Archívy autora: ikp

Tetuška má v taške morku

„Tetuška má v taške morku
ktorú vezie do New Yorku
mladý muž sa ženie hurtom
do Mohanu nad Frankfurtom
nesie im ta naše párky (šubi-dubi)“

Slová pesničky z legendárneho albumu Bolo nás jedenásť od Lasicu, Satinského a Filipa z roku 1981 pozná dnes takmer každý… za generáciu súčasných dvadsiatnikov by som za to síce ruku do ohňa nedal, ale teraz nie je reč o kultúrnej pamäti národa. Alebo že by? Nech je ako chce, tento album patrí k najlepším počinom v histórii slovenskej populárnej hudby. Dôkazom je aj fakt, že aj v roku 2019, už vlastne tretí rok po sebe, zazneli naživo piesne z tohto albumu počas najväčšieho hudobného festivalu na Slovensku – na Pohode. Ťažko si dnes asi vieme predstaviť, že by podobné texty mohli spadať do kategórie „nebezpečné“, „nevhodné” či „protištátne”. A napriek tomu mohol tento album vyjsť len vďaka kladnému posudku Ľubomíra Feldeka. Napadlo by vám, že by mohlo byť niečo také niekedy zakázané? Rozumiete tomu? Pretože ja asi celkom nie. Ale poďme ďalej. Film s názvom Ja milujem, ty miluješ od režiséra Dušana Hanáka z roku 1980, ktorého spoluautor je známy spisovateľ Dušan Dušek, bol označený za dielo, ktoré sa vraj zámerne orientovalo na ľudí zo spoločenskej periférie, aby prostredníctvom nich zosmiešnilo celú socialistickú spoločnosť. Avšak viac ako spoločnosť mi prišiel smiešny tento myšlienkový pochod. Musím povedať, že som pri pozeraní tohto filmu nemal rovnaký pocit, aký asi mali svojho času naši súdruhovia. Príde mi to skôr ako smutno-groteskná predstava, že by tieto veci mohli byť niekedy zakázané. Mnohé diela, ktoré pred rokom 1989 podliehali cenzúre, sa po páde komunizmu ukázali skutočne vysoko cenenými umeleckými dielami. A našli sa také, ktoré sa voľakedy ocitali na piedestáli, ale povedzme si otvorene, neoprávnene.

V roku 2019 slovenský film „Kto je ďalší” od režiséra Miroslava Drobného rozpútal veľkú diskusiu. Napriek jeho vzdelávaciemu zámeru sa ministerstvo školstva od neho dištancovalo a vydalo stanovisko, kde riaditeľom škôl neodporúča, aby deti tento film videli. Odborníci z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie spochybnili jeho preventívny a vzdelávací zámer a poukázali na to, že film môže mať skôr opačný efekt. Cenzúra? Dnes už ťažko hovoriť o nejakej cenzúre – snáď jediní, ktorí majú plné ústa „cenzúry“, sú tí, ktorí predstavujú politický extrém. Keď sa však médiá po parlamentných voľbách v roku 2016 rozhodli ignorovať stranu ĽSNS a jej predstaviteľov, išlo o cenzúru alebo nie? Je skutočne cenzúra to, keď odmietame rešpektovať extrém? Ako sa po rokoch ukázalo, ignorácia zo strany médií nebola najvhodnejšou stratégiou, ale to je zase iná debata.

Popri dnešných hudobných klipoch plných vulgarizmov a obnažených tiel, popri sitkomoch z prostredia nekompletných rodín či nechutných reality show, popri slobodnom a okamžitom prístupe k internetu, nie je pre nás jednoducho predstaviteľné, aby mohla nejaká cenzúra existovať. Pre nás, generáciu prvorodených Slovákov, vyvstávajú dnes celkom iné problémy. Zdá sa, ako keby sme mali historicky dané neustále sa zmietať v extrémoch. Raz vľavo, raz vpravo, raz červená, raz hnedá… raz cenzúra, raz sloboda slova. A keď, tak extrémna. Toto základné ľudské právo, garantované ústavou vyspelých demokratických krajín, umožňuje každému z nás prejaviť svoj názor. Vďaka tomu existuje priestor na realizáciu umelcov a vznik dôležitých umeleckých diel, ktoré posúvajú hranice nielen umenia, ale celej spoločnosti. Na strane druhej však vznikol priestor na realizáciu sa aj takých, ktorí by radšej nemuseli robiť nič. Vďaka tomu dnes môžeme napríklad v kníhkupectvách nájsť okrem iného aj množstvo brakovej literatúry, či literatúry alternatívnych faktov. Samozrejme, že literatúra pred rokom 89 bola vďaka propagande tiež v dosť veľkých problémoch – a to sú práve tie spomínané extrémy. Zdá sa, akoby chýbala skôr akási autocenzúra toho, čo je ešte únosné. Veď výsledky absencie autocenzúry správania sa môžeme dnes v slovenskej spoločnosti vidieť takmer všade, v kultúre nevynímajúc.

 

Denis Farkaš, IKP

 

Cenzúra – bola. Čo bude v budúcnosti?

November 1989 priniesol okrem zvolenia prvého nekomunistického prezidenta a zrušenia monopolu KSČ aj slobodu. Prestali sme sa báť a začali sme sa slobodne zhromažďovať a slobodne  hovoriť aj na verejnosti. Každý si mohol povedať, čo si myslel v tej chvíli a zdalo sa, že aj to, čo mu práve slina priniesla na jazyk. Dovtedy sme skoro 60 rokov žili v paralelných svetoch, ako o tom písali už vtedy poľskí sociológovia v zaujímavej teórii Paralelné systémy. Žili sme v dvoch svetoch, ktoré boli vedľa seba, ale nepretínali sa. V súkromnom sme si mysleli svoje a ticho hovorili len s tými, ktorým sme dôverovali a ráno sme preskočili do verejného a tam sme buď boli ďalej ticho, alebo hovorili v bezpečných frázach, niektorí dokonca radi vykrikovali predpísané heslá. A všetko to boli vlastne fake news, akurát sme im hovorili nemoderne po slovensky klamstvá. V súkromí.

Ako sme si predstavovali tú zrazu sa objavenú slobodu? Ako vždy najprv jánošíkovsky ako slobodu robiť si, čo sa nám práve zažiada – teda freedom from, ako o tom napísal Isaiah Berlin, ale niektorí už vedeli, že moderne chápaná slobodu je freedom to – už od Immanuela Kanta osobné presvedčenie nerobiť druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám, alebo tzv. mravný imperatív. Hádky o tom, čo sa môže a čo už nie pokračujú v našej spoločnosti dodnes.

