Zmeny v autorských právach v EÚ: Revolúcia na internete?

Pojem „reforma copyrightu v Európskej únii“ neznie sexy dovtedy, kým sa Európanom nepovie aj to, že ich obvykle jednoduché zdieľanie textov, fotografií, hudby či videí na internete bude fungovať podstatne inak ako doteraz.

Vojna o autorské práva v digitálnom priestore prebieha už asi od čias, odkedy používatelia zistili, ako ľahko sa pomocou kombinácie klávesov „Ctrl C a Ctrl V“ dá zdieľať dostupný obsah. Ak autor na celosvetový web raz niečo uverejnil, bolo čoraz náročnejšie sledovať, kde všade sa jeho produkt ocitol.

Cieľ prispôsobiť autorské právo 21. storočiu bol rovnaký pre všetkých. Spôsoby, ako ho dosiahnuť, sa ale zásadne odlišovali a v roku 2016 sa odštartoval boj, ktorý začiatkom tohto roka prerástol do celoeurópskych masových protestov a petície, ktorú podpísalo viac ako päť miliónov Európanov.

Najintenzívnejšie sa nezrovnalosti odkrývali v súvislosti s rastom technologických gigantov a sociálnych sietí. Tie na cudzom textovom, hudobnom, obrazovom, či inom autorskom obsahu začali bezprecedentne bohatnúť. Aj keď nie vždy ponúkali k dispozícii celý autorský materiál, ich časti, názvy, či výňatky dokázali cudzie produkty duševnej činnosti speňažiť. Stále viac platili marketéri, reklamné agentúry a v ostatných rokoch už aj inštitúcie, asociácie, firmy a dokonca politici a bežní obyvatelia.

Podľa Eurostatu ešte v roku 2017 až 46 percent európskych spoločností tvrdilo, že na svoj marketing využili minimálne jednu z dostupných sociálnych sietí. Využívanie internetovej reklamy vtedy potvrdilo 26 percent firiem. Bolo preto len otázkou času, kedy si dotknuté strany povedia „dosť“. Hoci krajiny, vrátane Slovenska, isté pravidlá nastavené mali, obrovské zisky technologických gigantov iba vo veľmi oklieštenej podobe – ak vôbec – putovali do vrecák vydavateľov, či priamo autorov.

Spoločnosti ako Google, či Facebook tvrdia, že práve vďaka nim sa mnohým médiám, či autorom podarilo zasiahnuť viac záujemcov. Štatistík, ktoré by to potvrdzovali, je ale pramálo. Keď napríklad platforma Google News, ktorá zoskupuje titulky a krátke perexy iných médií ako prehľad spravodajstva, stiahla svoju službu v roku 2013 zo španielskeho webu, médiá registrovali zníženie záujmu o šesť až 30 percent. Štúdia z Nemecka z roku 2014 hovorí, že podobný scenár znížil navštevnosť médií vydavateľského domu Axel Springer o sedem percent.

Autorské práva sa stali stredobodom európskej pozornosti v súvislosti so záväzkom Bruselu zjednotiť členské štáty EÚ na digitálnom trhu tak, aby bola Únia schopná konkurovať svetovým ekonomikám. Hoci blok už minimálne pravidlá pre členské štáty nastavil v roku 2001, naprieč spektrom zainteresovaných sa našiel len málokto, čo by nové pravidlá prispôsobené súčasným používateľským praktikám a technológiám nepovažoval za potrebné.

Skutočný boj naprieč 28 krajinami, inštitúciami EÚ, vydavateľmi, platformami a autormi sa rozpútal s prvými návrhmi textu novej smernice.

Hoaxov sa v dlhej kampani objavilo mnoho. Jedna zo strán tvrdila, že Brusel sa chystá likvidovať vtipne prerobené fotografie, známe ako meme. Youtuberi sa obávali zákazu paródií, či cover verzií piesní. Agresívnejšie hlasy dokonca presviedčali o katastrofických scenároch reštrikcie slobody prejavu a internetu vôbec.

