov a hoci sa k rímsko-katolíckemu náboženstvu hlási značná časť populácie, reálne praktizujúcich katolíkov je menej ako 1000. Katolíckych kostolov od čias Márie Terézie  neubudlo, naopak, pribudlo.

Okrem menšieho počtu praktizujúcich katolíkov, sa zmenila aj účasť na liturgických cirkevných podujatiach. Dnes si len ťažko predstaviť, ako niekto peši absolvuje 35 km z Nevoľného do Štiavnice, aby sa zúčastnil výročnej septembrovej púte, ako mi kedysi opisoval svoj osobný zážitok už nebohý biskup Monsr. Baláž. Posun vzťahu človeka ku liturgickému životu a priestoru od „bežného“ ku „sviatočnému“ ilustruje aj fakt, že vtedy bolo bežné, keď stovky pútnikov prespávali v kostole – asi vieme odhadnúť, ako by sa na to dnes pozerali ľudia aj samotní kňazi. Masívne odcudzenie spájame hlavne s obdobím socializmu, ale v podstate podobný trend vidno aj v krajinách, kde nebola obmedzovaná náboženská sloboda.

Masové pútne tradície patria práve medzi tie zvyklosti, ktoré sa počas socializmu potláčali, keďže boli vnímané ako demonštrácia nepriateľskej ideológie. Boli roky, kedy úrady povolili za rok iba jedinú omšu a na rovnaký termín následne školy a podniky vyhlásili povinné branné cvičenie.  Výsledkom je strata tradície, prerušenie kontinuity a tým dnes rádovo menšia aktivita a aj potreba mať takýto veľký pútnicky areál. Avšak udržiavať ho treba tak, či tak.

Preto, keď sme v roku 2006 rozmýšľali ako celú tému uchopiť, vychádzali sme  z toho, že miestna farnosť má dosť starostí utiahnuť bežnú aj investičné prevádzku 3 kostolov a k tomu dvoch škôl.

Vedeli sme, že ak sa nám aj podarí naštartovať pútnické aktivity (počiatočný stav v roku 2006 bol 1 omša a 1 krížová cesta ročne), bude to predstavovať len zlomok návštevníkov. Toto sa nám aj úspešne podarilo, záujem o liturgiu na Kalvárii rastie a v roku 2019 sme už zaznamenali 25 omší a vyše 50 organizovaných krížových ciest . A k tomu 90.000 ďalších návštevníkov, povedzme, že turistov.

Otázka teda znela, kto má celú rekonštrukcia zaplatiť a neskôr, kto má celý areál prevádzkovať.

Žiadať to od miestnej katolíckej komunity bolo nereálne a aj neadekvátne. Odhad investícií bol 2-4 milióny eur, a to len za cenu svojpomocného trápenia sa s každým dodávateľom. Ak by to „na kľúč“ riešila nejaká firma, stálo by to raz toľko. Ak by to riešila nejaká šikovná štátna organizácia typu „štátne hmotné rezervy“, tak možno aj desaťnásobok.

Na následnom  financovaní veľmi dobre vidno, kto v tomto spustošenom areáli videl kultúrne dedičstvo. Čo je prekvapivé, alebo možno aj nie, tak najväčšie pochopenie sme našli medzi cudzincami. Bolo to vedenie VUB s jej španielskym riaditeľom, vedenie SSE s francúzskym manažmentom, Americké nadácie okolo WMF a podporu sme našli aj v Británii. V tom čase sa téma spoločenskej zodpovednosti firiem len začínala spomínať, a vďaka Nadácia Pontis sa len postupne dostávala do povedomia.

Našli sme aj odozvu medzi slovenskými donormi, tu ale bolo vidno, že finančné možnosti a tradícia sponzorovania je menšia. A pritom – už aj na Slovensku sú spoločnosti a jedinci, ktorý by vedeli zásadnejšie podporiť takúto veľkú akciu, ale venujú sa buď vlastným pamiatkovým projektom alebo častejšie budovaniu apartmánov v Dalmácii. Medzistupňom v našej karpatskej filantropii je ešte nejaký okázalý dar pre detský domov. Pracoval som kedysi v ústave pre mentálne postihnuté deti, tak tam nám raz firma doviezla krabice čokolád, z ktorých po ďakovačke  a odchode donora začali vyliezať červíčky…

Samostatná kapitola bol vzťah s naším Ministerstvom kultúry. Našli sme tam ľudí nadšených pre pamiatky, ale žiaľ, nebol to zrovna rozšírený druh. Táto akási aristokratická črta bola častejšie valcovaná úradníckym pohľadom na vec a neviem sa zbaviť dojmu, že sme stále niekoho obťažovali. Keď sme zabudli poďakovať v médiách, tak sa to bežne niekoho dotklo. Koho sú to prosím peniaze?