Úrad cenzorov je, samozrejme, stará inštitúcia. Od cisárskych zákazov, cirkevných indexov, nacistických zoznamov zakázaných kníh, ktoré horeli na hraniciach až po začierňovanie celých viet a vytrhávanie stránok s fotografiou Masaryka v učebniciach za Slovenského štátu počas II. svetovej vojny. To som už videla na vlastné oči, lebo otec si niektoré učebnice odložil a schoval ich pod uhlie, aby ich eštebáci nenašli. Bol to zvláštny pocit listovať nimi a naraziť na začiernený riadok. Hneď vzbudil moju zvedavosť. Čo tam také bolo napísané, že sa to nesmelo čítať? Niekde cez čerň presvitali jednotlivé písmená, napríklad „dem…” – žeby demokracia bola vtedy na indexe, hútala som. A potom v 50tych rokoch to už išlo reálne, filmy do trezoru, knihy do šrotu, demokrati do väzenia. Niektorí si aj na to zvykli a dnes je im za tými časmi veľmi ľúto.

Ale ako hovorí Lasica v ankete nášho Kultúrneho kyslíka, existencia Úradu pre tlač a informácie nebola to najhoršie pre slobodu myslenia. Doma si autor niečo napísal, dostavil sa na úrad a cenzor posúdil – toto, súdruh, áno a toto už nie. Alebo zakázal všetko, ale autor a jeho tvorivý červíček nebol priamo cenzúrou dotknutý. Zostával mu malý, ale predsa akýsi priestor pre slobodnú tvorbu. Tie najhoršie časy nastali s tzv. „normalizáciou” (strašný fake termín). Cenzorov v roku 1968 zrušili a zaviedli autocenzúru ako pokrok v kultúrnej politike. Priestor pre slobodné myslenie definitívne zmizol. Autori sedeli doma za stolom, alebo stáli v ateliéroch a rozmýšľali – čo vlastne môžem povedať, aby som prežil a môžem si to vlastne aj myslieť? Alebo radšej nie, veď treba deti dostať na školy. Strach z postihu, ktorý už nebol zosobnený, ani vypočítateľný a vlastne ani formálne neexistoval, rástol do obrovských rozmerov. Ako bolo možné odhadnúť, čo si dnes ráno myslí súdruh Biľak, alebo Lenárt, alebo dokonca minister kultúry Válek, inak geniálny básnik? Ale géniovia – vieme – sú často zvláštni ľudia. Autocenzúra vyprázdnila šuplíky, strach a trezor zvíťazili. Ak ste aj niečo vytvorili a bolo to dobré, niekto neznámy, anonymný rozhodol a šup do trezoru. A tam to malo zostať na večné veky a nikdy inak.

Problémy s cenzúrou a slobodou slova sú ale aj dnes, hoci diametrálne iné. Niežeby niektorí staromilci nechceli znovu inštalovať trezory a cenzorské úrady. Ale otázka, nakoľko môže byť mediálny priestor sociálnych sietí bez akejkoľvek kontroly, to je problém dneška. Môže si tam niekto anonymný propagovať fašistické symboly, lebo si myslí, že sú graficky fajn? Môže akýkoľvek anonymný troll obviňovať politikov alebo slávnych ľudí z čohokoľvek bez dôkazov? Môže matka s dieťaťom na rukách, usmievajúca sa na fotografii FB, beztrestne písať o tom, že tá alebo ten musí visieť, alebo že ho zabije, lebo sa zamilovala do iného politika? Anonymous, trollovia, neobmedzený priestor propagandy, je to ešte sloboda, tá freedom to? Alebo už len anarchia informácií? A bude horšie. Dnes už technika umožňuje narábať s fotografiami alebo s videom tak, že nikto nespozná, že vám primontovali vašu tvár na cudzie telo, alebo vyrobili aj váš hlas – to sú tie hoaxy a my už nemáme ani slovenské slovo pre to. Navrhujem, aby sme tomu všetkému hovorili pekne po slovensky podvod. Hoci to bude ťažké, lebo dnes má vraj pravdu každý a každá svoju s neexistuje jedna pravda, ako si to stáročia mysleli všetci filozofi na svete.

Najväčšiu zodpovednosť dnes tak ako predtým majú autori textov, správ, videí, filmov, všetkých originálnych diel. Žiadny cenzor im dnes nepovie „toto, súdruh, neprejde”. Aj postihy sú oveľa menšie, lebo spoločnosť si zvyká na vykročenia mimo morálky, súcitu, pokory, vedomia hriechu. Na druhej strane autori požívajú aj najväčšiu ochranu, o akej doteraz mohli len snívať – tvrdý a nekompromisný autorský zákon. Ale kto nás ochráni pred trollmi, teda po slovensky platenými agentmi, ktorí môžu dokonca sedieť na druhej strane Uralu a zarábať si na našom nešťastí.

Tým všetkým by sa dnes a denne mala zaoberať naša kultúrna politika. Ministri kultúry, pracovníci v kultúrnych inštitúciách, ktorí by mali byť autonómnymi osobnosťami a nie poddanými ministra, by mali denne písať články, vystupovať v televíznych debatách, zúčastňovať sa pri tvorbe európskych noriem pre sociálne siete a samozrejme, pokiaľ by ich to otravovalo, môžu si občas posedieť v kroji, dať si slivovičku a zaujúkať si. Ale aktívna účasť pri riešení našich i globálnych problémov s informáciami, by mala byť ich prioritou. Pripraviť a nastaviť pravidlá na Slovensku tak, aby sme mali kritickú masu ľudí, ktorí tomu rozumejú, sledujú trendy, vysvetľujú po dedinách a mestečkách, čo sú podvody a čo klamstvá. Už dávno sme mali mať, ministerstvom kultúry vypracované a financované, projekty pre kultúrne a osvetové centrá, aby sme nenechali obyvateľov napospas propagande, ako sa tomu po starom hovorilo. A ešte by si mali byť vedomí zodpovednosti za vytvorenie priestoru pre umelcov, aby vytvorili nové národné narácie – po slovensky rozprávky, moderné alebo dokonca postmoderné, aby sme nemuseli čítať len u Dobšinského tú o Hlúpom Janovi, čo sa stal kráľom.

