Monitoring

Nikto z nás nečítal knihu, ktorá prevráti všetky naše istoty na neistoty. Paul Davies napísal traktát pod názvom „The Demon in the Machine. How Hidden Webs of Information Are Finaly Solving the Mystery of Life“.  Kým my sa trápime otázkou, komu dať hlas vo voľbách a my v IKP píšeme kritické úvahy o mieste kultúry v programoch politických subjektov, revolúcia sa nepozorovane blíži. Revolúcia o tom, ako rozumieme náš život na zemi, teda zásadnú kultúrnu bázu našich životov. Istota života je nielen systém chemických reakcií v našom tele, to už vieme, ale aj s nimi zviazaná informácia. Doteraz sme si mysleli, že je výlučne zakódovaná v génoch, ale nová kvantová fyzika nám odkazuje, že informácia krúži v celom našom organizme. A najdôležitejšia sa stáva, okrem génov, informácií v nich a chémie – ešte logika. Skrátka, naučte sa pojem démon Maxwella. O pár rokov ho bude poznať každý kultúrny človek

Rozpadli sa nám metanarácie – jajžebože!

(Lyotard 1980)

A keď sa rozpadli, treba ich nahradiť. Ale kto ich môže vytvoriť nanovo, modernejšie, užitočnejšie? Jednou z odpovedí je – literatúra. Táto emocionálna, intelektuálna a existenciálna oblasť môže a zhusta to aj robila, zmeniť spôsob myslenia “národa”, jeho fungovanie, jedným slovom život u nás. Potrebujeme nové mýty, tieto inštrukcie obsluhy, návod, ako sa myslí, správa, hovorí, koho uznávame a koho nenávidíme, tento spôsob, ktorý vylučuje kritické myslenie a k tomu literatúra dodáva nadhľad, dištanc, horizont. Nemôžeme predsa nechať, aby naši mladí prijímali len černošský raperský štýl, v ktorom naši bieli chlapci vyzerajú stále trochu smiešne. Aby starí žili naivnými a snovými  spomienkami na 19.storočie, alebo aby stredniaci nariekali za úžasnou totalitou a mliekom za 2 Kčs bez mobilov a Schengenu. Ako ešte zrozumiteľnejšie vykrikovať, že sa okrem koncentrovania na vonkajších podmienkach a hrozbách musíme začať intenzívne zaoberať vnútornými okolnosťami našej existencie v našom štáte a snažiť sa o úprimné sebapoznanie. Poviedky a romány o nás môžu byť štartom premeny, čiastočnej alebo aj metamorfózy. Kto sa podujme?

A čo tak Theodor Adorno so svojou knihou Kultúrny priemysel (nepreložili sme!)?

Mohli by sme sa začítať u tohto predstaviteľa tzv. frankfurtskej školy do eseje o “Televízia ako ideológia, alebo aktuálnejšiu “ Teória Freuda a model fašistickej propagandy” a začať sa báť ešte intenzívnejšie. Alebo esej pod titulom “Rezignácia”, ktorá sa venuje dileme intelektuálov, ktorí píšu, ako by to malo byť, ale krompáč do ruky nevezmú. Ale Adorno upozorňuje, že uprednostňovanie praxe pred myslením zvyčajne končí tak, že kopanie krompáčom sa stáva len pseudoaktivitou a to sme niektorí ešte zažili. Dostať sa z tejto pasce populizmu je ťažké a jediným východiskom je, čuduj sa svete, kritické myslenie. “Myslenie je šťastie a to aj vtedy, keď opisuje, čo je nešťastie a to preto, že o tom hovorí. Šťastie, ktoré sa rodí v oku mysliaceho človeka, je šťastím pre celé ľudstvo”.

 

Kde sa nám podela kritika?

Nemáme presvedčivé a zaujímavé teórie súčasnosti

Preto sa vynárajú konšpirácie