Smutnou kapitolou bola situácia, keď nám pridelený štátny úradník naznačil, že nám „rád so všetkým pomôže“ a že by „vedel ako na to“. Po radikálnom odmietnutí sme spoznali rôzne spôsoby znechucovania. Jedna z kontrol nám priamo priznala, že majú za úlohu „niečo na nás nájsť“.

Prežili sme aj takéto spôsoby a dnes, keď je Kalvária na 90% opravená, už riešime problémy iného charakteru. Pri spomínanej návštevnosti treba riešiť navigáciu, obsluhu, bezpečnosť a aj hygienu návštevníkov.  Stavebné objekty sú náročné na údržbu – bežná fasáda v meste má životnosť 30 rokov, tu je to 2 až 3 krát kratšie. To všetko si vyžaduje ľudskú prácu, ktorá sa dlhodobo nedá robiť nadšenecky, ale sa musí profesionalizovať. Zároveň máme skúsenosť, že získať prostriedky na dramaticky vyzerajúcu kaplnku sa ešte dá, ale na bežnú prevádzku – aby časom kaplnke nevyzerala opäť „ruinózne“, vám prispeje len málokto.

Pamiatka tohto rozsahu by potrebovala odhadom 15 zamestnancov, my máme zhruba 5.

Zaujímavým testom je vyberanie „dobrovoľného príspevku“. Priemerne nám jeden návštevník prispeje sumou 25 centov… Ak by sme nemali pravidelných donorov, ktorí prispievajú cez systém adopcie kaplniek, tak nám naše pekne opravené kaplnky opäť chátrajú. Tretím pilierom financovania bežnej údržby je predaj suvenírov rôznej umeleckej kvality. Zjednodušene sa dá povedať, že údržbu nášho baroka drží pri živote – predražená magnetka.

Vraciame sa tým k otázke, pre koho sa to vlastne opravuje, nakoľko to má byť „zadarmo“ a kto má celú prevádzku realizovať. Kto má byť „konečný užívateľ výhod“ a za akých podmienok.

Kalváriu spravuje občianske združenie piatich právnických osôb – RKC, Mesto BŠ, Slovenské banské múzeum, skautská nadácia NBP a združenie architektov Spolok BŠ 91. S odstupom času hodnotím, že toto trochu zložité manažovanie má aj svoje výhody – hlavne pri diskusii o zrúcaninách hradov sa ukazuje riziko, že keď je vlastníkom skupina nadšencov, tak sa môže časom entuziazmus zmeniť na pokušenie na celej veci zarobiť a o 20 rokov neskôr môžeme byť svedkami privatizácie hradov. To na našej Kalvárii nehrozí a je to tak dobre. Aj keby niektorý z partnerov mal „horšie obdobie“, je predpoklad, že zvyšní partneri ustrážia celý projekt.

Aká je teda budúcnosť? Zachovať absolútnu dostupnosť komukoľvek, za cenu že sa vždy nájde nejaký donor, ktorý to celé zatiahne? Riskovať tým stratu udržiavacieho štandardu? Alebo treba Kalváriu monetizovať, a spraviť z nej službu, za ktorú sa platí? Je správne rozdeliť návštevníkov na miestnych a „ostatných“, čo sa platenia týka? Budeme mať odvahu vôbec otvoriť takúto tému, keď sa dá očakávať vlna hejtu a ďalšej málo populárnej administratívnej a kontrolnej činnosti?

Cítim, že v tomto sme na Slovensku stále málo skúsení, a zároveň zvyknutí, že všetko rieši štát, či obec. Tradične bude veľa emócií a málo pragmatizmu. Aj v tomto budeme patriť medzi prvolezcov a ako to dopadlo, dáme vedieť. J

p.s. magnetky posielame aj poštou

Martin Macharik, predseda Kalvárskeho fondu.