Magda Vášáryová, IKP

To najlepšie a to najhoršie

Čo boli podľa mňa najväčšie klady a zápory troch desaťročí od prevratu v roku 1989 – otázku položil Inštitút pre kultúrnu politiku,

Tá najlepšia vec je, že sme sa stali súčasťou Západu. Okrem mnohých iných vecí to znamená, že na kultúru bolo možné hľadieť a stavať sa k nej ako v západných spoločnostiach:

    • kultúra prestala byť jedným z bojísk celosvetového triedneho boja, ďalšou oblasťou, v ktorej mal komunizmus poraziť kapitalizmus,

    • kultúra už nebola naďalej súčasťou marxistickej nadstavby, rezistentnej voči podnikaniu, mimo sféry „výrobných síl”,

    • kultúrne aktivity sa už nekonali za podmienok trvalého nedostatku všetkého,

    • kultúra prestala byť prostriedkom kódovanej politickej komunikácie.

Pred zmenou sa dalo robiť len to, čo bolo povolené – ale to, čo bolo povolené, bolo zároveň povinné, naplánované a prefabrikované.

Oslobodení od všetkých tých hlúpych balastov, umelci a ďalší kultúrni činitelia sa po komunizme postupne stali súčasťou Západu. Čelia rovnakým problémom ako ich západní kolegovia a skúšajú ich riešiť západnými spôsobmi.

Čím patríme k tomu istému „Západu”, napriek všetkej tej našej rôznorodosti, či niekedy až vzájomnému odporu? Pre mňa Západ – a najmä Európa – dnes znamená tú časť ľudstva, ktorá berie hodnoty vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv vážnejšie než ktorákoľvek iná civilizácia na Zemi.  Hoci nie vždy explicitne, rešpekt a tolerancia sú kategorickými imperatívmi, ktoré možno postrehnúť vo väčšine prejavov západnej kultúry.

Aká je najhoršia vec, ktorá sa kultúre stala po zmene režimu? Homogenizácii pod vplyvom konzumerizmu sa odoláva ťažko. Digitalizácia sa stala pre väčšinu aspektov kultúry väčšou hrozbou než príležitosťou.

No tou najhoršou vecou je, že v našich spoločnostiach dochádza k návratu do minulosti. Namiesto slobody, tolerancie a otvorenosti sa vracajú niektoré východné črty – nie však exoticky orientálne, ale provinčne východné. Celá západná civilizácia je postihnutá populizmom, no postkomunistické krajiny predstavujú osobitnú podkategóriu. Pri pohľade na zoznamu problémov pochovaných s minulými režimami môžeme smutne konštatovať, že:

    • kultúra sa čoraz viac zneužíva na ideologické ciele,

    • okrem estetických a intelektuálnych hodnôt narástla na význame politická lojalita,

    • kritická a experimentujúca kultúra musí bojovať o kyslík (pričom dvorná kultúra sa teší z bohatých zdrojov),

    • byť odvážnym a kritickým smerom k politickej moci sa opäť stalo hodnotou a rizikom.

Aj keď tento obraz naznačuje postupnosť od dobra k zlu, tieto dve sily našťastie jestvujú bok po boku. Zostávame súčasťou Západu, čo je pre nás to najlepšie nastavenie pre kultúru a vďaka čomu sú kultúrni činitelia pripravení na úspešné zvládnutie zložitej situácie.

Péter Inkei, Budapest Observatory

Slovenské filmové prostredie po 30 rokoch

Čo sa podarilo.

Slovenský film dostal svoj podporný grantový systém – AVF. Podarilo sa mu presadiť sa vo vedľajších sekciách „A“ svetových festivalov. Podarilo sa mu získať jednu z hlavných cien v Rotterdame (Môj pes Killer – Mira Fornay). Podarilo sa mu presvedčiť aj slovenských kinodivákov, že náš film dokáže naplniť kinosály populárnou komédiou, žánrovým filmom aj politickým thrillerom. Podarilo sa mu naštartovať kvalitnú seriálovú tvorbu a nestratiť zručnosti, ktoré môžu prilákať zahraničné produkcie. Podarilo sa rýchlo a kvalitne digitalizovať slovenské kiná.

 

Čo sa nepodarilo.

Vyrovnať kvalitu slovenského festivalového filmu so susednými krajinami strednej a východnej Európy. Porovnávanie sa iba s českým filmom a sústredenie sa na účasť iba na festivale v Karlových Varoch spôsobilo, že český a slovenský film nemal v hlavnej súťaži v Cannes svojho zástupcu už skoro 50 rokov, v Berlíne skoro 30 rokov. V Benátkach prelomil dvadsaťročnú absenciu Václav Marhoul a jeho majoritne český film – Nabarvené ptáče. Okolité krajiny strednej a východnej Európy majú v hlavných súťažiach na festivaloch v Cannes, Berlíne a Benátkach svoje pravidelné zastúpenie. Český a slovenský film nie. Nepodarilo sa vrátiť na Slovensko vysokorozpočtové zahraničné produkcie. Nepodarilo sa výraznejšie koprodukovať s krajinami EÚ okrem Českej republiky. Nepodarilo sa vytvoriť dôstojnú a nezávislú sieť slovenských artových kín. Nepodarilo sa vytvoriť vplyvné kritické filmové prostredie na reflexiu kvalitného festivalového filmu. Slovensko nemá definované priority v podpore filmových festivalov. Slovenské artové kiná nemajú silnú platformu, ktorá ich dokáže adaptovať na moderné komunitné, obchodné a trendy reflektujúce prostredie. Ostávajú v starom klubovom móde, kde ich činnosť pokrývajú skoro výlučne verejné zdroje.

 

Čo sa musí v budúcnosti podariť.