Zlepšenie licenčných praktík, cezhraničné licencovanie naprieč Úniou, prístup k autorskému obsahu pre školy, vedcov a výskumníkov, či lepšia dostupnosť európskej produkcie na videoplatformách na vyžiadanie (VOD) ako Netflix či HBO Go boli tie návrhy, ktoré sa potešili optimistickému prijatiu.

Rozličných a často nepravdivých informácii sa však týkali najmä najkontroverznejšie dva články: 11 a 13.

Podľa článku 11 navrhovanej smernice si bude zverejňovanie väčšieho množstva obsahu na online platforme, ktoré prekročí „rozsah jednotlivých slov alebo veľmi krátkych výpisov“, vyžadovať licenčnú zmluvu medzi autorom – respektíve držiteľom autorského práva – a platformou. V praxi to znamená, že weby ako Google, Facebook, ale aj menšie spoločnosti ako Zoznam na Slovensku, budú musieť postupne uzatvárať zmluvy s tisíckami držiteľov práv. Hoci má byť licencovanie zjednodušené, otázne je, kto získa skutočnú moc nad tým, ktorý obsah bude dostupný. Platformy si totiž môžu začať vyberať a prístup na tie najväčšie z nich nemusí byť udelený každému. Pozitívom by mohla byť bezpochyby rýchlejšia identifikácia nepravdivého obsahu, hoaxov, či konšpiračných médií, ktoré by platformy jednoducho nezazmluvnili.

Legislatíva ale nezaručuje, že sa poplatky za licencie naozaj dostanú ku skutočnému autorovi, alebo či skôr neskončia vo vreckách vydavateľských domov alebo združení, ktoré budú autorov zastupovať. Budú totiž minimálne omnoho mocnejšie v tom, aby sa s technologickými gigantami dohodli priamo. Odporcovia tvrdia, že aj v tomto bode sa jasne ukazuje to, že inžinieri celoeurópskej legislatívy mysleli na tvorcov obsahu až v úplne poslednom rade.

Ešte väčšiu polemiku spustil článok 13. Platformy, na ktoré používatelia nahrávajú obsah, totiž budú musieť zapojiť také systémy, ktoré rozlíšia, či používateľský príspevok spĺňa všetky copyrightové podmienky a či má platforma s pôvodným autorom uzavretú licenciu. Ak teda používateľ bude na svojom facebookovom profile zdieľať napríklad článok zo slovenského denníka, filter Facebooku by mal skontrolovať, či medzi konkrétnym médiom a sociálnou sieťou existuje platná licencia. Aby toho nebolo málo, online platforma za svojich používateľov v tomto ohľade preberá právnu zodpovednosť. Europoslanec Richard Sulík v poslednej rozprave o smernici prirovnal tento spôsob k prevádzkovaniu parkoviska: „Je to akoby prevádzkovateľa parkoviska mal byť zodpovedný za to, že auto, ktoré u neho odstavím, nie je kradnuté.“

Systémy kontroly, ktoré sa označujú aj nahrávacie filtre, používa už dnes napríklad YouTube v oblasti videoprodukcie. Spoločnosť Google, ktorá YouTube vlastní, však do nich investovala milióny a napriek tomu stále nefungujú tak, aby spĺňali požiadavky novej legislatívy. Pre menšie platformy či weby by takáto požiadavka mohla byť likvidačná.

Problematickou je aj výnimka z týchto podmienok. Tzv. „mikro a malé podniky“ by sa mohli povinnosti kontroly obsahu používateľov či licencovaniu vyhnúť len vtedy, ak by spĺňali naraz tri konkrétne kritériá: ročný obrat firmy by bol menej ako desať miliónov eur ročne, služby by boli verejnosti ponúkané menej ako tri roky a platformu by využívalo menej ako päť miliónov unikátnych užívateľov mesačne.