Kvalita slovenského filmového prostredia závisí na kultivácii všetkých úrovní, nielen jednej, produkčnej. Tvorba je iba časť ekosystému slovenského filmu. Musíme nájsť vyrovnaný model podpory vývoja filmovej tvorby, a nielen produkcie, ale aj distribúcie – festivalov – kritickej reflexie – marketingu – reformovaných filmových klubov a kín – seriálovej, dokumentárnej a internetovej audiovizuálnej tvorby. Musíme nanovo zadefinovať úlohu RTVS vo vzťahu k tvorbe a popularizácii najlepšieho festivalového filmu a jeho vplyvu na tvorbu slovenského filmu, ktorý sa musí dostať ďalej než do Karlových Varov. Musíme vrátiť Slovenský filmový ústav do polohy správcu audiovizuálneho obsahu a zbaviť ho zodpovednosti za kino, filmové kluby a festivaly. Musíme kultivovať kritikov a umožniť im vidieť filmy v Cannes a Berlíne, aby svojimi hodnoteniami následne formovali producentské prostredie nárokmi, ktoré dostanú slovenský film do prvej festivalovej ligy. Nesmieme ignorovať krátke formy a musíme nájsť spôsob ako podporovať novú generáciu internetových tvorcov. Slovenský film musí byť aj genderovo vyvážený. Musíme mať fungujúcu a na zdravej ekonomike založenú Slovak Film Commission. A verejné zdroje nesmú byť jediným príjmom a jediným finančným cieľom slovenských filmových inštitúcií.

 

Ivan Hronec, Film Europe

30 rokov bez cenzúry z pohľadu umelecko-historickej praxe

Príprava na tento text začala až vzorne školácky, zo zvedavosti som si prečítala definície cudzieho slova vo viacerých vydaniach slovníkov cudzích slov. Ukázalo sa, že aj zdanlivo exaktná vec ako slovníková definícia odráža dobu a kontext, v ktorom vzniká. Zhrnúť to možno tak, že ide o úradne predpísané, nariadené skúmanie a kontrolu obsahu so zreteľom na štátne, spoločenské a mravné záujmy. Prieskum však zároveň hovorí o tom, že definícia a chápanie cenzúry sa v priebehu histórie menilo podľa podmienok, a teda možno predpokladať, že súčasnosť prispeje k jej inému definovaniu a presadzovaniu, resp. k rozšíreniu/posunutiu obsahu pojmu cenzúra.

Všeobecne sme si cenzúru spojili s predchádzajúcim režimom – a vskutku v takej podobe, ako pred rokom 1989 sa s ňou naozaj nestretávame. Sústreďujem sa na oblasť výtvarnej prevádzky, a tu vychádzam z vlastnej skúsenosti a skúsenosti kolegov, keďže už dvadsať rokov pôsobím ako odborný pracovník vo verejnej inštitúcii – národnej galérii, ktorej sa kultúrna cenzúra dlhé roky pred revolúciou týkala. Môžem zodpovedne skonštatovať, že vstupy zo strany politických pozícií do výstavného plánu, čo bolo pred rokom 1989 nielen bežné, ale aj administratívne podchytené, sa nestávajú. Prípadné (veľmi zriedkavé) návrhy na vstupy do výstavného plánu neboli nikdy formulované autoritatívne a neboli dôsledkom politických preferencii. Boli odrazom spoločenských vzťahov a kontextov, prípadne aplikovaním faustovského modelu – ponukou finančnej podpory konkrétnemu projektu.

Priamy diktát bol vystriedaný kultivovanejším a jemnejším pradivom nových mravov, vzťahov a predovšetkým nastolením a upevnením postavenia dominantného príbehu (naratívu). Príkladom je, že keď sme v roku 2012 odprezentovali výstavu Prerušená pieseň. Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956, boli sme z pohľadu vlastníkov tohto príbehu obviňovaní nielen z propagácie socializmu ako prežitého a zatracovaného príbehu, ale vlastne aj z nedostatočnej autocenzúry. Pozíciu sme obhájili, ale nastolené otázky ako spracovávať umelecko-historický príbeh obdobia socializmu sa dodnes uspokojivo a konsenzuálne nevyriešili. Súčasná „cenzúra” nefunguje na báze zákazov, ale formou odmien (ekonomickej podpory projektov), spoločenskej prijateľnosti (posudzovania, ktoré nie je postavené na odborných kritériách) a najnovšie aj pod tlakom zo strany sociálnych médií.

Situácia dnes závisí v oveľa väčšej miere od spoločenského konsenzu než od konkrétne definovanej úzkej kultúrnej politiky, a to ju robí menej prehľadnou než pred rokom 1989. V praxi sa dnes nevystavujúci umelec nesťažuje na prekážky zo strany politiky vládnej strany/strán, ale na málo príležitostí, zlé ekonomické zázemie, nedostatok kontaktov a známostí, ale aj na hegemóniu prevládajúceho trendu. V konečnom dôsledku je predmetom kritiky predovšetkým odsunutie kultúry a umenia na okraj ekonomického záujmu spoločnosti.

Sme však pripravení na to, že požadovaná zmena prístupu môže so sebou priniesť väčšiu kontrolu zo strany „sponzora“, teda v tomto prípade štátu? Pred pár dňami sa v jednom mienkotvornom denníku pýtali politických strán kandidujúcich do nadchádzajúcich volieb na ich kultúrnu politiku. Jedna zo strán svoju politiku definovala negatívne, teda tým, čo určite podporovať nebude. Otvorene sa tak k cenzúre prihlásila, a keďže poznáme pôsobenie tejto strany v komunálnej politike, pozitívne vieme, že toto nie je len predvolebný sľub. Následná verejná reakcia hovorí o tom, že sme si od cenzúry odvykli a nie sme na jej prejavy citliví, resp. že sme zabudli, ako plazivo a záludne prichádza – pretože málokto, ak vôbec priamo, pomenoval do očí bijúcu skutočnosť, že na Slovensku existuje strana, ktorá sa po tridsiatich rokoch otvorene hlási a sľubuje cenzúru.

 Alexandra Kusá, PhD. / historička umenia a architektúry

Tridsať rokov bez cenzúry

Cenzúra je priamym opakom autorskej a vydavateľskej slobody. Jej odstránenie si preto treba pripomínať, hoci pre nepamätníkov slovo cenzúra znie podobne vzdialene ako konská železnica alebo vycestovacia doložka.

Nostalgicky si predstavujem, akou opojnou bola náhla necenzurovaná sloboda krátkeho obdobia šesťdesiatych rokov. Bol som vtedy len dieťaťom, ale z rozprávania pamätníkov aj čítania dobových textov tuším, že to muselo byť krásne. Zrazu vychádzalo viac západných autorov, viac textov kriticky hodnotiacich komunizmus, alebo aspoň chyby, ktoré komunisti urobili. A kultúrny národ bažiaci po kvalitných textoch dychtivo kupoval knihy, čítal a o prečítanom zanietene diskutoval. Nemal veľmi čo iné robiť, pretože svet bol ďaleko, televízia v plienkach, o nejakom internete ani nehovoriac. Potom prišli tanky a zasa bol koniec.

Nová necenzurovaná sloboda začiatku rokov deväťdesiatych sa dostala do rúk tomu istému národu, ale už žijúcemu v inom svete. Ešte stále sme chceli bažiť po kvalitných textoch, ktoré nám totalitná moc odopierala. A v kútiku duše sme chceli aj dobehnúť všetko zameškané, čo sa nám za tých ostatných dvadsať rokov nedostalo do rúk. Súčasne sme boli už trochu rozmaznaní perestrojkou, ktorá pootvorila dvere do kritického myslenia. A šialene sme túžili mať všetko to, čo už majú na Západe a dovtedy sme to videli len v rakúskej televízii.

Myslím, že niekedy vtedy sa pojem cenzúra stal pre nás irelevantným. Stále sa domnievam, že to je dobrá správa. Stali sme sa súčasťou sveta, ktorý na cenzúru nemal prečo myslieť.

Rýchlo sme dobehli mnohé exilové a disidentské resty. V priebehu rokov sa nám v preklade dostali do rúk najlepšie tituly o histórii komunistického hnutia a jeho dôsledkoch. V tomto roku sme dokonca dostali možnosť čítať Annu zo Zeleného domu v plnom znení (akokoľvek to znie neuveriteľne, aj v takejto knihe sa dalo niečo cenzurovať, konkrétne sa v slovenskom preklade Anna napríklad pred spaním nemodlila). Je to skvelé a všetko je, ako má byť.

Nezávisle od nás sa však svet technologicky hnal obrovskou rýchlosťou vpred. Žijeme zrazu na úplne inej planéte. Všetko sa dá a všetko sa smie. Aj čítať aj rozmýšľať sa smie, aj diskutovať o prečítanom sa smie, len nám na to akosi nezostáva čas. Aj nesúhlasiť a nadávať sa smie, na to z nejakého dôvodu netreba toľko času a veľa ľudí to stíha.

Zrazu má veľmi veľa ľudí názor na to, čo sa vlastne nesmie. Tí ľudia nie sú designovaní cenzori, ale majú jasný názor a vedia ho vyjadriť – v lepšom prípade na svojich sociálnych sieťach, v tom horšom aj na masovejších platformách, napríklad v takzvaných médiách. Tak sme sa dostali do štádia, kedy smieme vyjadriť akýkoľvek názor, ale hrozí nám, že ak ten názor niekomu stúpi na otlak, dostaneme to pocítiť.

Je rizikové písať v prospech Európskej únie alebo proti nej, v prospech LGBT komunity alebo proti nej, v prospech sociálne znevýhodnených spoluobčanov alebo proti nim, v prospech čohokoľvek alebo proti čomukoľvek. A tí, ktorí nechcú riskovať problém, sa prestávajú v našom slobodnom svete vyjadrovať.

Pre poriadok a jasnosť chcem polopatisticky napísať, že toto nie je problém Slovenska ani postkomunistických krajín, ale rozvinutého sveta. V kníhkupectvách západnej Európy a severnej Ameriky sa prejavuje tým, že kníhkupci prestávajú mať v ponuke knihy, ktoré by niekoho z ich zákazníkov mohli uraziť – nahotou, homosexualitou, politickým názorom, čímkoľvek iným. V ktoromsi článku som čítal zhodnotenie tohto trendu: snaha nikoho neuraziť je povýšená nad slobodu slova. Žijeme v zlatej ére autocenzúry.

Osobne si myslím, že dnes by už žiadny americký vydavateľ nevydal Lolitu. Nie je na to potrebná žiadna inštitucionalizovaná cenzúra. Je mi trochu smutno z toho, že dôsledkom slobody našej internetovej generácie nie je pestrofarebná paleta názorov a príbehov, ale skôr niečo, čo vyzerá ako tisíc (alebo dokonca len päťdesiat) odtieňov šedej.

Juraj Heger, Slovart

 

Anketa

Milan Lasica

Oficiálna cenzúra otravovala a zastrašovala každého, ale na druhej strane nielen humoristovi priniesla potrebu vyjadrovať sa v metaforách, podobenstvách, dá sa povedať umeleckejšie, poetickejšie, ako keď neexistovala. Do istej miery skvalitňovala moje texty, prinútila ma vyjadrovať sa obraznejšie. Dnes môžeš povedať priamo, čo chceš. Horšia bola autocenzúra. Pretože človek začal uvažovať, či to, čo mu prišlo do pera, je možné vôbec povedať, alebo si dokonca myslieť.

—–

Tomáš Janovic

Príklad z mojej praxe: keď mi cenzorský úrad zastavil prvú knižku, dozvedel som sa, že dôvod bol i verše v mojej básničke Vo vlaku – „hlava mi lieta zo strany na stranu”. „Súdruh Janovic“, dohováral mi cenzor, „a ty nevieš, že my máme len jednu stranu!?” Opravil som teda verš na – „hlava mi lieta z boka na bok” a cenzor bol spokojný.

—–

Ivan Kamenec

Cenzor nedovolil vydať už moju dizertáciu a tak som si na ňu počkal dvadsať rokov. Ale oveľa horšia bola autocenzúra za normalizácie. Cenzori vymedzovali limity a dalo sa ich nejako obísť, ale pri autocenzúre sme si limity mali určovať sami. A tak prenikala do každého autora, do každého z nás neistota, čo sa môže a čo už nie a to spôsobilo, že sme boli opatrnejší, ako bolo potrebné, čím utrpela tvorba a kvalita myšlienok.

—–

Peter Mikulík

Na tlačový dozor sme nosili texty, ktoré sme chceli hrať. Sedel tam jeden dôstojník, Lingurský, ten bol taký „sedlácky” a druhý, vraj sa volal Hus, sa tváril veľmi kamarátsky. Ak sme dostali zelenú pečiatku, text sa mohol hrať. Druhou časťou cenzúry bola návšteva generálnej skúšky pred premiérou v divadle, Prišiel pán, sadol si dozadu a po generálke povedal, či sa môže hrať alebo nie. Záležalo to teda od jedného jediného človeka, ktorý bol platený štátom. Doplatilo na to predstavenie Lasicu a Satinského Môj priateľ René, ktoré som režíroval. Hralo sa potom až o 10 rokov.