Výnimka pre malé a stredné podniky bola podmienkou aj slovenských zástupcov pri vyjednávacom stole. Organizácie zastupujúce startupy, či malé a stredné podniky hovoria, že v technologickom svete mikropodniky, ktoré by spĺňali naraz všetky kritériá, buď neexistujú, alebo ešte ani nezarábajú. Slovenská republika nakoniec v Rade Európskej únie celé znenie legislatívy – aj napriek kontroverznosti výnimky – podporila.

Pozornosť mnohých médií v posledných fázach prípravy legislatívy v Bruseli si copyright veľmi nevyslúžil. Printové, rozhlasové, ale aj televízne prostredie sa zväčša uspokojovalo s preberaním tlačových správ agentúr. Paradoxne to však boli práve ony, kto bol v boji o európske autorské práva jednou z dotknutých strán. Vyvažovanie vydavateľmi poskytovaných informácií sa nedialo. Ak sa do popredia dostával protinázor, mediálne domy sa častokrát postarali o to, aby bol považovaný za názor „bohatých a nenásytných“ spoločností, ktoré navyše ani nevznikli v Európe. Rástli podozrenia z lobbingu a obviňovania na oboch stranách barikády.

Julia Reda, jedna z najmladších europoslankýň v europarlamente, zmobilizovala komunitu mladých nielen zo svojej domovskej krajiny, z Nemecka, ale odkazujú na ňu mladí po celej Európe. Útla poslankyňa Európskeho parlamentu zanietene diskutuje o možnostiach dopadov a už celé mesiace upozorňuje na to, že legislatíva v súčasnej forme neochraňuje malých vydavateľov, ale vrhá ich napospas vydavateľom aj technologickým gigantom. Práve Reda bola obviňovaná z toho, že sa legislatívu snaží potopiť pre to, že za ňou takéto spoločnosti stoja.

Reda našla silnú podporu aj medzi internetovou komunitou. Hashtag SaveYourInternet (Zachráň si internet), ktorý spopularizovala, pohltil Twitter aj Instagram. V krajinách ako Nemecko, Holandsko, či Belgicko najmä mladí už celé týždne vychádzali do ulíc a žiadali zachrániť internet. „Súčasné znenie legislatívy je fraškou, ktorá je z hľadiska popierania reality porovnateľná s hnutím „plochej zeme“,“ uviedol Sascha Lobo, jeden z nemeckých aktivistov v magazíne Der Spiegel. Aktivisti tvrdia, že europoslanci a euroúradníci, ale ani vlády členských krajín nemyslia dostatočne na to, ako dnes mladí využívajú internet a po prijatí legislatívy môže preto dôjsť k nenávratným zmenám v celom kreatívnom priemysle dneška. Na posledných protestoch, ktoré sa organizovali vo vyše 70 európskych mestách, sa zišlo niekoľko desiatok tisíc prevažne mladých odporcov smernice.

S textom legislatívy už súhlasili Európska komisia aj členské štáty EÚ. Záverečné slovo mal ešte Európsky parlament. V posledný marcový týždeň sa 751 poslancov stretlo a o smernici hlasovalo napokon ako o jednom celku – len päť hlasov rozhodlo o tom, že články 11 a 13 sa samostatne schvaľovať nebudú.

Väčšina europoslancov nakoniec 26. marca celú smernicu schválila. Súčasné používateľské spôsoby zdieľania na internete sa teda už čoskoro výrazne zmenia a na bezbrehú slobodu v online oceáne budeme musieť zabudnúť všetci. Členské krajiny EÚ budú musieť smernicu zapracovať do národných legislatív v priebehu najbližších dvoch rokov.

Viac informácii o procese tvorby a prijímaní legislatívy o copyrighte nájdete tu.

Lucia Yar

Autorka je editorkou portálu EURACTIV Slovensko.