——

Soňa Szomolányiová

Zrušenie cenzúry pre mňa znamená, že už sa mi nedostane takého záujmu, aby odbornú  štúdiu recenzovali desiati a z toho rozhodujúca väčšina štátostrane lojálnych. Na začiatku  roku 1989 mi jej zamietnutím zvýšila rating u súdnych a „Poučením z krízového vývoja…” nezastrašených. Dnes v zápase  o vnímavé oko už k upútaniu čitateľa nestačí odvaha povedať „cisár je nahý” v kruhu rovnako mysliacich. O to väčšia je výzva osloviť tých „inak mysliacich”.

 

Konzervativizmus, tradícia

Kto sme?

Ktovie, prečo si tak málokedy dávame túto základnú otázku – kto vlastne sme? Nemáme knihy podobné Masarykovým, Peroutkovým, Patočkovým, Havlovým, preložené do svetových jazykov, aby sme mohli počuť, ako na ňu – tú otázku – odpovedajú národy okolo nás alebo v Európe. Máme útlu analýzu od Jána Lajčiaka, rozhnevané eseje od Alexandra Matušku a dnes si môžeme prečítať úvahy Ľubomíra Liptáka, alebo Dušana Kováča a touto otázkou sa kontinuálne zaoberá Rudolf Chmel. Bývalý minister kultúry Slovenskej republiky. Stačí si otvoriť pár stránok jeho eseje Slovenský komplex.

„Tradícia Slovenska zatvoreného, zahľadeného do seba…” …Úskalia dilemy zatvorenej a otvorenej spoločnosti na princípe nacionálnom postupne začal silne ovplyvňovať rozmer sociálny, ideológie minulého storočia. Iba tej zdanlivo normálnej, teda demokratickej či liberálno-demokratickej, pluralitnej, teda otvorenej spoločnosti sme si akosi v 20. storočí nestačili príliš užiť.“

Potom prišiel rok 1989 a odvtedy už 30 rokov žijeme v demokratickej spoločnosti, kde by dokonca mala platiť naša ústava a vláda práva. Sedíme ako rovnoprávni po prvýkrát za európskym stolom, môžeme sa cítiť celkom bezpečne (aspoň doteraz), svet sa nám otvoril a čaká, čo mu donesieme a preložíme. Kto sme teda dnes, po tých voľnosti a pri otvorených oknách, ktorými prúdi čerstvý vzduch. Dýchame ho, či sa nám to páči, alebo nie. Páči sa nám to?

Kam sme sa teda v kultúrnej politike a vlastne v celom kultúrno – spoločenskom živote posunuli za tie roky?  Kultúrna infraštruktúra prešla decentralizáciou, nie všetci sú dnes spokojní a radi by sa vrátili pod dostatočne vzdialené krídla ministerstva, ako boli zvyknutí, ale efekty postupne hodnotíme. Vznikajú nové kultúrne centrá, Košice sa na rok stali Európskym hlavným mestom kultúry, Banská Štiavnica bola rok hlavným mestom kultúry Slovenska, na základe dobrej praxe zo zahraničia máme Fond na podporu umenia ako príklad arm-length-principle, otvorili sme novú budovu SND, zrekonštruovali sme budovu Reduty, kde sídli filharmónia spolu s prechádzajúcimi električkami DPHMB, rekonštruujeme roky Národnú galériu v Bratislave a určite máme špičkových umelcov vo viacerých kultúrnych a umeleckých oblastiach. Zároveň sme pochovaní pod pamiatkami storočí, na ktorých obnovu nemáme dostatok síl, financií i nápadov, platy pracovníkov v kultúre, vysokoškolských vzdelancov, sú hlboko pod slovenským priemerným platom a v porovnaní so susednými štátmi sú bedármi a zvyšovanie kapitoly štátneho rozpočtu na kultúru sa javí len ako štatistická korekcia. Slovenská kultúra pre neskúsenosť a plachosť ministrov nesiahla do vrecka európskych fondov, peniaze Európanov čerpáme na diaľnice, tunely, námestia s potôčikmi a účasť slovenských subjektov v spoločných európskych projektov je nepatrná.  Achillovou pätou je fakt, že sme nepostavili jedinú originálnu modernú budovu pre kultúru a umenie. A to je len veľmi hrubý výpočet plusov a mínusov, ktorý ma núti premýšľať, prečo neustále robíme krok vpred, krok vzad, a keď sa podaria dva kroky vpred a svitne aká- taká nádej, zistíme, že v EÚ ťaháme stále za kratší koniec.

V prieskume RTVS, s ktorým sme pracovali pri tvorbe Rukoväti II, je v závere uvedené: „naša spoločnosť sa liberalizuje iba pozvoľne”. Ďalej prichádzajú charakteristiky. „Sme konzervatívni. Sme tradicionalistickí. Sme málo otvorení zmenám. Niekedy ich prijímame s odporom.” Sú toto kotvy, ktoré nás vracajú spať, a kvôli ktorým sme za 30 rokov nedosiahli ani 1% z HDP na kultúru? Viem, aj na školstvo dávame menej ako 2,8 % HDP, pričom priemer členských štátov EÚ za posledné tri roky je 5,2%. A pritom tieto sektory sú priamou cestou do budúcnosti, kde bude rozhodovať kreatívnosť, otvorenosť a my nie sme schopní ani prepojiť dva tak významné sektory, aby spolupracovali pri vytváraní nielen kultúrnej ponuky, ale aj pri výchove budúceho, informovaného publika.

Konzervativizmus

Pokiaľ zadáte do slovníka slovo konzervativizmus, zistíte, že v prvom rade ide odmietanie zmien, lipnutie na starom spôsobe myslenia a konania, opatrnosť a nedôvera k novotám alebo umiernené pozorovanie vývoja z diaľky, čo sa prejavuje navonok konvenčným životným štýlom.  To známe „cudzie nechceme a svoje si nedáme”. ” tak to robila moja mama a tak to robím aj ja”. Slovník ďalej uvádza, že je to vágne označenie pre niekoľko rôznych politických ideológií (smerov, postojov), ktoré odmietajú aktuálne spoločenské pomery zmeniť radikálnym spôsobom; inak povedané zameranie sa na „tradičné” spomínanie na 19. storočie, romanticky podfarbené už profesionalizovanou hudbou a výšivkami, čo sa pretavuje do vkusu v  kultúre, ale ovplyvňuje aj ekonomické a politické myslenie, pričom predstava o „tradičnosti” sa môže výrazne líšiť, čo vedie k rôznym významom pojmu konzervativizmus.

Národné osvetové centrum predstavilo v roku 2018 správu z výskumu, ktorým zisťovali kultúrnu a hodnotovú orientáciu obyvateľstva Slovenskej republiky. Zber dát prostredníctvom „face to face” rozhovorov prebiehal od 15. septembra do 25. septembra 2017 a zrealizovala ho výskumná agentúra Focus Research. Výskumná vzorka je reprezentatívna vzhľadom na populáciu Slovenska nad 16 rokov a bola zostavená prostredníctvom kvótneho výberu. Pri tvorbe dotazníka sa inšpirovali aj inými výskumami, ako sú napríklad Výskum európskych hodnôt, Európska sociálna sonda, Medzinárodný program sociálneho výskumu issp, Kolektívne identity na súčasnom Slovensku 2003, ktoré realizoval Sociologický ústav sav, a výskum Kultúrna rozmanitosť a jej vnímanie žiakmi základných škôl na Slovensku, realizovaný Centrom pre výskum etnicity a kultúry. „Za leitmotív, ktorý sa objavuje v reakciách respondentov na mnohé skúmané témy, môžeme označiť konzervativizmus a  dôraz na tradície. Jednak sa to ukazuje na úrovni deklarácií, keď sa zo všetkých skúmaných hodnôt ku konzervatívnej orientácii hlási najviac ľudí, jednak sa táto konzervatívna orientácia manifestuje pri postojoch a názoroch na rodinu, na rodové roly, na náboženstvo. Konzervativizmus ide ruka v ruke s dôrazom na tradície, čo môžeme vidieť napríklad pri tom, ako ľudia vnímajú kultúru, ako ju definujú, čo od nej očakávajú. Obzvlášť pokiaľ ide o slovenskú kultúru, ako keby jej súčasné formy boli nepovšimnuté, v horšom prípade odmietnuté. Konzervativizmus, ukazuje sa, spôsobuje, že sa spomína na minulosť, ale niekedy sa pri tom zabúda na súčasnosť.” Akoby slovenské moderné umenie bojovalo s veternými mlynmi, alebo tak echt slovensky, akoby sme hrach o stenu hádzali, ak sa snažíme priniesť do tohto prostredia Kultúrny kyslík. Nečudo, že pred dôležitými voľbami sa aj politické subjekty prezliekajú do krojov a snažia sa tancovať odzemok, aby si za scénou uviazali kravaty a nasadli do najmodernejších tátošov, namiesto aby sa nechali odviezť vozom s volkami.

Tradícia

V Rukoväti, ktorú sme v IKP tento rok vydali, píše Magda Vášáryová: „Čo je to tá tradícia? – pýtal sa už v 30. rokoch kritický mozog Alexander Matuška a treba ho znovu čítať a citovať, aby sme si uvedomili, v akom začarovanom kultúrnom kruhu sa neustále pohybujeme. Tradícia je … „Čarovný prútik, ktorým sa otvárajú brány najvyššieho pokroku a  najväčšieho tmárstva”. Chceme sa stále vracať k lyrizmu, ako o tom písal M. Kundera, „Lyrický postoj k svetu ako nadšenie z krásnej budúcnosti pred ošklivosťou súčasnosti, schopnosť zabudnúť v lyrickom opojení na problémy. Musí existovať rozpor medzi neautentickým moderným životom a iným, autentickejším, ku ktorému folklorizmus predstavuje prepojenie. Dostávame sa tak do kultúrneho konfliktu, ktorý má alebo bude mať politický i sociálny rozmer”.

Dnes sa snažíme hodnotiť 30 rokov slobody a môžeme konštatovať, že zažívame nevídaný technický, ekonomický zahraničnopolitický, sociálny a ďalšie pokroky. Chudoba sa Slovensku nevyhýba, ale skutočne chudobných Slovákov postupne ubúda a životná úroveň rastie – podľa štatistík ŠúSR. Nie sme, samozrejme, spokojní, práve naopak, ale naozaj sme aktuálne na tom tak zle, že nám nezostáva nič iné, len držať sa 19.storočia, ktoré si už nikto z nás nepamätá a utiekať sa do lyrického sveta romantizmu, keď svet je už dávno v postmoderne?

Chceme ísť vpred, alebo sa prešľapovanie na mieste stalo národnou ideológiou?

Aký je vedľajší efekt upevňovania konzervativizmu v kultúre? Otvára sa ďalšia veľká priepasť medzi veľkými mestami a rurálnymi oblasťami, ale s tým, že naša dedina už nie je „tradičnou“, ľudia dochádzajú do mesta za prácou, aby cez víkendy žili napoly mestským životom pred televízorom. Už nemusia vstávať ku kravám a v predzáhradke majú bazén namiesto mrkvy. Ale naša kultúrna politika, ak si vôbec zaslúži toto pomenovanie, im vtláča do hláv, že slovenské je len dedinské z 19.storočia. Dnešní umelci, ktorí majú možnosť čerpať podporu pre svoje projekty, majú podľa odhadov našej analýzy z Rukoväti kultúrnej politiky I-III k dispozícii len 5,7% na samotnú tvorbu, ako sme ju my nazvali, na „súčasnú, živú, modernú kultúru”. A tak sa nečudujme, že z tých 300 000 obyvateľov, ktorí emigrovali zo Slovenskej republiky za posledných 10 rokov, aby sa pripojili k migračnému trendu v rámci EÚ, tvoria nezanedbateľnú časť tvorivé mozgy, ktoré nám budú veľmi chýbať v budúcnosti nielen v IT sektore, ale aj v školstve, kultúre, umení a aktivizme.

Zvlášť zvláštne v danom kontexte pôsobí prístup Ministerstva kultúry SR.

Web MKSR: „Historický okamih pre podporu tradičnej slovenskej kultúry. Ministerka kultúry a predseda vlády dnes na tlačovej konferencii v Očovej predstavili jedinečný projekt „Folklór – duša Slovenska”. Projekt podporí aktivity folklórnych súborov a individuálnych ľudových umelcov v celkovej sume 1,5 milióna eur.” Slovami ministerky kultúry: „Ľudová kultúra plní už po stáročia tú istú úlohu. Pomáha ľuďom prežívať ich skutočné problémy, prináša im nádej, že aj pomocou tradícií  sa vedia ľahšie vyrovnať so svojimi životnými údelmi”.

Paradoxne týmto prístupom robí v skutočnosti MKSR vlastným inštitúciám medvediu službu, pretože štúdia NOC na záver uvádza: „Kultúru totiž, minimálne pokiaľ ide o inštitucionalizované umenie, podporujú a držia pri živote skôr ľudia, ktorí sú menej konzervatívni a viac otvorení.” Presne tí, ktorých sa snažíme prerobiť, vychovať, zaradiť do našej predstavy tradičnej spoločnosti. Obetujeme naše kultúrne organizácie naháňaniu politických bodov? Alebo si jednoducho nikto nespojil súvislosti? Alebo chýba vízia v oblasti kultúry a umenia?

Jana Javorská

 

Haluz

Námestie, dav ľudí, ktorí obkolesujú nesmierne obľúbenú a charizmatickú politickú osobnosť, je kampaň. Dôchodkyne v mdlobách, načahujúce sa ruky, masová extáza. Matka podáva svoje dieťa – taká príležitosť sa predsa vyskytne len zriedkavo. Ešte niekoľko dekád bude na to spomínať, tá matka. Slávna osobnosť dvíha dieťa do výšky, v domnení, že tak to bude fotogenickejšie. Malý nedobrovoľný fanúšik však zatiaľ nechápe, ako sa má v prítomnosti takmer božskej bytosti správať a rozplače sa. Tento moment, presvetlený zapadajúcim slnkom, zachytáva objektív mladého fotografa. Výsledok je uchvacujúci. Ako z kvalitného hororu. Charizma-necharizma, človek s dieťaťom na zábere vyzerá desivo, ako ľudožrút chystajúci sa na mladú človečinku. A čo myslíte, uvidíte niekedy túto fotografiu otca národa?

Editoriál

Keď sa pýtali Slovákov (či aj Sloveniek nevieme) niekedy okolo roku 1930, ako sú spokojní so životom v Československej republike, veľká väčšina sa sťažovala a dôvodila, že „za Maďarov bolo lepšie”. Argumentovali pokojom, stabilitou, žiadne zmeny na obzore a vôbec, bolo lepšie. To, že Slováci nemali školy, všetci sa mali sa stať Maďarmi, slovenská kultúra mala zmiznúť z povrchu zemského, nebol pre nich dôvod, aby sa cítili zle. Veď tí ”Maďari” chceli len, aby sme sa prispôsobili a so všetkým súhlasili a to bola príjemná stabilita. Československo ako jediná demokratická krajina v okolí totiž vyžadovala chodiť voliť, vyberať si z kandidátov, noviny boli aj také aj onaké, bolo sa treba prihlasovať k tomu či hentomu, vraj sa mali učiť poriadne po slovensky, deti posielať do škôl, cítiť sa zodpovední za svoje voľby …no povedzte, nebolo za útlaku lepšie?

Aj dnes je dosť veľa našich spoluobčanov vrcholne nespokojných  s demokraciou, slobodou a nutnosťou zaoberať sa problémami vo verejnom priestore. Nebolo lepšie za komunizmu? Raz za čas ste sa zúčastnili na schôdzi, zdvihli ruku za čokoľvek, na prvého mája si dali párky, občas zakričali „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak” a vrátili sa domov pokojný, že sa nič nemení a takto to bude do skonania sveta. Koho zaujímalo, že umelci nemohli slobodne tvoriť, že slovenská kultúra mala podťaté možnosti, že sme žili za ostnatým drôtom. Mali sme stabilitu a keď sme sa prispôsobili, nič nehrozilo. A dnes? Samé kampane a voľby, ukazujú nám moderné umenie miesto fujár, na výstavách dokonca  nahých chlapov, miesto odzemku hrajú rapy, v divadle stále len o slobode vyprávajú, akoby sa dala dať do chladničky a ženy sa pchajú dopredku miesto toho, aby sa tešili, že dostanú po papuli ako prejav lásky. A vôbec, mlieko bolo za dve koruny.

Čo sa dá s tým robiť? História nás učí, že nič. Týchto našich spoluobyvateľov už nezmeníme. Dôležité ale je, aby tí, čo rozumejú modernej kultúre, sú už inak vzdelávaní ako  klamstvami v učebniciach za komunizmu, videli už kus sveta, prispeli každý tak ako vie k modernizácii Slovenska. Tej kultúrnej, civilizačnej zmene. Potrebujeme nové národné narácie, potrebujeme dokázať Európe, že aj my môžeme mať literatúru, ktorú ocenia Man Booker Price, že talentovaní nebudú musieť odchádzať do Prahy, aby získali uznanie, že učiteliek a učiteľov, ktorým záleží na rozvoji detí bude viac, než tých nostalgických, čítajúcich Zem a Vek.

Pripravili sme pre vás kritické zimné číslo ako spomienku na 30 rokov bez cenzúry. 30 rokov slobody pre našu kultúru. Mohli sme dokázať viac, určite, ale nenariekajme. To nepomôže. Ako prvý krok robme svoju prácu najlepšie. ako vieme a nenechajme sa odradiť. Prispejme svojou troškou k mentálnej reforme Slovenska a spolupracujme. A možno že budeme mať ministra alebo ministerku kultúry, ktorá bude aj  kultúrnym človekom, nielen politikom. To by na začiatok stačilo

 

Na úvod pár desatoro

 

  1. Vyriešili sme za 30 rokov problém nezávislosti verejnoprávneho média a TASR? Nie

  2. Máme rozpočet rezortu kultúry na úrovni porovnateľných štátov EÚ? Nie

  3. Pritiahli sme do kultúry európske a mecenášske peniaze? Nie

  4. Postavili sme jeden moderný kultúrny stánok, napríklad knižnicu, na Slovensku? Nie

  5. Zreformovali a zmodernizovali sme sektor kultúry zásadným spôsobom?  Nie

  6. Dostali slovenskí tvorcovia svetovú prestížnu cenu, napríklad Nobla za literatúru? Nie

  7. Prepojili sme rezort školstva a kultúry v mene rozvoja kultúrnosti našej mládeže? Nie

  8. Zmohli sme sa na efektívnu prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí? Nie

  9. Vytvorili sme štipendiá pre zahraničných záujemcov o štúdium našej kultúry? Nie

  10. Stále považujeme za našu kultúru len folklorizmus? Áno

 Magdaléna Vášáryová